Videl som vo sne film, iba s titulkami, boli to iba titulky, zdôraznil Egon Bondy. Bolo to vo februári tohto roku. Sila imaginácie v slove, ktoré možno chcelo oddeliť skutočný svet od dnešného simulovaného lžisveta, ktorý s obrovskou chuťou pranieroval.
Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov, tesne pred rozpadom Československa, sme v Bratislave zaplnili halu na Pasienkoch bez PR agentúr a marketingových trikov na diskusiu s českými filozofmi. Dnes to vyzerá, akoby to bolo v paleolite, pradávno, takmer v nenávratne, ale Bondy bol asi šaman. Čoho sa dotkol, ožilo. Niekedy po besedách v Klube Nového slova si pri káve vyčítal, že zabudol pripomenúť skutočnú funkciu šamana. Bola ňou pamäť. Mal na starosti pamäť spoločenstva, s ktorým žil. Pripomínal. O tom je napokon aj rozhovor, ktorý urobil pre Slovo.
Egon Bondy patril v osemdesiatych rokoch k jedným z mála, ktorí predpokladali, že sovietska vládnuca trieda skôr či neskôr predá vlastný štát a celý druhý svet medzinárodnému kapitálu. Mnohí ho vtedy za to obviňovali z defetizmu. Stalo sa, aj keď ani v najpesimistickejších snoch si nedokázal predstaviť takú drviacu a zároveň primitívnu reštauráciu.
To, čo ľudia chceli po roku 1989, bolo obnovené úsilie o vybudovanie novej spoločnosti. Bondy videl, že toto vedomie u ľudí zostalo, hoci prehlušované triumfálnou reklamou trhového hospodárstva. Hanebne sme kapitulovali a prijali život na kolenách, tvrdil. Strata tohto vedomia obyčajne chýba deklasovaným živlom od mafiánskych milionárov po prostitútky a žobrákov.
Ak toto vedomie strácame my, kladieme sa filozoficky a historicky na ich úroveň. A to nie je metafora. Bondy občas pripomínal vyjadrenie, ktoré zaznelo z ministerských úst v deväťdesiatych rokoch, že veksláci a prostitútky boli vlastne jediní, čo udržiavali ducha trhu za minulého režimu a my ostatní sa máme od nich učiť.
Obával sa, že triedny zápas bude preakcentovaný na rasový, pretože rasový boj je holocaust. Nikdy sa nevzdal marxizmu, odsúdil bombardovanie Juhoslávie.
Žijeme vo svete, v ktorom neostáva veľa času na filozofický výskum a pomaly ani miesto na zdravý rozum. Ohrozenie ľudstva je totiž všestranné od ekologickej po demografickú krivku, takže naše správanie môže podľahnúť panickým reakciám.
Egonovi Bondymu (Zbyňkovi Fišerovi) vďačíme za mnohé, od totálneho realizmu po dejiny filozofie, za romány, za „neusporiadanú samomluvu“, preklad Tao te ťingu (spolu s Marinou Čarnogurskou) či za nezabudnuteľné prednášky. Pre tých, ktorí ho nepoznali dôverne: bol to skutočný vlastenec. Čaká nás Príbeh o príbehu, čítačky z jeho diela, koncerty Plasticu. Mal rád Slovákov, prirástli sme mu k srdcu. „Majú doteraz nevyužitú a skrytú perspektívu,“ často hovorieval. My ho máme rovnako radi.
Autor je politológ a predseda Klubu Nového slova
