Boli sme duchovnými vyvrheľkami

Jana Juráňová, spisovateľka Narodila sa 19. 2. 1957 v Senici, vyštudovala ruštinu – angličtinu na FFUK. Pôsobila okrem iného aj ako dramaturgička v Divadle pre deti a mládež v Trnave, ako komentátorka v Rádiu Slobodná Európa… V roku 1993 spolu s Janou Cvikovou, Annou Daučíkovou a ďalšími ženami založila feministický vzdelávací projekt Aspekt, v ktorom pôsobí dodnes. Je autorkou viacerých prekladov (Margaret Attwood: Nevesta zbojníčka, 1998, Virginia Woolf: Tri guiney, 2002, Judith L. Herman: Trauma a uzdravenie, 2001, Judith Butler: Trampoty s rodom, 2003), autorkou prozaických kníh (Zverinec, 1994, Siete, 1996, Utrpenie starého kocúra 2000), divadelných hier (Salome, 1989, Misky strieborné, nádoby výborné, 1998), kníh pre deti (Iba baba, 1998, 2000, Bubliny, 2001, Babeta ide do sveta, 2003). Feministický kultúrny časopis Aspekt oslávil v roku 2003 desiate výročie. Ako hodnotíte týchto desať rokov? – Časopis Aspekt v podobe, akú mal, plnil zástupnú funkciu celej knižnice. Keď sme ho v roku 1993 začali vydávať, nebolo ešte do slovenčiny a češtiny z oblasti feministickej filozofie a literatúry nič preložené. Ako keby sme suplovali celé police kníh, ktoré v Amerike a v západnej Európe existovali už desaťročia. Po desiatich rokoch sa témy ešte zďaleka nevyčerpali, naopak. Každá nová téma prinášala so sebou ďalšie, a tak jednotlivé čísla Aspektu boli čoraz väčšie. V roku 1996 sme časopis rozšírili o knižnú edíciu a aktivít ustavične pribúdalo. Aspekt nikdy nebol časopisom v pravom slova zmysle. Bol skôr antológiou, kde sa nachádzala vždy aj časť komunikujúca so súčasnosťou, no podstatou Aspektu bolo prinášanie nových materiálov, ktoré nezastarali ani po rokoch. Mnohé z toho, možno dokonca väčšina, zostalo verejnosťou nestrávené. Navyše, forma časopisu sa pre tento účel už vyčerpala. Aj naďalej budeme prinášať stále niečo nové, no už rôznymi inými spôsobmi. A to, čo priniesol Aspekt spolu s edíciou, je k dispozícii a nemalo by zapadnúť, ale malo by to žiť ďalej. Preto sme začali robiť napríklad zborníky, ako sú Piata ženy, Možnosť voľby, Hlasy žien a pod., v ktorých sú nové texty, aj texty, ktoré už vyšli v časopise, ale sú v inom – novom kontexte. V súčasnosti pracujeme už na druhej publikácii určenej pre učiteľky, učiteľov, prvou bola kniha Ružový a modrý svet, ktorá vznikla na podnet združenia Občan a demokracia. Na túto prvú knihu, zameranú najmä na rodové stereotypy, bude nadväzovať ďalšia s názvom Žena nie je tovar. V týchto knihách dávame do kontextu nejakú tému určenú konkrétnej skupine – menovite učiteľkám. Ide teda o plynulý prechod: to, čo sme robili v Aspekte doteraz, chceme robiť adresnejšie. Na Slovensku zatiaľ nie je potenciál na to, aby vznikol feministický časopis ako médium, ktoré by pravidelne komunikovalo s verejnosťou. V Poľsku podobný časopis už roky vychádza, volá sa Zadra, je to mesačník, ktorý si možno kúpiť v bežnej distribučnej sieti. Veľmi dobre komunikuje so spoločnosťou a je veľmi dobrou alternatívou voči množstvu komerčne zameraných časopisov, určených „pre ženy“. Máme však na Slovensku čitateľský potenciál na takýto typ časopisu? – Nemáme. Ani čitateľský, ani autorský. Poľsko je predsa len väčšia krajina ako Slovensko, s inými kultúrnymi tradíciami a návykmi. Treba však povedať, že jednotlivé čísla Aspektu tak, ako vychádzali, dosiaľ nezostarli a dá sa po nich dodnes siahnuť. Pretože terminológia sa v slovenčine vyvíjala v Aspekte, samozrejme, že niektoré veci sa vyvíjali, a preto sú dnes už iné ako pred desiatimi rokmi. Keď sme jednotlivé čísla tvorili, prekladali, tvorili sme aj jazyk. Z tých 21 čísel sa dnes už dá určiť, ako sa jazyk vyvíjal. Je to veľmi dobrý študijný materiál. Je teda možné na ňom vystopovať alebo zrekonštruovať aj vývoj rodovej témy u nás? – Úzka skupina žien – my, ktoré sme robili Aspekt – vždy prinášala do spoločnosti konkrétnu tému a spoločnosť na ňu reagovala. Vždy sme rozmýšľali, aká téma má zmysel v danej chvíli a ktorá z tém je priechodnejšia. Neuspokojovali sme dopyt spoločnosti, skôr sme ten dopyt vytvárali. Napríklad prvé číslo Aspektu bolo venované téme mýtus krásy nie preto, že by nás táto téma vtedy najviac zaujímala, ale skôr preto, že v roku 1993 sa práve začal nával rôznych reklamných a lifestylových časopisov, v ktorých sa žena veľmi výrazne stávala objektom záujmu. Považovali sme to za veľmi dôležité, hoci oveľa dôležitejšie sa nám už vtedy javilo venovať sa téme násilia páchaného na ženách. Veľmi dlho však ešte trvalo, kým sme si dovolili vniesť túto tému do spoločnosti. Lenže téma násilia si vyžadovala dôkladnejšiu prípravu. Najprv sa ľudia museli naučiť vnímať veci aj z rodového pohľadu. Desať rokov uplynulo aj od založenia Záujmového združenia žien Aspekt. Splnili sa vaše ambície a očakávania? – V roku 1993 to boli už štyri roky po Nežnej revolúcii a rodová téma na Slovensku stále chýbala. Priniesť ju mohli len ženy. Viacerí novinári a novinárky sa ma už odvtedy pýtali, prečo sa venujem feminizmu. Skôr by však bola na mieste otázka, prečo tento spôsob uvažovania a nazerania na svet neoslovil aj ostatné ženy, ale aj mužov. V čase vzniku Aspektu som si naozaj úprimne myslela, že obsah Aspektu intelektuálov a intelektuálky ohúri. Nič také sa nestalo a pre mňa bolo kultúrnym šokom, že táto téma zaujala len úzku skupinu ľudí. Emancipácia sa naplno rozvinula v 20. storočí. Socializmus tiež hovoril o rovnosti ženy a muža, spôsobil však skôr ich rovnakosť. O emancipačnom procese sa síce hovorilo, no po roku 1989 sa objavovali nové témy. – Obdobie, keď sa Slovensko a vlastne celé Československo otvorilo svetu – okolo roku 1968, bolo veľmi krátke. Spoločnosť mala sama so sebou čo robiť, mnohé témy, a medzi nimi aj rodová otázka, sa nestihli ani pootvárať. Nejaké náznaky by sa určite našli, napríklad v Kultúrnom živote bola vtedy na návšteve so Sartrom aj Simone de Beavoire. Toto obdobie však trvalo veľmi krátko. A práve v 70. a začiatkom 80. rokov sa v Amerike a západnej Európe naplno rozvinula druhá vlna ženského a feministického hnutia. U nás sa v tejto oblasti nielen nič nerobilo, ale my sme o tom ani nič nevedeli. Keď sa nám takpovediac znovu otvorili okná, vybuchovalo u nás mnoho dlho neriešených problémov ako nacionalistické vášne, xenofóbia. Spoločnosť sa akoby zmietala v kŕčoch, všetci sme mali čo riešiť. Ale boli aj momenty, a pre toho, kto ich chcel vidieť, aj viditeľné, že v tých prvých rokoch po páde komunizmu začali byť na verejnosti viditeľné aj ženy. Postupne sa to však vyvinulo tak, že v pozíciách sa udržali len muži a ženy sa dostali do viac-menej servisných rolí. Všímala som si to už v roku 1992 – 1993. Reakcia spoločnosti na vznik Aspektu bola v niektorých kruhoch veľmi priaznivá a v niektorých zas veľmi tvrdá a pohŕdavá. Keď si spomeniem, ako nás istý čas „pánske kruhy“ obchádzali, ako keby sme boli duchovnými vyvrheľkami… A boli to ľudia, ktorých sme uznávali a mali sme pocit, že sa máme s nimi o čom rozprávať. Vyskúšali sme si v zrýchlenej podobe to, čo si ženy na západe vyskúšali vo veľkých skupinách, v politickom hnutí, s veľkou vzájomnou podporou. Vždy sme však mali podporu od žien zvonku. Kedykoľvek sa nám podarilo niekoho pozvať na prednášku, na výstavu, bolo to pre nás úžasným zdrojom energie. Z rozhovorov s týmito ženami sme zistili, že ony zažili niečo podobné – dávnejšie alebo v inej podobe. Napriek tomu má u nás označenie feministka stále skôr negatívny podtón. – Nedávno som mala na gymnáziu so študentkami a študentmi niekoľko vyučovacích hodín, počas ktorých sme sa dostali aj k pojmu sufražetka. Hovorila som im, čo to slovo vlastne znamená, hoci sa dodnes používa ako nadávka. Rozprávali sme sa o tom, či si vôbec uvedomujú, že vo svojich učebniciach dejín nenájdu ženy, ktoré bojovali za svoje práva. Je také nedôležité, že polovica ľudstva dostala volebné právo? Ako je možné, že v dejepisoch je všeličo, iba toto nie? Sufražetka je označenie ženy, ktorá sa usiluje o volebné právo pre ženy. Boli to ženy, ktoré chodili oblečené v dlhých šatách, nosili klobúky, no karikaturisti ich kreslili ako fúzaté, s cigárami, v nohaviciach. Ani jedna z nich tak nevyzerala. Obraz, ktorý zlomyseľne vytvorili médiá rukou dvoch troch karikaturistov, je to, čo zostalo takpovediac v kultúrnej pamäti ľudstva. Ľudí však vôbec nezaujíma, ako to bolo naozaj. Takisto aj feministka je nadávka pre tých, ktorí vôbec nechcú vedieť, čo znamená. Pre niektoré skupiny ľudí je veľmi pohodlné použiť tieto slová osočujúco, pretože ak takto označia nejakú ženu, poukazujú na jej integritu, hovoria jej: nie si normálna. To, samozrejme, môže bolieť, takže ako zastrašovanie funguje výborne. Tí, čo slovo feministka takto používajú, sa potom zatvária ako malí chuligáni, ktorí na niekoho vystrelia spoza kríka z gumipušky. Niektorí dokonca ako myslitelia. Nuž – stretla som sa už so všeličím: feministka je vraj žena, ktorá má zlé skúsenosti s mužmi, feministka je vraj žena, ktorá nevie byť dobrou matkou, to povedal herec, ktorý má bohaté skúsenosti s matkami svojich detí, a tak asi vie, čo hovorí. Média majú moc vytvárať o žene/ženách istý obraz. Aké je zobrazovanie genderu v literatúre? – Na Slovensku je to jednoduché: čítam to, čo sa mi páči a čo zároveň v Aspekte aj redigujeme a vydávame: Jarku Blažkovú, Uršuľu Kovalyk. Pokiaľ ide o spisbu mužov, dosť často je u nich množstvo sexizmov. A čo slovenské autorky? Ako je to s ich vydávaním? – Vydavateľstvá vydávajú len to, o čom si myslia, že nie je pre nich rizikové. Nemyslíme si, že ak niekto napíše zaujímavú knihu a bude s ňou dokola obchádzať vydavateľov, že mu ju nakoniec niekto vydá. Tak to vôbec nefunguje. Ja osobne, ale aj Uršuľa Kovalyk, máme skúsenosť, že text, ktorý vyšiel v Aspekte a bol potom aj prijatý s pozitívnou odozvou, odmietol práve vydavateľ, ktorý pôvodne sľuboval, že vytvorí pre text priestor a odmietol ho kvôli – ako on povedal – kvalite. Subjektívne hodnotenie sa vydáva ako objektívne. Texty boli odmietnuté preto, že boli písané zo ženského hľadiska a skúsenosti. Ak sa niečo také stane žene, ktorá príde s prvou knižkou a vydavateľ so známym menom jej povie, že to nie je dobrá literatúra len pre to, človek zneistie, možno aj na dlho. Neviem, či to, čo sa u nás dnes vydáva, je reprezentatívne. Mená známe v 90. rokoch dnes už veľa neznamenajú a mladšia generácia je veľmi neprehľadná. Okrem toho u nás vôbec nefunguje kritika, pretože médiá nestoja na tom, že by niekoho zaujímal kritický názor. Môžeme teda hovoriť o slovenskom knižnom trhu ako o machistickom? – Na Slovensku určite v oveľa väčšej miere než je slušné v normálnom svete. Vidno to i v médiách. Veď napríklad aj v rôznych televíznych reláciách, ktoré sa tvária, že nie sú práve tie najbulvárnejšie, je plno sexizmov, ponižovania žien a predvádzania sa mužov. Je to naozaj trápne. Nastane, resp. chcete, aby nastalo aj na Slovensku obdobie, keď bude aj ženská literatúra komerčne zaujímavá? – Komerčne zaujímavá literatúra tu je – písaná ženami i mužmi, ale to nie je tá, po ktorej by sme práve túžili. Literatúra nie je na Slovensku jedinou oblasťou, ktorá nefunguje tak, ako by v kultúrnom svete mala fungovať. Dnes všetci nad niečím plačeme: jedni nad filmom, iní nad neexistenciou románu, všetci, že nie sú peniaze, ministerstvo kultúry plače, že peniaze nemá, minister financií, že ich nemôže dať… Koniec koncov, školstvo je na tom ešte horšie. Ja som však presvedčená, že peniaze sú, len sa zle rozdeľujú, zle a čoraz horšie. Je v slovenskej literatúre žena výnimočná vo svojom ženskom postoji? – Uršuľa Kovalyk, ktorá veľmi zaujímavo prerazila s prvou poviedkovou knihou, má priebojný a jasne feministický postoj, deklaruje ho a aj tak vystupuje. Vzbudila pozornosť, a to je dobre. Sú však aj zaujímavé autorky, ktoré by si pozornosť zaslúžili, no nejako to nefunguje. Myslela som si napríklad, že literárny návrat Jaroslavy Blažkovej vzbudí na Slovensku väčšiu pozornosť. Pre mňa je čoraz ťažšie rozumieť tomu, prečo si ľudia niečo všimnú a niečo zasa nie. Ženská literatúra sa však nedatuje od roku 1989. – Je veľa vecí, ktoré akoby zapadli a dnes je nanajvýš zaujímavé objavovať ich. Sú to klasické mená, ako Šoltésová, Vansová, Timrava. Je možné pozrieť sa na ne nanovo, dajú sa nanovo prečítať, dajú sa u nich objaviť nové veci. Je zaujímavé dať ich do nového kontextu, pretože v kontexte národného obrodenia a mužského hodnotenia vyznievajú úplne inak. Pre mňa je veľmi zaujímavá napríklad Hana Gregorová, ktorá zostala po celý čas v tieni svojho manžela. Zažila pravdepodobne najviac mužskej zlomyseľnosti od svojich blízkych, ale aj od kritikov, od spoločnosti. Obraz Hany Gregorovej tak, ako sa prezentuje, je mondénna panička, manželka spisovateľa, ktorá sa nudila, a tak si pozývala hostí do svojho salóna. Je to obraz veľmi zlomyseľný a nanajvýš skreslený. Napísala množstvo zaujímavých próz, napríklad v poviedkovej knihe Ženy sú opísané rôzne osudy žien, ktoré žijú svoj ženský osud vo vtedajšej spoločnosti. Za túto knižku ju Vajanský v Martine na námestí verejne opľul. A pritom, sa táto kniha – na rozdiel od Vajanského – dá čítať aj dnes. Gregorová videla veci z feministického hľadiska, nadávali jej do feministiek a to sa určite podpísalo na tom, že sa z literárnej histórie vytratila. Mala nesmierne vyvinuté sociálne cítenie. Z obdobia prvej republiky napríklad napísala román, v ktorom sú veľmi jasne čitateľné sociálne témy a témy postavenia ženy v súkromí, v spoločnosti, v médiách. A čo iné oblasti literatúry, napríklad odborná? – Na Slovensku sme mali veľmi zaujímavú sociologičku Alžbetu Göllnerovú-Gwerkovú, zahynula v Kremničke. Spolu s Jarmilou Zikmundovou zostavili v 30. rokoch 600-stranový zborník Žena novej doby. Nájdeme v ňom aj feministicky ladené články o výchove dievčat. Sú teda veci, ktoré sa dnes oplatí vynášať na svetlo. Ako napísala Andrea Dworkin, byť píšucou ženou je strašné, lebo takáto žena určite upadne do zabudnutia – pričinením tých, čo majú definičnú moc. Je to smutné nielen pre tú konkrétnu ženu, ale aj pre ostatné, ktoré si potom nemôžu nájsť svoje vzory, svoje duchovné matky. My by sme ich teda chceli objavovať nielen pre seba, lebo sú naozaj veľkým inšpiračným zdrojom i zdrojom energie, ale aj pre ostatné ženy. Literatúra písaná ženami na Slovensku naozaj nie je „suchá ratolesť“, práve naopak. Slovensko je plné zažitých stereotypov, aj tých rodových. Žena stojí pred otázkou rodina, alebo kariéra, resp. ako zvládnuť oboje, ako ich skĺbiť? – V prvom rade je potrebné spýtať sa, prečo má byť žena tou osobou, ktorá má niečo spájať, keď zamestnaní sme všetci? Už predstava, že žena by mala skĺbiť rodinu a kariéru, je „vyšinutá“ a týmto smerom netreba vôbec ďalej uvažovať. Pretože všetci máme svoje súkromie, nejakých ľudí okolo seba, o ktorých sa musíme starať, a to aj tí, ktorí nemajú deti. Napokon, aj postarať sa „len“ o seba nie je celkom bez práce. Otázka teda znie, ako a či sa to dá zvládnuť pre obe pohlavia? Čo s tým urobiť, aby mohli ľudia žiť súkromný aj verejný život? Nemyslím si, že toto by mal byť rozpor, ktorý by mali vyriešiť ženy. V 20. storočí sa rodičovská autorita i zodpovednosť preniesli z otca na matku. Žene sa zároveň upiera možnosť rovnakého ekonomického postavenia, je diskriminovaná na pracovnom trhu. Aké je rozdelenie rolí v súčasnej slovenskej rodine? – To, čo sa dnes prezentuje ako tradičný model rodiny, je dnes neudržateľné, napokon, je to model rodiny 19. storočia, a aj to len meštiackych vrstiev. Je to model rodiny, v ktorej fungovala slúžka, pestúnka, chyžná a podobne, pričom matka spravidla nebola zamestnaná. Dnes sa tvárime, že všetky tieto funkcie by mala zastať žena, ešte k tomu zamestnaná. Samozrejme, mať kompletnú obsluhu je lákavá predstava, až na to, že je to predstava, ktorá podľa mňa nemá nič spoločné s humanizmom. Navyše, takýto model rodiny nebol na Slovensku až tak veľmi rozšírený, pretože tu bolo určite menej meštiackych rodín než roľníckych, robotníckych a podobne. Napríklad v roľníckej rodine sa matka nemohla starať o dieťa, lebo robila na poli. Starala sa oň preto stará mama. Čiže to, čo sa dnes od žien vyžaduje, vôbec nemá oporu v nijakej realite – ani v minulosti. Je to jednoducho len bič na ženu. Čo sa týka postavenia ženy, je to veľmi rôznorodé. V mnohých rodinách sa žije omnoho partnerskejší život, než sa navonok prezentuje a než si mnohí a mnohé dovolia či trúfnu povedať, aby neboli na smiech. Obraz prezentovaný cez médiá a reklamu je otrasný, vôbec nesúvisí s realitou, ale skôr s nezvládnutou sexualitou postpubertálnych „kreatívcov“ a copywriterov. Parlament po rokoch prijal antidiskriminačný zákon, v ktorom sa okrem iného hovorí aj o pozitívnej diskriminácii. Tá sa spomína najmä v súvislosti so zavedením kvót pre účasť žien na politickom a verejnom živote. Kvóty majú svojich zástancov i odporcov. Odporcami sú aj mnohé už v politike pôsobiace ženy. – Ukázalo sa, že takmer všetky. Je na to termín: „alibi ženy“, čiže ženy, ktoré, keď sa už do politiky dostanú, tak v nej fungujú ako alibi, ako podpora tvrdenia, že veď – keď sú ženy schopné, dostanú sa do politiky aj bez kvót. Samozrejme, tieto alibi ženy nechcú mať príliš veľa konkurencie, preto sa v politike lepšie cítia, keď sú tam v menšom počte. Ak by bolo v politike aspoň tých 30 % žien, alibi ženy by stratili význam, preto chcú byť v politike ako „sólo ženy“. Sú to ženy, ktoré neprinášajú ženské témy, a ak, tak len ako predvolebné lákadlo, ale „ženskej agende“ sa nevenujú. Sú poslušné, slúžiace, vedia sa dohodnúť so šéfmi alebo sa o to aspoň veľmi snažia. Väčšinou sú vystrkované týmito šéfmi vtedy, keď ide o nepríjemné témy. V istých pozíciách, pokiaľ nie sú úplne na vrchole, sú tolerované, trpené. Používajú sa na to všetky tie sexistické slovné spojenia, ktoré sú v normálnom svete úplne neprijateľné, ako napríklad, že žena má zjemňovať prostredie politiky a pod. Videli sme to už vo viacerých situáciách, napríklad v súvislosti s Irakom. Keď bolo treba vysvetliť našu účasť v tomto konflikte, chodila do médií namiesto predsedu strany a premiéra v jednej osobe Zuzana Martináková, čo bolo nepatričné, pretože nebola ani ministerkou obrany, ani predsedkyňou strany, nemala to ani v agende. Keď sa SDKÚ rozpadla, zase vysvetľovala všetko to, čo robil Ivan Šimko. Slúžila do roztrhania tela a paradoxne sa stalo, že si ju ľudia lepšie zapamätali než politika, ktorému túto službu robila, a za predsedkyňu novej strany zvolili ju. Videli sme takmer v priamom prenose, ako to ten politik zobral. Bol to pekný politický kabaret, na ktorý ešte naši humoristi nedorástli, a tak nám ho politici a političky predvádzajú takto naživo. Toto však rozhodne nie sú tie ženy v politike, ktoré by v nej boli zaujímavé. Žena, ktorá je v politike naozaj zaujímavá, je žena, ktorá nesie nejakú agendu. Taká žena však nemôže byť v politike osamotená, lebo po istom čase, ak naozaj prináša ženskú agendu, stáva sa pre politikov nepohodlnou a konfliktnou a stranícky systém ju odvrhne. Aj sú však spolu viaceré ženy, môžu sa navzájom podporovať. Lenže potom už nejde o to, či sú z nich mediálne hviezdy, ale o to, čo robia a hovoria. To sa ženy v politike u nás ešte nenaučili. Cez kvóty sa môžu dostať do politiky aj ženy, ktoré budú aj celkom proti ženskej agende alebo ktoré tam budú len do počtu. No na druhej strane sú kvóty dobrý dočasný nástroj na to, ako túto tému celkom neopustiť a ustavične posúvať takéto veci dopredu. Keď si pozrieme kandidátne listiny na voľby do Európskeho parlamentu, je na nich oveľa viac žien a v oveľa lepších pozíciách, ako to býva u nás pri voľbách do národného parlamentu. Je to pozitívne? Určite to o niečom vypovedá. Každá stranícka štruktúra radšej pošle do europarlamentu ženu, ktorá potom už nebude ovplyvňovať dianie doma v straníckom grémiu. Na druhej strane však za Slovensko bude v EP pomerne málo poslancov, bolo by preto veľmi dôležité, keby medzi nimi boli ženy, ktoré by sa niečo naučili od európskych žien a doniesli potom takéto myslenie na Slovensko. Je však otázne, či, keď sa vrátia – ich ešte bude niekto poznať. Pred dvoma rokmi sme sa boli vďaka Nadácii Heinricha Bölla pozrieť v Bruseli. Okrem mnohých iných zaujímavých vecí, ktoré sme tam videli, sme navštívili aj našu misiu. Slovenský zastupiteľ sa vtedy pred nami, ktoré sme sa zaujímali o rodové otázky, nesmierne lichotivo vyslovil o ženách, ktoré tam vtedy pracovali, lebo – ako povedal – vedia sa o seba postarať, obriadia sa, a on, keby tam bol bez manželky, by to nezvládol. Nuž, to bol naozaj „rodový“ zážitok. Keď si na to spomeniem, nemôžem sa ubrániť dojmu, že ženy idú do Bruselu za poslankyne aj preto, že sa vedia o seba lepšie postarať… Bolo by zaujímavé vedieť, či tam aj budúce slovenské europoslankyne budú mať zabezpečenú školu pre deti, prácu pre manžela. Muži v Bruseli sú z tohto hľadiska pre malé Slovensko skutočne veľmi nákladní, oveľa viac ako ženy. Myslíte si, že ak budú ženy v politike, bude politika menšie svinstvo? – Nie. Bude len menej dôležitá. Všade tam, kde sa ženy dostávajú do politiky, treba uvažovať aj nad tým, či je tam ešte politika dôležitá, alebo o všetkom rozhodujú už nadnárodné korporácie a politika je mimo záujmu a vplyvu. U nás sa ešte stále dosť „rozdeľuje“, ak to povieme jemne. Ak už v politike nepôjde o nič, tak potom sa do nej dostanú aj ženy. Ženy by mali byť vo verejnej sfére prítomné a prezentované cez svoju agendu. Podľa toho, čo sa dialo ohľadom interrupčného zákona, a kto a ako sa k nemu vyjadroval, by sa zdalo, že interrupcie sú skôr záležitosťou mužov. – Veď aj sú. V politickom jazyku sú interrupcie určite záležitosťou mužov. Čokoľvek, čo sa týka reprodukčných práv žien, sa vždy postaví tak, aby boli ženy odstrčené a aby mohli byť donekonečna obviňované. Používajú sa potom aj také argumenty, že veď kedysi ženy rodili v poli a nerobili okolo toho taký cirkus a podobné trápne vyhlásenia. Reprodukčné práva z konzervatívneho hľadiska, ako ho dnes poznáme v našej politike, sú veľmi dobrou palicou na ženy. Preto je to výlučne záležitosť mužov a ešte niektorých jednotlivkýň, pre ktoré je to zrejme spôsob ako byť „dobrými dievčatami“. Keby skutočne a vecne išlo o interrupcie, tak by sa o tomto probléme diskutovalo inak. Treba sa pozrieť aj na to, kto túto tému vyprovokoval. Vyprovokovala ju najkonzervatívnejšia strana. Všetko sa však v živote občas vyrovnáva. To, že KDH prichádza s takými témami, ako kriminalizovanie interrupcií, diskriminácia ľudí inak sexuálne orientovaných než heterosexuálne, kultivuje občianske povedomie na Slovensku. Vždy sa potom zmobilizuje nejaká skupina, ktorá si definuje svoje práva a môže sa pri tom oprieť o medzinárodné dokumenty. Občianskemu vedomiu to rozhodne prospieva. Možno je práve toto rola KDH v dnešnej spoločnosti. O globalizácii sa hovorí veľa, o ženách nie, a to napriek tomu, že štrukturálne zmeny vo svetovom meradle sa dotýkajú žien aj mužov rozdielne. Vraj sú to najmä ženy, ktoré na globalizácii dodnes najviac zarobili. – U nás sa veľmi málo hovorí o tom, čo globalizácia vlastne znamená. A veľmi málo sa hovorí vedome, zo strany „intelektuálov“, o rizikách globalizácie. U nás je celkovo diskurz taký, že buď sa niečo zvelebuje, alebo sa to zavrhuje bez toho, aby sa aspoň povedalo – poďme o tom diskutovať. Podobne to bolo aj pri interrupciách, aj pri Iraku. Takisto o globalizácii som nezaznamenala žiadnu diskusiu. Možno bolo niekoľko pokusov, nevyprovokovali však rozmýšľanie o tomto probléme. Isteže, globalizácia má aj svoje príjemné stránky. Treba však tiež vedieť o rizikách a o tom, či niekto za tie naše príjemné stránky kruto neplatí. To je niečo, čo u nás stále nenachádza odozvu a asi ani dlho nenájde. V tomto je už česká spoločnosť, aspoň niektoré jej vrstvy, omnoho citlivejšia. Slovensko je v tomto ohľade do seba také zahľadené, až je to nepatričné. Existujú u nás veľmi malé skupinky, ktoré sa zaoberajú aj tým, že existuje nejaká chudobnejšia časť zemegule. Chvalabohu i za to. Mnohí intelektuáli, ktorí boli ľavicovo orientovaní v tom zmysle, že boli deťmi 60. rokov a počas komunizmu boli veľmi kritickí a boli nositeľmi revolučných vecí, si proti svojej prirodzenosti naoktrojovali akýsi mne nepochopiteľný rigidný pravicový pohľad, prevzatý z bushovskej Ameriky. Dokazujú tým len to, že Slovensko je ešte stále veľmi málo vnútorne slobodné a suverénne. S hosťom SLOVA sa zhovárala Martina Nemethová