Informačná spoločnosť nie je frázou, ale skutočnosťou, tak, ako je skutočnosťou končiace sa 20. storočie. Už nie nerastné bohatstvo, či priemyselné giganty, ale množstvo informácie a schopnosť jej spracovania budú rozhodovať o prosperite krajiny.
Cena výrobku bude závisieť od toho, ako sa do jeho kvality premietnu výsledky vedy a výskumu. Suma sumarum: veda a vzdelanosť sú kľúčovým faktorom pri riešení dnešných a najmä budúcich problémov Slovenska, ale aj problémov globálnych, svetových. Vo vede a vzdelanosti hrajú kľúčovú úlohu univerzity ako strediská vedeckého výskumu na najvyššej úrovni, ale aj ako vzdelávacie inštitúcie, z ktorých by malo prúdiť svetlo najvyššej vzdelanosti aj do najvzdialenejšej vidieckej triedy.
Vedu na prvé miesto Zatiaľ čo iné typy škôl sa môžu oprieť vždy o vyšší typ vzdelávacej inštitúcie, nad univerzitou už niečo také neexistuje. Univerzita sa môže opierať len o výsledky vlastnej vedeckej a výskumnej činnosti a spoluprácu s medzinárodnou vedeckou komunitou a akademickou obcou. Úroveň univerzity je determinovaná úrovňou jej profesorského zboru. Iste, u rôznych odborov je to rôzne. Moja predstava vychádzajúca zo stavu matematiky vo svete ale i u nás je taká, že by sme mali mať 30-ročných docentov a 45-ročných profesorov. Že to nie je nereálna predstava, o tom svedčí malá štatistika 10 doktorov vied (DrSc.), pracujúcich v Matematickom ústave SAV, pričom ich priemerný vek v čase dosiahnutia tohto titulu predstavoval 43 rokov. Na prvom mieste si teda musíme vážiť vedúce vedecké osobnosti. Aj predošlý príklad ukazuje, že takýto prístup môže znamenať okrem iného stimul pre mladých adeptov vedy. Mimo toho pod vedením skúsených vedcov môžu mladí úspešne rozvinúť vlastnú vedeckú tvorbu a nastúpiť svoju vlastnú cestu do sveta.
Isteže, mať vo svojom strede popredných vedcov, to je podmienkou nevyhnutnou k vedeckej profilácii univerzity. Táto nemusí byť postačujúcou, ak tu chýba vedecký dorast. A to je náš prípad. Uveďme príklad. Slovenská matematika po skromných začiatkoch v období po 1. svetovej vojne vykročila po 2. svetovej vojne rázne do sveta. Nebola tu presila ideologického tlaku, ani experimentálna náročnosť. Naši špičkoví matematici sú dnes dôstojnými partnermi vedeckým pracovníkom v matematike v Európe i v zámorí. Dokonca i naša mládež prináša vavríny, napríklad 20. miesto v medzinárodnej matematickej olympiáde (medzi vyše 80 krajinami z celého sveta), či 1. miesto v informatickej medzinárodnej olympiáde. Ak je takto etablovaný odbor u nás v dôsledku nedostatku vedeckého dorastu ohrozený, je to vážny podnet na zamyslenie. Kapitolou samou pre seba je hodnotenie vedeckej práce, kde namiesto vecného hodnotenia napríklad aj zahraničnými expertmi prevažujú číselné ukazovatele, niekedy až dehonestujúce skutočné osobnosti.
Vzdelanosť v širokom zmysle slova Univerzita sa musí vyrovnávať s rastúcim množstvom nových poznatkov, ktoré produkuje svetová veda. Nemožno ich len lineárne prikladať k starším. Plniť túto úlohu nemôže ten, kto sa sám nezúčastňuje na tvorbe vo svojom vednom odbore, ale ani ten, komu nezáleží na jeho poslucháčoch a komu nezáleží na tom, v akom stave sa nachádza národná kultúra. Starosť o celú vzdelávaciu sústavu je prirodzená už preto, že nižšie stupne školstva pripravujú žiakov aj pre vstup na univerzity. (Súčasná rozpoltenosť, kedy sa študent pripravuje na maturitu a zároveň v rôznych kurzoch na vysokú školu je nezdravá a dúfajme, že dočasná.) Okrem toho viaceré fakulty pripravujú budúcich učiteľov. Spôsob, akým to robia, v budúcnosti ovplyvní celú našu kultúru.
Izolovanosť univerzity, jej nezáujem o celkový stav školstva by bol proti jej záujmom. Príklad: vlani prešlo bez komentára akademickej obce nariadenie prikazujúce všetkým žiakom bez výnimky absolvovať 9. ročník základnej školy. Jedným z dôsledkov toho o 3 roky bude nedostatok vhodných adeptov na vysoké školy. Iný príklad: na začiatku tohto storočia mal gymnaziálny profesor u nás úväzok 17 hodín. Na spadnutie je legislatívne opatrenie, podľa ktorého bude týždenný úväzok 22 hodín. Nenašiel som racionálne odôvodnenie tohto kroku. Prečo mlčíme? Cieľový program nášho školstva je 30% populácie s vysokoškolským vzdelaním. Ale cez gymnáziá nám prechádza len 20% populácie. Ťažký balvan, ktorý vláči naša škola na všetkých stupňoch, je preťaženosť žiakov množstvom učiva. Tu je kľúčová úloha univerzít. Najmä modernou výchovou svojich poslucháčov, prevahou kvality nad kvantitou, vnímavým a povzbudzujúcim vzťahom ku každému poslucháčovi, sprostredkovaním čerstvých výsledkov svetovej vedy i vlastného výskumu.
Získať podporu verejnosti Alexander Matuška kedysi napísal: „Som posledný, kto by chcel tvrdiť, alebo kto by si aspoň tajne myslel, že sa kultúre môže dariť a že kultúrnym možno byť v zavšivenej biede, špine a nečistote. Istá hmotná úroveň je nevyhnutný predpoklad kultúry, ale istá hmotná úroveň a už aj baženie po nej je aj jej prekážkou.“ Zdá sa mi – a toto je len zdvorilostný obrat, pretože tu nejde o zdanie, ale jednoducho je to tak – že sa u nás vzmáha práve toto baženie, náročnosť a poviem priamo: žravosť a pažravosť, ktorá má s kultúrou málo a skoro nič spoločného. Nikto rozumný nemôže nič namietať proti túžbe lepšie sa mať, ak to zároveň znamená lepším byť, teda charakternejším, vzdelanejším, jedným slovom – práve kultúrnejším. Dnes v školstve všeobecne a na univerzitách obzvlášť nedosahujeme hmotnú úroveň, ktorú Matuška považoval za predpoklad kultúry. Ešte väčšou prekážkou pre rozvoj našej kultúry však je ono baženie po bohatstve.
Čo sa týka prvej bolesti, bolo by ju treba do sveta vykričať. Náš človek má deti rád a pochopil by, že najviac, čo môže svojmu dieťaťu pre život dať, je dobré vzdelanie. Nie papiere, vysvedčenia, diplomy, ale vzdelanie! Lenže médiá sú nemé a politici hluchí. Asi jedna z najväčších ilúzií, možno živených mnohoročnou tradíciou moci krajských, či mestských výborov, spočívala v tom, že problémy možno vyriešiť lobovaním. Niektorí z nás sa aj poobšmietali okolo politikov a všakovakých vrchností. Výsledky sú žalostné. Niet prostriedkov na energiu, prístroje, cestovné, ba ani na výplaty. Nie sme schopní materiálne zabezpečiť vedecký dorast, a preto nám chýba. Ale politické kruhy zapríčinili zmätok aj v nefinančnej sfére. Za ostatné roky sme trikrát menili grantovú agentúru. Aj taký významný orgán, ako je Slovenská komisia pre vedecké hodnosti, niekoľko ráz menil štatút, aby mohli byť uskutočnené personálne zmeny. Nehovoriac o Akreditačnej komisii vlády, ktorá môže byť kedykoľvek na počkanie odvolaná. Isteže, vysoké školy si do značnej miery zachovali svoju nezávislosť, akademickú slobodu. Ale pred našimi zrakmi nám upadajú, a to nielen ekonomicky. Pomaly, ale iste strácajú svoju vedeckú prestíž. Nie cez politiku a politikov vedie cesta k verejnosti. Naopak, od verejnosti, ak ju dokážeme ovplyvniť, môže vzísť tlak na médiá a politických činiteľov. Vo mne zarezonoval návrh profesora Tumu založiť Asociáciu univerzitných profesorov. Keď už nemáme učenú spoločnosť, takáto organizácia by prostredníctvom svojich expertov mohla hájiť záujmy slovenských vedcov a propagovať ich výsledky. Inou možnosťou je vedecká samospráva. V matematike máme napríklad vedeckú radu, ktorú mali možnosť spomedzi seba zvoliť všetci matematici s vedeckou hodnosťou.
Slovensko má na prahu informačnej spoločnosti veľkú šancu. Môžeme sa oprieť o stáročnú tradíciu i súčasný stav vedeckej elity a školstva. A keďže o tom vedia, slovenskí intelektuáli by nemali byť pasívni. Pravdaže, nie hmotné statky im budú odmenou, ale úspechy ich pokračovateľov a tým aj celková úroveň slovenskej kultúry.
Autor (1943) je profesor matematiky na UMB v Banskej Bystrici
