V rozprávkach sa všetko začína tak, že kdesi raz čosi bolo – raz kde bolo, tam bolo, inokedy zasa za siedmimi horami a deviatimi vrchmi, ba známe sú aj prípady, že je dej lokalizovaný do krajiny, kde sa voda sypala a piesok lial, čo je neklamným dôkazom toho, že Slovensko bolo známe už od nepamäti. Aj v našom prípade zaznamenala rozprávka kdesi existenciu dvoch ľudských bytostí, konkrétne deduška a babičky, hoci výraz babička je zrejme čechizmus, lenže ťažko byť starou mamou niekomu, kto nikdy nemal deti a logicky teda nebol mamou, tobôž starou mamou.
O živote týchto dvoch životných stroskotancov vieme veľmi málo, pretože sa nám do zápletky dostávajú už v pokročilom veku ako majitelia pomerne schátranej nehnuteľnosti, konkrétne chalupy. Z hnuteľného majetku vlastnili už iba popraskané koryto a občasné reumatické bolesti. Jedného dňa sa deduško vrátil z mesta a vraví: „Čosi sa deje.“ A babička na to: „Zapoj sa a usiluj sa z toho vytĺcť kapitál.“ Deduško sa zapojil. Zapadol do davu, kričal, skandoval, zvonil kľúčmi a na výzvu poslušne vytváral koridor. Výsledok nedal na seba dlho čakať. O pár mesiacov prišiel do chalúpky príkaz, aby okamžite zaplatil daň z nehnuteľnosti. „Začína sa nám dariť,“ povedala babička, „veď také dane kedysi platili iba boháči.“
Ako dni plynuli, prihlásili sa aj zdravotné ťažkosti a neduhy. „Predstav si,“ povedal jedného dňa deduško, „za tie lieky, ktoré sme predtým dostávali zadarmo, musíme teraz platiť.“ Babička ani okom nemihla. „To je dobre, to je dobre,“ zašomrala si popod nos. „Za mojej mladosti si iba skutoční páni mohli dovoliť kupovať drahé lieky. Je to zrejme dobré znamenie.“ Jedného dňa sa deduško vrátil z nákupov a hovorí: „Polovicu z toho, čo som mal naložené v nákupnom košíku, som musel pri pokladni vrátiť.“ A babička na to: „To je dobre, to je dobre. Už zrejme patríme medzi elitu. Ani páni nebrali všetko, čo sa im nahádzalo do koša. Vidím pred nami tú najsvetlejšiu budúcnosť.“
Prešlo pár rokov. Chalupa deduška a babičky bola ešte schátranejšia a koryto ešte popraskanejšie, keď sa jedného dňa z oblakov prachu vynorilo na ceste elegantné auto. Ľudia, ktorí z neho vystúpili, neboli ani feudálni páni, ba dokonca ani sitnianski rytieri – boli to reštituenti. A hneď spustili: „Tú chalupu musíte okamžite vyprázdniť, pretože sa prihlásil pôvodný majiteľ,“ a kdesi čosi, len aby sa pratali čo najskôr. „To je dobre, to je dobre,“ povedala opäť babička. „Aj páni kedysi menili sídla. To bolo vždy neklamné znamenie skutočného bohatstva.“ V tej chvíli deduškovi povolili nervy a tresol babičku po hlave popraskaným korytom. „To je dobre, to je dobre,“ povedala babička z posledných síl, „na triedny boj vždy doplácali najbohatšie vrstvy.“
Tak, ako sa v rozprávkach všetko začína nepresnou lokalizáciu miesta deja, končí sa spravidla veľmi vágnym konštatovaním, že aktéri žili šťastne až do smrti, prípadne že kdesi zazvonil zvonec, alebo že tam bola papierová zem, takže sme sa prepadli až sem. Žiaľ, ani jeden z osvedčených záverov sa k rozprávke o deduškovi a babičke nehodí, takže si musíme pomôcť z vlastných zdrojov, pretože veci sú, ako sa vraví, vo vývoji. Dovoľte mi teda na záver konštatovať, že deduško a babička už nemali ani chalupu, ba ani popraskané koryto. Zostala im však starecká demencia a reumatické kĺby, z čoho jasne vyplýva, že ani demokratická spoločnosť nie je skúpa na požitky poskytované obyčajným ľuďom. „To je dobre, to je dobre,“ povedala babička, ale už si nevedela spomenúť, na čo takto pozitívne reaguje.
