Ďalšie dielo Jána Boleslava Kladiva – jeho ôsmy sólový album, ktorý vyšiel v novembri 2006 – je opäť iné ako predošlé. Ide o súčasnú experimentálnu hudbu. Autor pracuje s nesmierne zaujímavým hudobným materiálom, abstraktnými hudobnými plochami, vyvolávajúcimi predstavu vesmírnej brány či brány života, nekonečného priestoru, ktorý nám umožňuje rozvíjať úvahy nielen o človeku či ľudstve, ale aj o živote mimo Zeme. Hudobná púť v podaní Kladiva je celkom pokojná, akoby nepozorovaná, nenarušená. Človek je tu sám. Ľudstvo je tu samo. Ľudia (v pravom zmysle tohto slova) existujú a môžu existovať iba na planéte Zem. Ak by aj existovali iné formy života či civilizácie (v našom, pozemskom zmysle slova), už z definície by sa nemohli nazývať človekom/ľuďmi, ale inak. Akoby „inak“ sa volá aj tento album Jána Boleslava Kladiva – Mingmen. „Východiskom tohto projektu je akupunktúrny bod GRT10, ktorý ponúka riešenie bolestí vyosenej chrbtice“ (pozri 3/4 Revue 2006, č. 19, s. 25). Ide však o bránu života. Na albume dominujú hudobné plochy, ktoré spĺňajú prvky postmoderných hudobných realizácií abstraktnej experimentálnej hudby: skladby nie sú založené na pesničkovosti, príbehu, harmónii, autor upustil od pravidelného rytmu, nájdete tu hudobný event. Plochy, ktoré sú vytvorené na laptope, sú jasné, precízne spracované, a zároveň kde-tu ozvláštnené hudobnými nástrojmi ako husle (v prvej, štvrtej a siedmej skladbe), gitara a klarinet (v šiestej skladbe) či klasické violončelo (vo štvrtej a siedmej skladbe). Celkovo je na albume Mingmen sedem experimentálnych skladieb, ktoré prezentujú súčasné snahy Kladiva v oblasti elektronickej hudby. Už v prvej z nich stupňuje použitie huslí napätie danej hudobnej plochy, ktorá tak dostáva zaujímavý hudobný výraz. Pokojná atmosféra kozmu dostáva novú myšlienku. Abstraktná plocha štvrtej skladby obsahuje klasický nástroj, violončelo, ktorým nás Kladivo vráti opäť na Zem, k úvahám o človeku v súvislosti so vzdialeným kozmom. Budete počuť hĺbku kozmu, ako by ste sa ho dotýkali. Hľadanie komunikácie mimo sveta – vo vesmíre – je vyjadrené hrou na gitare či klarinete spolu so zaujímavou hudobnou plochou, ako je to v šiestej skladbe, pričom sa môžete vyrozprávať nielen celému svetu, ale aj kozmu, ktorý je všade vôkol vás. Možno práve tam je niekto, kto vás vypočuje. Klarinet vydáva smutné tóny, čím ozvláštňuje alebo podmieňuje atmosféru tejto hudobnej plochy. Návrat, odchod, stratu, ale aj opätovné nájdenie, to všetko počuť z poslednej skladby, kde Kladivo hrá na violončelo a počuť husle. Pozorovanie vesmíru je zaujímavé. Ľudí už po stáročia fascinuje tento vzdialený priestor. Nielen Immanuel Kant, ale aj mnohí z nás obdivujú hviezdy. Pre ľudstvo bolo vždy zaujímavé skúmať, či sme v kozme sami. JBK však objavil votrelcov. (Začína sa to prvou skladbou Aliens.) Spozoroval bytosti, ktoré samozvane navštívili „náš“ kozmický priestor. Nastala interakcia? Všetko nebadane, kradmo (?!), bez zbytočného rozruchu. No to, čo chcú, a či vôbec niečo chcú, nikto nevie. „Vieme“ iba to, že sú tu, že prišli, že nás v našich životoch vyrušili. Nie je to vylúčené, a nie je to ani proti našej logike. Možno ste si aj vy neraz všimli tie zvláštne zvuky, napr. v rádiu či televízii, najmä pri ladení nejakého kanála. (Niečo také môžete nájsť v druhej skladbe Ermen.) Človek z nich začína byť akýsi neistý. Neistý sebou, možno práve kvôli sebe, že vie… Cíti sa ohrozený a najmä, všetko sa deje bez vysvetlenia. Veci jednoducho plynú. Každý hľadá svoje miesto na svete, a možno niektorí i v kozme. (Aj o tom môže byť tretia skladba Security Room.) Aj keď nič nenájdete, treba pokračovať. Možno sa treba chrániť a možno túto istú potrebu pociťujú aj oni. Možnosti, ako prekonávať vzdialenosti, priestor, sú viaceré. Nekonečné. Otázkou zostáva, či sú aj reálne. Kto tu však stojí o realitu, každodennosť, banality? (To je štvrtá skladba Tomorrow´s Train.) Opäť ako by sme pocítili pod nohami pevnú zem… Tolerovať sa treba nielen na Zemi, ale všade, a teda aj v kozme. Preto aj spýtam: Určite to šumenie, škrčanie, pískanie a rôzne ruchy (pri /ich/ vyhľadávaní) nič neznamená? Ste si istí? (Počúvali ste pozorne piatu skladbu Border Recovery?) V tejto skladbe ako by sme sa my ľudia, vyrovnávali s mimozemskou existenciu a zároveň ona s nami. S existenciou mimozemských entít sa pokúšal vyrovnať už Gottfried Leibniz, preslávený najmä objavom infinitezimálneho počtu v matematike, ktorý ako prvý píše o možných svetoch. Má však na mysli logicky možné svety. No nezabúdajme ani na Giordana Bruna, ktorý prišiel s tézou, že v nekonečnom vesmíre existuje život aj na iných planétach. Teraz ich môžete hľadať. Hľadať ich miesto, ktoré je relatívne ďaleko, v neznámom bezpečí. (To je šiesta skladba Willow City.) Môžete sa „topiť“ v nekonečnej tajomnosti celého kozmu, pocítite jeho chlad, ktorý však nie je nepríjemný. Môžete uvažovať spolu so Schopenhauerom o tom, či svet a kozmos riadi akási (bližšie neurčená) slepá vôľa, alebo je pravdivá skôr Nietzscheho téza, že vôľa je ľudskou vôľou k moci, k ovládaniu, ktorá je riadená presne. Napokon si môžete mimozemské civilizácie predstaviť aj ako našich budúcich euroobčanov. Chceli by s nami žiť? Neviem, či v poslednej skladbe tohto albumu, Mingmen, nájdete toto isté aj vy. Možno objavíte, ako človek v súčasnej civilizácii či dobe zakrpatieva, napríklad pod vplyvom súčasnej masovej kultúry. No aby sme sa tomu vyhli, stačí si vypočuť toto Kladivovo dielo. Verím, že vesmírna púť od Jána Boleslava Kladiva bude pre vás prínosom – do kultúry, do súčasného umenia, a najmä do akejsi alternatívy aj voči všednosti, konzumu, nude. Budete cítiť, že ste kozmonautom voľne „plávajúcim“ v studenom vesmíre, ktorý je so svetom spojený šnúrou vedúcou k svojej vesmírnej lodi – ako dieťa pri pôrode k svojej matke. Autor vyštudoval estetiku a filozofiu (Ján Boleslav Kladivo: Mingmen, SOZA/BIEM 2006)
