Boh slnka Hélios a Prométheova fakľa

Titán Prométheus, syn Iapeta, sa dostal do sporu s olympskými bohmi, no najmä s otcom všetkých bohov Diom, pretože priniesol ľuďom oheň. Zdvihol do výšky stonku obrovského feniklu a zapálil ju o okoloidúci slnečný voz boha Hélia, z ktorého sršali iskry. S planúcou fakľou sa ponáhľal na zem a zapálil hranicu z dreva. Tak podľa gréckej mytológie prišiel oheň na zem a ľudstvo sa neodvolateľne stalo vlastníkom nikdy nevyhasínajúceho nosiča energie. Jeden moderný Prométheus je aj Hermann Scheer z nemeckej sociálno-demokratickej strany SPD. Od roku 1980 poslanec nemeckého Bundestagu, prezident Eurosolaru – európskeho združenia pre obnoviteľnú energiu – ako aj predseda Svetovej rady pre obnoviteľnú energiu. V roku 1998 získal svetovú solárnu cenu, v roku 1999 alternatívnu Nobelovu cenu, v roku 2000 svetovú cenu bioenergie, v roku 2002 ho časopis Time vyhlásil za hrdinu pre zelené storočie (Hero for the Green Century). Scheer je považovaný za jedného z najvýznamnejších osvietencov v oblasti obnoviteľných energií, za vizionára a zároveň pragmatika, bojovníka za solárnu energiu a energetického stratéga – za človeka, ktorý myslí globálne a globálne aj koná. Running on empty – vysychajúce zdroje surovín Koncom marca v roku 2006 sa v najvýznamnejšom nemeckom mainstreamovom politickom časopise objavil článok s neuveriteľne deprimujúcim a svojím spôsobom bezobsažným titulom: Nová studená vojna – boj o suroviny. Boj o „posledné“ suroviny by asi bolo lepším názvom. Der Spiegel na osemnástich stranách rozpisuje, kto proti komu, respektíve kto s kým sa usiluje, bojuje a vyjednáva o posledné zdroje ropy a zemného plynu: „Preteky o zdroje menia od základu mocenské vzťahy. Nová éra konfliktov kvôli energiám sa začala.“ Skutočnosť je taká, že globálne fosílne zdroje sa scvrkávajú. Národy, bojujúce teraz o posledné zdroje ropy a zemného plynu, výrazne pripomínajú býky zápasiace na nákladnom aute, ktoré ich vezie na bitúnok. „Rusko využíva zemný plyn ako politický nástroj voči svojim susedom a kohútik by mohlo zavrieť aj západnej Európe, Irán hrozí ropnou zbraňou.“ Najdôležitejším heslom článku je energetická bezpečnosť. Vraj žijeme „v ére, v ktorej je medzinárodná politika čoraz väčšmi determinovaná otázkami energetickej bezpečnosti, pričom karty pre možných víťazov a porazených sa rozdávajú práve teraz“. „Spojené štáty americké objavili ako strategického partnera Indiu a po energiách najhladnejší štát Čína vytvára zarážajúce a prekvapujúce spojenectvá namierené voči starému súperovi Rusku… Všetky dôležité mocnosti – USA, Európa, Rusko a vzmáhajúca sa Čína a India – dávajú medzičasom energetickej bezpečnosti politickú prioritu číslo jeden. Usilovne sa snažia vybudovať sieť potrubí cez púšte, stepi, ale aj popod moria. Strážcovia a vlastníci zdrojov sú obletovaní – podpláca sa, čachruje, blufuje.“ A keď nič z toho nepomáha, slovo dostávajú armády: „Všetky veľké štáty už zistili, že ropa a zemný plyn majú existenciálne strategický význam. Sú pohonnou hmotou nasledujúcich konfliktov. Preto mocní tohto sveta presadzujú svoje požiadavky prostredníctvom agresívnej diplomacie alebo armádami všade tam, kde sa nachádzajú životne dôležité suroviny.“ – stačí sa pozrieť na Stredný východ. Ale aj samotný Der Spiegel priznáva, že „najzákladnejšej suroviny svetového hospodárstva“, teda ropy, je čoraz menej a že „doba ropy nenávratne vykročila smerom ku svojmu koncu“. Zhrňme si to: fosílne zdroje, o ktoré tu ide, vysychajú. Napriek tomu národy bojujú s neuveriteľnou tvrdosťou o zaistenie prístupu – ako dvaja zomierajúci od smädu na púšti bojujúci o úplne poslednú kvapku vody v poľnej fľaši. Kto vyhrá, zomrie ako druhý. Takže, čo teraz? Aká je alternatíva k celosvetovému boju o vysychajúce zdroje na Blízkom východe a Severnej Afrike, Nigérii, Angole, Strednej a Južnej Amerike, Rusku, Kazachstane a Azerbajdžane? Heslo „obnoviteľná energia“ – módne ekonomické haraburdie, pre ktoré Der Spiegel v dlhočiznom článku nenašiel viac ako pár riadkov. Zdá sa, že novinári, ešte stále mysliaci v kategóriách „studenej vojny“, si nedokážu predstaviť, že na svet prichádza niečo nové, pozitívne – Prométheova fakľa. „Obnoviteľná energia“ je pojem, ktorý neznie ani z polovice tak „sexy“ ako slovné spojenia typu „vojna o čierne zlato“, ako duniace vojenské čižmy alebo chrapľavý bojový pokrik teroristu, ktorý práve zaútočil na saudský ropovod. „Obnoviteľné energetické zdroje“ – vietor, slnko, biomasa „by mohli“ v energetickom mixe z ropy, plynu, uhlia a atómovej energie dokonca aj v dlhodobom horizonte v najlepšom prípade pokryť štvrtinu spotreby industriálnych štátov“, píše autor. Omyl. Prométheus znamená mysliaci vopred „To, že obnoviteľné energie dokážu uspokojiť celkovú svetovú energetickú spotrebu, je už od sedemdesiatych rokov vo vedeckých scenároch opakovane a detailne objasnené“, píše Hermann Scheer vo svojej knihe Energetická autonómia. Táto kniha je analýzou a návodom na konanie súčasne. Čas tlačí: klimatické zmeny, znečisťovanie životného prostredia jemným prachom, znečistenie súčasných metropol smogom, vymierajúce lesy a rieky, strašidelný návrat atómovej energie (so všetkými nevyriešenými a neriešiteľnými problémami, ktoré spôsobuje) a zosilňujúci sa boj o zdroje, ktorý má stále častejšie vojenský charakter – to všetko nevytvára príliš veľa manévrovacieho priestoru na diskusie za zeleným stolom. Najlepším príkladom je zrejme Kjótsky protokol. Scheer píše: „Prechod k obnoviteľným energiám znamená preteky s časom – z ekologických, hospodárskych a sociálnych dôvodov sa nahradenie atómovej a fosílnej energie nemôže realizovať ani prostredníctvom konvenčného energetického hospodárstva, ani prostredníctvom globálnych zmlúv. Archimedovským bodom je energetická autonómia ako… koncept, ktorý môže spustiť celosvetovú dynamiku.“ Energetickú autonómiu ako hlavný motív definuje Scheer takto: „V rovnakej miere ide o politiku, hospodárstvo a technológiu. Ako zovšeobecňujúci koncept je možný len prostredníctvom obnoviteľných energií. Energetická samostatnosť však nie je len výsledkom obratu k obnoviteľným energiám, ale zároveň aj tvrdým jadrom praktickej stratégie: žiaduce sú autonómne iniciatívy jednotlivcov, organizácií, podnikov, miest a štátov, aby pohli celkom. Nová politika pre obnoviteľné energie musí vytvárať priestor pre takéto iniciatívy, aby sa mohli nerušene rozvíjať.“ Neskôr pokračuje: „Centrálny politický motív pre stratégiu vedúcu k energetickej samostatnosti na báze obnoviteľnej energie je to, že sa opätovne poskytne priestor na právo na sebaurčenie štátov, podporu demokracie a hospodárskej slobody.“ Základnou tézou, z ktorej vychádza uvedený článok v týždenníku Der Spiegel je, že „vojna o suroviny“ bude určovať budúcu zahraničnú a bezpečnostnú politiku industriálnych štátov, a tá sa bude koncentrovať na uspokojenie žiadostivosti po čoraz viac nedostatkových fosílnych zdrojoch. Preto sa bude viesť čoraz viac studených vojen. Ak nahliadneme do európskej alebo americkej bezpečnostnej stratégie (ESS, NSS), zistíme, že už dnes západné mocnosti cynicky vyhlasujú prístup ku globálnym zdrojom za svoje najvlastnejšie bezpečnostné záujmy. Scheer jednoducho prechádza do útoku: energetická bezpečnosť ako prostriedok na poistenie mieru. Energetická politika v zmysle energetickej samostatnosti by mohla určujúcim spôsobom prispieť k mierovej zahraničnej politike. „Militaristické zabezpečovanie zdrojov spôsobuje, že tradičné energetické rezervy sa míňajú ešte rýchlejšie. Verejné financie sa premrhávajú. Provokuje sa celosvetové zbrojenie kontinentálnych mocností. Morálne dôsledky sú katastrofálne. Militarizácia energetickej bezpečnosti je zvrhnutím energetickej stratégie. Vojenská sila využívaná na tieto ciele redukuje politickú silu len na zabezpečovanie dostatku energie pre spoločnosť, ktorá však koniec koncov musí spočívať v racionálnom využívaní energie a obrátení sa k obnoviteľným energiám.“ Ak sa prechod k obnoviteľným energiám nepodarí uskutočniť v najbližších dvoch desaťročiach, zapadne svet do kolotoča násilných konfliktov o zdroje. A nevyhne sa tomu ani Európa. Nástup a výstup sú nerozlučne späté „Prechod neznamená len to, že sa budú naďalej rozširovať obnoviteľné energie, ale zároveň sa bude odbúravať dopyt po fosílnej a atómovej energii: nástup a výstup.“ Scheer detailne popisuje spôsoby, ako by mohli obnoviteľné energie pokryť celosvetový dopyt. Opisuje, ako sa dá prostredníctvom ekologických konceptov vyriešiť „sedem svetových kríz podmienených energiou“ – klimatická kríza, kríza spôsobená vyčerpaním zdrojov a závislosťou, ktorá z nej pramení, kríza chudoby rozvojových krajín, atómová kríza, globálna vodná kríza, kríza moderného poľnohospodárstva a zdravotná kríza spôsobená znečisťovaním ovzdušia fosílnymi palivami, atómovým vyžarovaním, ťažbou uránu, atď. Šancu na riešenie týchto problémov, ale aj ďalších – napríklad masová nezamestnanosť v Európe – vidí v nových technológiách. Jeho koncept riešenia je rozsiahly a zrozumiteľný. Na záver formuluje „desať maxím energetickej zmeny“. Niekoľko rokov po Černobyle a Washingtonskom konsenze Scheerova Energetická bezpečnosť je nezvyčajne politickou knihou o ekológii. Chronická a pandemická energetická kríza je podľa neho aj dôsledkom neoliberalizmu. „Trh, deregulácia, liberalizácia, privatizácia sa považovali za pozitívne nosné pojmy. Tento duch doby sa formulovaním „Washingtonského konsenzu“ v roku 1990 stal dominujúcou hospodárskou náukou. Medzinárodné finančné inštitúcie ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond premenili všeobecné smerovanie hospodárstva na svetový program založený na princípoch hospodárstva bez štátnych zásahov. Energetický sektor sa považoval za jeden z výstavných kusov. To, že by aj v súkromnom hospodárskom systéme mohlo vzniknúť plánované hospodárstvo, sa nachádza mimo zorný uhol apologétov neoliberalizmu, ktorý neohrozene dominuje napriek všetkej kritike objavujúcej sa už dlhé roky. V skutočnosti viedol k neofeudalizmu vedenému medzinárodnými koncernami súťažiacimi navzájom len v ohraničenej oligo-politickej súťaži a národným a medzinárodným inštitúciám povoľujú už len jednu úlohu: otvoriť im všetky trhy.“ Scheer v tejto súvislosti hovorí o „hegemoniálnej pozícii energetického hospodárstva“. „Energetický priemysel sa dostal do úlohy uznávanej spoločenskej autority, napriek nespočetným škandálom okolo monopolných ziskov, politických úplatkov alebo katastrofálnemu znečisťovaniu životného prostredia.“ Subvencie – Corporate Welfare pre globálne koncerny Fosílnu a atómovú energiu označuje Scheer za „najväčší prípad subvencií v dejinách svetového hospodárstva“. Píše, že „existovali a existujú početné subvencie pre atómové a fosílne energie. Ich celková výška sa dosiaľ nikdy úplne nevyčíslila. Výskumník v oblasti energií André de Moor stanovil v roku 2001 výšku ročných subvencií na 244 miliárd dolárov, z toho 53 miliárd pre uhlie, 52 pre ropu, 46 pre zemný plyn, 16 pre atómovú energiu a 9 pre využívanie obnoviteľnej energie. Z celkovej výšky subvencií vydávajú 34 percent krajiny OECD, zvyšných 66 percent zvyšok sveta. Subvencie pre obnoviteľnú energiu dosahujú 3,7 percenta. Subvencie prispievajú k udržaniu atómovo – fosílneho energetického systému: „Celosvetovo spôsobujú účinné znižovanie nákladov. Ponuka fosílnych spaľovacích látok sa tým umelo zvyšuje a úroveň cien sa udržiava nízka. Tiež sa tak zabezpečuje vyťaženie kapacít infraštruktúr transportu. Do týchto výpočtov sa nezarátavajú subvencie v podobe oslobodenia od daní pre letecké a lodné pohonné látky, čo sa praktizuje celosvetovo a v mnohých krajinách sa subvencie využívajú aj pri výstavbe vedení elektrického prúdu a plynu. Suma všetkých priamych i nepriamych energetických subvencií sa s veľkou pravdepodobnosťou pohybuje nad úrovňou 500 miliárd dolárov ročne. Ak sa k tomu prirátajú štátne výskumné a vývojové prostriedky pre atómovú energiu, ktoré sa odhadujú na približne jeden bilión, vytvára sa dych vyrážajúci obraz obrovskej politickej podpory. Na druhej strane je to obraz predstavujúci úbohosť a politickú neschopnosť v prípade podpory obnoviteľných energií, na ktoré sa vynakladá jedna pätnástina z celkovej sumy, ktorá tečie do energetického sektora. Deľba práce medzi energetickým priemyslom a politikou bola dlhé roky základom ničím nerušeného energetického konsenzu. Scheer pomenováva medzinárodné inštitúcie a organizácie podporujúce energetický kartel. Čo sa týka kritiky národnej politiky, drží sa politik z SPD trochu v úzadí a všíma si aj pozitívne smery ekologického vývinu v Nemecku. Asi je to po niekoľkých rokoch spoluzodpovednosti červeno – zelenej vládnej politiky samozrejmé. Ako zástanca parlamentnej demokracie stavia na rozumnosť národných parlamentov, ale predovšetkým na mentálnu zmenu v spoločnosti – takpovediac na hlasovanie nohami, respektíve so slnečným kolektorom na vlastnom dome: „Maxima číslo jeden: opätovné získanie duchovnej autonómie. Najvýznamnejší politický krok je opätovné získanie autonómie v otázke energie. To znamená, v prvom rade postaviť sa realite zoči-voči a ukončiť klamanie seba samých, že tradičné získavanie energie má budúcnosť. A znamená to tiež, že musí dôjsť k odstráneniu psychologickej bariéry, ktorá bráni vízii úplného nahradenia súčasných spôsobov alternatívami.“ Ako chce Scheer dosiahnuť túto mentálnu premenu? Sebakriticky píše: „mnohí budú pochybovať, že tu opísaná obnoviteľnosť politiky je realistická. Pre takéto pochybnosti existuje mnoho empirických dôvodov tvárou v tvár únavnému naťahovaniu sa o obnoviteľné energie. Stratégie zameriavajúce sa na autonómne konanie, pokusy o aktiváciu spoločnosti a maximy pre politické konanie predstavujú mysliteľné a zároveň aj realizovateľné optimum pre rapídne zrýchlenie energetického prechodu“. Jeho kniha by mala byť začiatkom. Prométheus vyzbrojil pozemšťanov. To sa stalo pre energetických monopolistov na Olympe tŕňom v oku. Titan Prométheus pochopil, že poriadok vytvorený Diom nie je nič iné ako arogantná svojvôľa moci. Tým, že priniesol ľuďom dole oheň, vytvoril moc ako protiváhu moci tých hore. Pomsta Dia bola krutá: Prométheus bol odvlečený do pustatiny Kaukazu a pribitý na skalu nezničiteľnými reťazami. Bez vody, potravy a spánku musel visieť nad priepasťou. Každý deň priletel v tom istom čase orol Eton a zožral kúsok jeho pečene. Lenže Prométheus bol nesmrteľný a toto šikanovanie ho nemohlo zabiť. Text bol publikovaný na www.Znet.de Preložil: Peter Nedoroščík Úryvok z európskej bezpečnostnej stratégie ESS, 2003: Neustálym otváraním hraníc po ukončení studenej vojny vzniklo prostredie, v ktorom sa interné a externé bezpečnostné aspekty nedajú oddeliť… Spojené štáty americké predovšetkým v rámci NATO výrazne prispeli k európskemu procesu zjednocovania. Od konca studenej vojny sú USA dominantným vojenským faktorom. Ani tak však nie je nijaká krajina schopná vyriešiť súčasné komplexné problémy vlastnou cestou… Energetická závislosť je najmä pre Európu dôvodom na starosti. Európa je najväčším importérom ropy a zemného plynu na svete. Naša súčasná spotreba energie sa z 50 percent pokrýva dovozom. V roku 2030 dosiahne tento podiel 70 percent. Dovoz energie pochádza v najväčšej miere z oblasti Perzského zálivu, z Ruska a Severnej Afriky… Pri sledovaní našich strategických cieľov musíme aktívnejšie spolupracovať s ostatnými. Platí to pre celkovú paletu nástrojov, ktoré máme k dispozícii pri zvládaní kríz a predchádzaní konfliktov, vrátane našich opatrení v politickej, diplomatickej, vojenskej a civilnej, obchodnej a politicko-rozvojovej oblasti. Je tu zjavná potreba aktívnej politiky, aby bolo možné čeliť a pôsobiť proti neustále sa meniacim ohrozeniam. Musíme vyvíjať strategickú kultúru, ktorá podporuje včasný, rýchly a ak je potrebné, aj masívny zásah. Hermann Scheer (1944) – nemecký politik, člen sociálno-demokratickej strany (SPD). V roku 1999 získal alternatívnu Nobelovu cenu za angažovanie v solárnej energii. Vyštudoval hospodárske a právne vedy a politológiu na univerzitách v Heidelbergu a v Berlíne. Neskôr pôsobil ako asistent na katedre v Stuttgarte a potom ako výskumný asistent v jadrovom centre v Karlsruhe. Od roku 1965 je členom SPD, od roku 1993 je členom predsedníctva strany. Poslancom sa stal v roku 1980 a dlhodobo pôsobí vo výbore pre odzbrojenie a kontrolu zbrojenia. Je spoluautorom mnohých zákonov, podporujúcich obnoviteľnú energiu. V poslednom čase sa pripojil ku kritikom privatizácie nemeckých železníc a angažuje sa v iniciatíve (občianske železnice namiesto burzových). Od konca osemdesiatych rokov sa zasadzuje na národnej i medzinárodnej úrovni za generálne odstránenie atómovej a fosílnej energie. Patrí k zakladateľom združenia pre obnoviteľné energie EUROSOLAR a jeho čestným predsedom. Od roku 2001 je čestným predsedom svetovej rady pre obnoviteľné energie (World Council for Renewable Energy, WCRE). Napísal niekoľko kníh, okrem iných napr. Die Befreiung von der Bombe. Weltfrieden, europäischer Weg und die Zukunft der Deutschen (Oslobodenie od bomby. Svetový mier, európska cesta a budúcnosť Nemcov); Das Solarzeitalter (Solárna éra); Sonnen-Strategie. Politik ohne Alternative (Slnečná stratégia. Politika bez alternatívy); Energieautonomie. Eine neue Politik für erneuerbare Energien (Energetická autonómia. Nová politika pre obnoviteľné energie). Je vydavateľom časopisov Zeitschrift für Neues Energierecht (ZNER) und Solarzeitalter (SZA) ako aj Yearbook of Renewable Energies.