Keď som nedávno čítal čarovnú knižku marockého spisovateľa Tahara Ben Jellouna Deťom o rasizme, uvedomil som si, aký obrovský rozsah a hĺbku má tento spoločenský neduh. Ak chceme dostať toto rozmáhajúce sa zlo aspoň pod kontrolu, musíme pochopiť, že nebojujeme proti názorom nejakej okrajovej skupinky, ale väčšiny obyvateľstva, a neraz aj proti vlastným vžitým názorom. Veď podvedomé rasistické názory v nás upevňuje aj tradícia. Len si priznajme, koľkí z nás (a s akou obľubou!) používajú prirovnania lakomý ako Žid, špinavý ako Cigán, smradľavý ako černoch a podobne. Ako často takýmto spôsobom hodnotíme deti a vyvolávame v nich falošné predstavy o vlastnostiach niektorých etník. Pre mňa osobne má rasizmus ešte jednu nepríjemnú príchuť. Je to jedna z hlavných prekážok zjednotenia sveta. Aj preto verím v rovnosť všetkých ľudí, v ich neodňateľné právo na vlastný spôsob života, v spoločný osud národov vyjadrený v biologickej jednote druhu homo sapiens. Nikdy som neveril v úprimnosť tých politikov, ktorí hodnoty západnej civilizácie „obraňujú“ výlučne na teritóriu iných kultúr, a viem, že boj proti rasizmu nedokážu zvládnuť súčasné politické špičky. Pohnúť veci dopredu dokáže len dobre zorganizované občianske hnutie, ktoré nezávisí od štvorročného volebného cyklu. Práve toto sa podarilo Lacovi Ďurkovičovi. Je to človek, s ktorým sa občas komunikuje veľmi ťažko, ale ktorý možno práve svojou neoblomnosťou a zanietenosťou dokázal prinútiť politikov, aby konali. Myslím si, že jeho činnosť je inšpiráciou nielen pre antirasistické hnutie.
