Pokračujúci rozpad Iraku, neutíchajúce útoky v Afganistane, potenciálna konfrontácia s Iránom a hroziaci konflikt so Severnou Kóreou môžu v blízkej budúcnosti prerásť do krízy globálnych rozmerov. Minulý týždeň zverejnil londýnsky Inštitút pre medzinárodné strategické štúdie správu The Military Balance 2006. Napriek svojmu názvu štúdia hovorí skôr o nerovnováhe, než rovnováhe – stabilitu globálneho systému môže v najbližších mesiacoch ohroziť „triáda“ Irak, Afganistan, Irán, nukleárne ambície Severnej Kórei, ako aj neodhadnuteľný mocenský a vojenský rast Číny. Irak Štúdia varuje „západný svet“ pred hlavnými bezpečnostnými hrozbami. Irak nezadržateľne skĺzava k občianskej vojne. Napriek dvom voľbám, podmienečnému zostaveniu „regulárnej“ vlády a referendu o ústave, priestor normálnej politiky (normálnej v zmysle súťaže s vopred dohodnutými pravidlami, v ktorej aktéri dobrovoľne obmedzujú intenzitu konfliktu a okrem skupinových záujmov prihliadajú aj na „spoločné dobro“) sa geograficky i ideologicky zmenšuje. Geograficky je limitovaný územím, ktoré dokážu kontrolovať jednotky aliancie vedenej USA. Ideologicky ho zas obmedzujú sektárske (náboženské i etnické) konflikty medzi skupinami, a to vrátane tých, ktoré sú zastúpené v parlamente a vláde. Podľa správy je jedinou možnosťou na upokojenie situácie koordinovaná medzinárodná akcia, do ktorej by sa zapojili aj regionálne mocnosti. Napriek tomu, že stabilizácia Iraku je v záujme globálnych hráčov i užšieho regiónu, hraničí pravdepodobnosť tejto alternatívy s nemožnosťou. Záujmy Spojených štátov (ako hlavnej okupačnej sily) a ostatných svetových (Rusko) a regionálnych (Saudská Arábia, Sýria, Irán) mocností ako aj miestnych skupín sú príliš protichodné. Afganistan Hoci sa o Afganistane hovorí menej, situácia nie je zďaleka vyriešená. Centrálnej vláde sa nepodarilo prekonať moc regionálnych lídrov, a tak sa udržiava kompromismi (ktoré obmedzujú jej moc) a podporou medzinárodných jednotiek USA a NATO, čo znižuje v očiach časti miestnych obyvateľov jej legitimitu. Spojené štáty sa pokúšajú z afgánskeho konfliktu postupne vycúvať a ich spojenci (či už v NATO alebo mimo neho) nemajú dostatočnú motiváciu ani prostriedky, aby ich chceli a dokázali nahradiť. Karzaiova vláda sa môže ocitnúť v podobnej situácii ako saigonský režim v Južnom Vietname v 70. rokoch. Irán Iránsky režim vie, že protiamerická rétorika môže posilniť jeho vnútorné postavenie, vysvetliť represiu voči domácej opozícii (a čím je americký tlak silnejší, tým je táto stratégia úspešnejšia), no z medzinárodno-politického a bezpečnostno-strategického hľadiska je to však riskantná hra. Viazanie podstatnej časti vojenských kapacít USA v iných konfliktoch a neochota spojená s neschopnosťou európskych krajín začať ďalšie vojenské dobrodružstvo vytvorili pre režim časový priestor, v ktorom môže získať postavenie regionálneho lídra a mocensky sa posilniť voči vonkajším mocnostiam so záujmami v regióne (USA, európske krajiny, ale potenciálne aj Rusko). Prostriedkom má byť zvládnutie výroby jadrových zbraní. Nukleárny výskum je súčasne spôsobom, ako preniknúť do globálnej technologickej „prvej ligy“ a pripraviť sa na riešenie energetickej krízy, ktorá neobíde ani krajiny bohaté na ropu a zemný plyn. Severná Kórea V Severnej Kórei bojuje režim o politické prežitie. Nech už je v skutočnosti akokoľvek vzdialený vlastníctvu jadrových zbraní, vydieraním atómovou hrozbou si dokázal zabezpečiť ekonomické výhody i posilniť medzinárodno-politické postavenie. Vo svete, v ktorom medzinárodné právo platí najmä pre slabších a porazených, sa to ukazuje ako úspešná stratégia, minimálne krátkodobo. Čína Menej „horúcim“, no nevypočítateľným problémom je pre západný svet Čína. Peking sa v poslednom čase snažil ovplyvňovať štruktúru globálnych mocenských vzťahov silovými prostriedkami zriedkavo – až prekvapivo, vzhľadom na rastúci mocenský potenciál krajiny. To však nemusí byť pravidlom v budúcnosti. Spomínaná štúdia hovorí o modernizácii čínskej armády a rozširovaní vojenskej moci. Súčasne však upozorňuje, že reálny rozsah týchto zmien nie je možné z oficiálnych údajov presne odhadnúť. Moment zmeny Hlbšie rozvíjajúce sa krízy vystúpia do popredia pri spätnom pohľade. Teroristické útoky z 11. septembra 2001 dali Spojeným štátom možnosť prijať plne unilaterálnu politiku vyhlásením koncepcie „preventívnej vojny“ a oslabením dovtedy najpevnejších spojeneckých záväzkov – voči členským krajinám NATO (pri útoku na Afganistan i Irak bol postoj USA k Aliancii rovnaký – jej členské krajiny mohli podporiť iniciatívu USA, nemohli ju však nijako ovplyvniť). Mohlo k tomu dôjsť aj vďaka tomu, že útoky z 11. septembra zmenili spôsob, akým veľká časť americkej verejnosti vníma zahraničnú politiku, postavenie a úlohu Spojených štátov vo svete. Ešte na jar 1999 mohol Huntington napísať: „Americká verejnosť jasne nevidí potrebu zväčšiť snahy a zdroje na dosiahnutie americkej hegemónie… Verejný nezáujem o medzinárodné vzťahy je značný, posilnený klesajúcim záujmom médií o udalosti za hranicami… Akokoľvek to môžu elity tvoriace zahraničnú politiku ignorovať či odsudzovať, Spojeným štátom chýba vnútropolitická základňa na vytvorenie unipolárneho sveta.“ Po septembri 2001 to už ale neplatilo. „Vnútropolitická základňa“ je natoľko silná, že dokázala akceptovať značné zvýšenie vojenských a obranných nákladov aj pri zlej makroekonomickej situácii a jej nepriaznivých dopadov na sociálnu situáciu. Nárast dôležitosti zahraničnej politiky v americkom politickom diskurze a miery verejnej podpory globálnemu unilaterálnemu aktivizmu ukázali aj prezidentské voľby na jeseň 2004. Americká hegemónia Prelom 20. a 21. storočia bol obdobím, v ktorom Spojené štáty stále vedomejšie a otvorenejšie preberali rolu globálneho hegemóna. Symbolicky sa to prejavilo v prechode od „selektívneho multilateralizmu“ Clintonovej administratívy (ktorého výrazom je výrok M. Allbright, že USA sa správajú „multilaterálne, keď je to možné a unilaterálne, keď je to potrebné“) k unilateralistickej koncepcii preventívnej vojny a flexibilných aliancií administratív Georga Busha mladšieho. Reakciou na posun americkej politiky je rastúca opozícia ostatných aktérov medzinárodného systému – vrátane bývalých spojencov. Napriek vyhláseniam predstaviteľov USA, že ich zahraničná politika vychádza zo „všeľudských hodnôt“ (resp. z „hodnôt západnej civilizácie“ podľa toho, komu sú vyhlásenia adresované), je ostatnými aktérmi vnímaná ako nástroj presadzovania záujmov Spojených štátov resp. ich ekonomických a politických elít. Okrem udržiavania prevahy vo vojenskej oblasti (udržiavaním, po roku 2001 masívnym navyšovaním vojenských výdavkov na úroveň, keď sú vyššie ako kombinované vojenské výdavky ostatných aktérov), presadzovania vlastných ekonomických záujmov v bilaterálnych vzťahoch, prostredníctvom Medzinárodného menového fondu a WTO a prevahy v ideologicko-mediálnej rovine bola v tomto období základným nástrojom americkej hegemónie schopnosť budovania flexibilných koalícií na dosahovanie špecificky definovaných cieľov. Aliancie boli budované vo všetkých troch oblastiach americkej dominancie a ich zásadnou výhodou oproti spoliehaniu sa na stálych spojencov bolo, že Spojeným štátom dávajú väčšiu možnosť definovať ciele a formovať politiky v danom prípade. Na označenie pozície USA v tomto období možno použiť termín predstavený Samuelom Huntingtonom „osamelá superveľmoc“. Aj keď boli Spojené štáty hegemónom monopolárneho svetového systému, ich postavenie bolo spochybňované v politickej, ekonomickej i ideologickej sfére. Narušená rovnováha Žiadna z vyššie spomínaných kríz by nemusela mať globálny dosah. Ich kopenie sa je však znakom toho, že súčasná štruktúra medzinárodného systému sa mení. Hegemónia, ktorú si Spojené štáty budovali po druhej svetovej vojne, je oslabená. Hoci ostávajú neporovnateľnou vojenskou mocnosťou, v politickej, ekonomickej i ideologickej rovine sú oslabené a rastie voči nim opozícia. Štruktúra americkej ekonomiky a záujmov ich elít však USA núti k tomu, aby tieto nedostatky vyvažovali práve vojenskou silou. Tým ale vytvárajú dodatočný tlak na svoje ekonomické zdroje a oslabujú svoju legitimitu globálneho lídra. Iní aktéri svetovej politiky reagujú posilňovaním vlastného mocenského potenciálu alebo vytváraním regionálnych štruktúr, ktoré zabezpečia „nárazníkovú zónu“ pred globálnymi otrasmi. Posilňuje sa tak regionálna ekonomická integrácia (v Európe, Latinskej Amerike, južnej Ázii, juhovýchodnej Ázii…) niektoré krajiny posilňujú vlastné vojenské kapacity – Čína, India, Brazília, Irán alebo sa hľadá širšia politicko-vojenská spolupráca (triagonála India – Čína – Rusko). Cieľom týchto vzájomne sa prekrývajúcich stratégií je oslabenie vplyvu, ktorý môže hegemón vykonávať na ostatné štáty. Pre mnohé režimy je to o to dôležitejšie, že politika hegemóna – Spojených štátov – je spolu s presúvaním dôrazu na vojenskú silu stále menej predvídateľná.
