Blíži sa obdobie ropného zlomu

Hovorí, že vyspelé krajiny sú závislé na rope, no jej zásoby sa míňajú. Ropy spotrebujeme viac, ako nájdeme, a zvyšovanie ceny neznižuje dopyt. Na alternatívne zdroje chýba infraštruktúra aj politická vôľa. Rafinériám súčasný stav vyhovuje a politici sú často pod vplyvom lobistických skupín. Vyštudoval jadrovú fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Problematike udržateľného rozvoja v energetike sa venuje v rámci medzinárodnej siete organizácií INFORSE, kde pôsobí ako európsky koordinátor. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist Pomaly neprejde týždeň, kedy sa v médiách neobjaví správa o novom rekorde cien ropy. Optimisti hovoria, že je to spôsobené dočasnými javmi ako politickou nestabilitou v niektorých krajinách, nedostatočnými kapacitami na ťažbu alebo spracovanie ropy. Súhlasíte s tým alebo majú pravdu pesimisti, že zásob je málo a míňajú sa? – Vždy ide o zlúčenie viacerých faktorov. Ale to, o čom sa hovorí len veľmi málo, je jedna z príčin – nedostatok lacnej ropy alebo nedostatočná ponuka na trhu. To súvisí s obmedzenosťou ropných polí a s produkciou, ktorú je problém udržať na úrovni tak, aby pokrývala zvýšený dopyt. Keď hovoríme o sumách ako 115 dolárov alebo 117 dolárov za barel, treba si uvedomiť, že veľká časť z tejto ceny predstavuje pokles hodnoty dolára. Keď sa preráta barel ropy na euro, nárast nie je taký dramatický, ale je. Aj keď sa cena preráta cez hodnotu zlata, vidíme nárast ceny barelu ropy. Spôsobuje to jednoduchý fakt: zdrojov nie je nekonečne veľa a svet bol geológmi za posledných sto rokov prevŕtaný z každej strany, takže dnes je veľmi ťažké nájsť nové zdroje. Odpoveď na otázku, prečo bude tento problém v budúcnosti čoraz väčší znie, že nových nálezísk ropy je čoraz menej. Stačí si pozrieť graf, ktorý sa dá nájsť trebárs aj na internete. Jedna z príčin, prečo sa treba venovať ropnému zlomu alebo „oil peaku“, je predovšetkým alarmujúci pokles objavov nových nálezísk ropy. Nemyslím pokles počtu nálezísk, ale pokles objavených zásob. Dá sa to ilustrovať na jednoduchom príklade. V 60-tych rokoch bol pomer objavenej ropy k spotrebovanej rope zhruba desať ku jednej. V súčasnosti je pomer opačný, približne jedna ku štyrom. Čiže na každý barel ropy, ktorá sa vo svete objaví, pripadajú štyri barely na spotrebu. Dnes spotrebúvame viac ropy, ako jej každoročne nájdeme, a tento stav pretrváva v podstate už od 80-tych rokov. Z dlhodobého hľadiska nie je udržateľný. Žijeme z toho, čo bolo objavené kedysi dávno. Otázne je, dokedy nám rezervy môžu vydržať. Niekedy sa ľudia stretávajú s názorom, že zásoby ropy máme zhruba na 40 rokov. To číslo pochádza zo štatistiky British Petroleum a berie do úvahy všetky rezervy, ktoré sú nejakým spôsobom zdokumentované. Keď sa to predelí ročnom spotrebou, vyjde nám približne 40 rokov. Ten údaj sám o sebe hovorí, že posledný liter by bol vyťažený o 40 rokov. Ale svet potrebuje denne 78 až 80 miliónov barelov. Čiže nie je dôležité, kedy sa vyťaží posledný barel ropy, dôležité je, kedy svet dosiahne stav, že ponuka na trhu bude nižšia ako dopyt. Doteraz to bolo v histórii vždy tak – s výnimkou druhej svetovej vojny alebo ropných kríz, keď bol skutočne problém s ponukou – že na trhu bolo viac ropy, a tým pádom bolo možné držať cenu na nízkych úrovniach. V poslednom čase sa to zmenilo. Ukazuje sa, že každý výpadok na trhu s ropou znamená obrovské zakolísanie na svetových trhoch. Ropa sa nám teda míňa? – Rekordné ceny naozaj odrážajú skutočnosť, že krajiny ako Saudská Arábia alebo aj Ruská federácia, dvaja najväčší producenti ropy, už na rozdiel od minulosti nemajú eminentný záujem ťažiť viac ropy. Skôr sa na to pozerajú tak, že aj na udržovaní nízkej produkcie sú schopní zarobiť viac. To nie je umelo vyvolávaný nedostatok, ale snaha ochrániť si do budúcnosti vlastné rezervy. A to je veľmi zlá správa pre spotrebiteľov, pretože výsledkom je len rast cien. Predminulý týždeň ma najviac šokovali dve správy. Jedna prišla z Ruskej federácie priamo od ministra energetiky. Hovorila o tom, že v Rusku sa produkcia znížila za prvý kvartál, teda prvý raz za posledných hádam sedem – osem rokov, pretože produkcia v Rusku dosť výrazne narastala, a navyše narastalo aj tempo exportu. Ak by sa to zastavilo – keďže na druhej strane rastie dopyt celosvetovo o zhruba jedno až dve percentá – tak bude ropy ešte menej. Podobne aj saudskoarabský kráľ vyhlásil, že ropné bohatstvo patrí aj budúcim generáciám a Saudská Arábia si bude svoje zásoby chrániť. To znamená, že nemajú záujem o zvyšovanie produkcie tak, ako by si to žiadal svetový trh alebo ako by si to želali vyspelé krajiny, ktoré sú na ropu odkázané. Občas sa ale objavia správy o nových náleziskách… – Samozrejme, aj tam sú nejaké možnosti. Jedna vec sú známi producenti, ktorí sa už nejakým spôsobom vyjadrili a majú svoje problémy. Druhá oblasť sú nové zdroje, o ktorých som spomínal, že ich je každým rokom menej. Občas sa síce v tlači nejaká informácia objaví, ale ak sa na to pozriete bližšie, väčšinou ju následne skorigujú; ukáže sa, že nové nálezisko je v skutočnosti chudobnejšie. Nové ložiská skutočne chýbajú. Tretia možnosť je tzv. netradičná ropa, po anglicky sa nazýva „unconventional oil“. Nie je to klasická ropa, ale ropné piesky a dechty, ktorých je skutočne veľa. Keby sa tieto rezervy vnímali ako potenciál, ktorý by mal nahradzovať klasickú, ľahkú, nízko sírnatú ropu tryskajúcu zo zeme, v tom prípade ide u ropných pieskov skôr o zeminu obsahujúcu ropu. Ropa sa z toho samozrejme dá vyťažiť, ale náklady sú enormné a enormné je aj poškodzovanie životného prostredia. V súčasnosti to prebieha hlavne v Kanade. Perspektíva tam bola veľká, ale náhrada výpadku klasickej ľahkej ropy ropnými pieskami sa dnes ukazuje nereálna. Nereálna je aj z hľadiska finančného, pretože predstavuje obrovské náklady. Je to vlastne kopanie zeminy a vymývanie ropy z nej. Používa sa voda a ide do toho ešte aj energia, ktorá zmes zohrieva, aby z nej bolo možné oddeliť ropu. Takže sa pri tom objavuje množstvo vstupov, ktoré pri ťažbe klasickej ropy nie sú. Keď sa tieto oblasti začnú organizovať, človek zistí, že vyhliadky do budúcnosti nie sú z hľadiska ceny vôbec dobré. Treba povedať, čo znamená „ropný peak“. Ide o obdobie, keď ťažba ropy nebude schopná pokrývať dopyt. A v tej chvíli na to, samozrejme, reaguje cena, čím je napätie na trhu väčšie, tým sa cena zvyšuje. Znamená to len toľko, že spotreba ropy sa zníži, lebo niektorí ľudia, ako aj firmy a štáty, nebudú schopné platiť, a takýmto finančným mechanizmom dôjde k zníženiu spotreby. Ukazuje sa však, že nárast ceny nie vždy vedie aj k poklesu spotreby. Jednotlivci aj firmy sú schopní obetovať alebo vzdať sa iných vecí, ale na jazdenie a spotrebu benzínu dajú, aj keď to stojí viac. Nakoľko sú štatistiky zásob dôveryhodné? Hovorí sa o tom, že niektoré krajiny ich z dôvodu lákania investícií nadhodnocujú, niektoré krajiny ich môžu podhodnocovať preto, aby zvyšovali cenu. – To je veľmi silný argument v prospech tých, ktorí hovoria o ropnom zlome alarmujúco. Poukazujú na to, že v súčasnosti vlastnia ropu spoločnosti riadené azda z 90-ich percent štátom, či už je to v Rusku alebo v Saudskej Arábii. Prakticky celý OPEC sú štátom riadené spoločnosti. Tie, prirodzene, nemajú dôvod vychádzať s číslami, ktoré by mohli byť alarmujúce. A okrem toho existuje skupina možno 10-ich percent producentov svetovej ropy v rukách nadnárodných monopolov, ktoré musia skladať účty akcionárom a musia otvorene informovať o tom, aké rezervy naozaj sú. Ale hovorím, je to menšia časť ropy. Väčšia časť ropných rezerv je zahalená „rúškom tajomstva“. Keď geológovia tvrdia, že krajina dosiahne ropný zlom, vychádzajú z údajov, aké rezervy sa udávali v minulosti a aká bola vtedy ťažba; je to možné nejakým spôsobom simulovať. Ale v minulosti existovali aj v krajinách OPEC. Bolo to v čase nadbytku ropy na svetových trhoch, v čase úsilia nadhodnocovať svoje rezervy, pretože nadhodnotením mohli krajiny zvyšovať ťažbu, a tým aj zisky. Išlo o to, že krajiny OPEC regulovali ťažbu a povolená kvóta bola závislá od vlastných rezerv. Takže krajina, ktorá chcela zarábať viac, chcela aj viac produkovať, a preto aj umelo nadhodnocovala svoje rezervy. Vidíme, ako v 80-tych rokoch nastal skok v rezervách. Hoci sa žiadne nové ložiská neobjavili, tie krajiny naraz začali udávať vyššie rezervy len preto, aby mohli viac produkovať, predávať a zarábať. Teraz sa to zmenilo. Názor na to, aké rezervy skutočne sú, hlavne v Saudskej Arábii a v krajinách na Blízkom východe, mnohí spochybňujú. Niekto tvrdí, že sa tam nachádzajú dve miliardy barelov, iní zas, že jedna miliarda. Faktom však je, že za posledné tri roky sa ťažba ropy z tejto oblasti nezvyšovala. Existuje jedna podrobná štatistika, ktorú robí EIA (Energy Information Agency) patriaca ministerstvu energetiky USA. Každý mesiac ju aktualizujú, a z toho jasne vidieť, že produkcia klasickej ľahkej ropy sa od mája 2005 nezvyšuje. Dokonca klesala, a podľa posledných čísiel za január je zhruba na úrovni z mája 2005. To je alarmujúce, pretože spotreba medzitým, samozrejme, narastala. Spotreba nenarastá ani tak v Európe alebo v USA, i keď aj tam je mierny nárast, čo je teraz ovplyvnené recesiou v USA, narastá hlavne v Číne a v Indii. V Číne to v poslednom čase vychádza na nárast o 4,8 % ročne. Samozrejme, zastiera sa to, lebo podľa niektorých názorov Čína tým, že má obrovský obchodný prebytok, snaží sa za doláre skupovať komodity. Skupujú ropu v oveľa väčšej miere, ako by bolo potrebné pre ich momentálnu spotrebu, a ukladajú ju do vlastných vyťažených ropných ložísk. Šetria ju ako peniaze v banke. To sú však veci, ktoré sa ťažko overujú. Fakt je, že dovoz ropy do Číny rastie rýchlejšie, než aká by mohla byť domáca spotreba. Navyše sa to veľmi dotuje, takže obyvatelia Číny neplatia trhové ceny, lebo štát chce podporovať rozvoj ekonomiky a nakupuje ropu drahšie, ako predáva. Najmä voči Európe niekedy počuť varovanie, že ropa môže ešte väčšmi zdražieť v prípade, ak Rusko a stredoázijské krajiny postavia infraštruktúru, ktorou budú môcť vyvážať ropu aj smerom k Číne, lebo zatiaľ je dovoz do Číny tankermi alebo železnicou pomerne drahý. Myslíte si, že niečo také reálne hrozí? – Musíme sa pozrieť na mapu, kde sa ložiská ropy a zemného plynu nachádzajú. Sú aj na západnej Sibíri, teda bližšie k Európe, ale veľa ich je aj na východnej Sibíri. Tá oblasť je menej prebádaná a objavili sa tam zaujímavé ložiská. Dnes je vážnym konkurentom v spotrebe ropy Čína a konkuruje celému svetu. Jej spotreba predstavuje 4 milióny barelov denne. Robí kroky jednoznačne vedúce k posilneniu spojenectva nielen s Ruskom, ale aj s Venezuelou a Sudánom – oblasť Dárfúru je známa tým, že sú tam ložiská ropy. S Ruskom má Čína v poslednom čase nadštandardne dobré vzťahy. Treba si uvedomiť, že Rusko alebo jednotlivé firmy kontrolované štátom majú prirodzený záujem na predaji a zisku. Infraštruktúra je skutočne zameraná hlavne na Európu. Tempo, akým sa budujú ropovody a plynovody smerom do Číny, je enormné. Udáva sa, že v priebehu piatich rokov by bolo možné prepojiť východnú časť Ruskej federácie s Čínou. Potom bude mať Európa skutočne problém, pretože jediným kritériom bude cena, kto bude schopný platiť viac. Pokiaľ sa bude ekonomika vyvíjať tak, že Čína bude mať prebytok obchodnej bilancie, tak to nebude problém ani pre ňu. Hoci by sa z nášho pohľadu zdalo, že kvôli životnej úrovni a nižšiemu HDP na obyvateľa Čína za Európou v kúpyschopnosti zaostáva, v tomto časovom horizonte a pri strategických energetických surovinách bude vážnym konkurentom. O to viac, ak bude Európa viesť voči Ruskej federácii kritickú politiku. V takej situácii si bude môcť Moskva vybrať, komu bude dodávať. Európa sa niekedy usiluje riešiť problém s ropou preorientovaním na zemný plyn. Myslíte si, že je to dlhodobé riešenie jednak z hľadiska geopolitického, odkiaľ zemný plyn pochádza, ale aj z hľadiska zásob? Je zemného plynu naozaj o toľko viac ako ropy? – Ropa a zemný plyn sú navzájom previazané, dajú sa nahradiť jedno za druhé. Aj v doprave, aj keď by si to vyžadovalo zmenu infraštruktúry. Preto cena zemného plynu kopíruje cenu ropy; jednak sa nachádzajú zhruba v tých istých oblastiach, často sú to rovnaké ložiská. Využívanie plynu nastúpilo v porovnaní s využívaním ropných produktov neskôr, ale ani ložiská plynu nie sú neobmedzené. V tomto smere sa udávalo, že najväčšie zásoby plynu má Rusko, ale aj tam sa poukazuje na to, že investície, ktoré sa dávajú do výskumu, nie sú dostatočné na pokrytie nárastu. V súčasnosti je evidentný nárast budovania nových plynových elektrární, paroplynových cyklov. Posledných 15 – 20 rokov sa dá charakterizovať ako prechod od uhoľných elektrární k plynovým s tým, že jadrové stagnovali. Nárast spotreby plynu je enormný, keďže ho je možné využiť aj na vykurovanie. Udáva sa, že „ropný peak“ má krivku, ktorá je plytkejšia, ale v prípade plynu je ostrejšia. Napríklad na severoamerickom kontinente sa ukazuje, že problémy s plynom sú vyhrotenejšie. Ložiská v Kanade alebo na Aljaške sa rýchlejšie vyčerpávajú. Preto sa Američania snažia budovať terminály na skvapalnený zemný plyn – Aljaška a Kanada sú v podstate vyčerpané a jediná možnosť je prenášať plyn z krajín, kde ešte je. Čiže keď hovoríme o ropnom zlome, plyn bude ropu nasledovať, možno o 10 – 15 rokov. Počas ropných kríz, keď európske krajiny museli čeliť podstatnému nárastu cien ropy, sa ukázalo, že sa začali trochu viacej orientovať na obnoviteľné zdroje. Teraz sa opäť hovorí o obnoviteľných zdrojoch energie. Myslíte si, že majú už dnes potenciál nahradiť výpadok, ktorý by mohol byť spôsobený ropným zlomom? – Pokiaľ sa pozrieme na potenciál obnoviteľných zdrojov, určite áno. Ale treba vysvetliť, čo si pod tým potenciálom predstavujeme. Keď si ako jednotku zoberieme plochu a množstvo dopadajúceho slnečného žiarenia, množstvo dopadajúceho žiarenia vyjadrené v gigajouloch je schopné vykryť spotrebu krajiny ako je Slovensko, keby sa slnečnými kolektormi alebo fotovoltaickými článkami pokryla istá plocha, napríklad 20 alebo 100 km2. Treba však upresniť, akú energiu daná krajina spotrebuje. Je tam veľká časť energií, ktoré sa spotrebúvajú na teplo. Tam si viem predstaviť bezproblémový prechod na obnoviteľné zdroje, čiže aj vytesnenie zemného plynu. Ale to znamená zrušenie existujúcej infraštruktúry a jej nahradenie novou, ktorá by bola napríklad založená na biomase, geotermálnom teple alebo slnečných kolektoroch. Tam vznikajú problémy – treba zabezpečiť ich kombináciu, keďže napríklad slnko v noci nesvieti. Ale z teoretického aj z praktického hľadiska sa to dá zabezpečiť na úrovni miest aj regiónov. V prípade tepla je teda situácia riešiteľná. Pokiaľ ide o elektrinu, tiež môžeme uvažovať o obnoviteľných zdrojoch schopných nahradiť klasické. V prípade palív na dopravu je ale problém zložitejší. Ropa sa využíva preto, lebo je z hľadiska energetickej hustoty natoľko unikátnou surovinou, že sa jej nič nevyrovná. Keď si ju porovnáme s klasickými zdrojmi ako uhlie alebo biomasa, z hľadiska energetického obsahu sa rope nevyrovná nič. Navyše je ľahko transportovateľná, má vysoký energetický ekvivalent na jednotku hmoty, dá sa ľahko konvertovať na užitočné palivá. V takomto prípade sa musíme pozerať na obnoviteľné zdroje trošku z inej perspektívy. Mali by sme uvažovať, ktoré z nich sú schopné nahradiť práve ropu. Bioplyn alebo zemný plyn, čiže metán, je schopný vyrovnať sa rope. Pokiaľ je metán vyrábaný z bioplynu, a ten z organických odpadov, je navyše ekologický. Pravdaže, musíme hovoriť o potenciáli v danej krajine. Keby sa bioplyn vyrábal na úrovni obcí a miest z komunálnych odpadov alebo z poľnohospodárskych plodín, myslím si, že pokrytie alebo nahradenie ropy je možné na úrovni 5 až 10 percent. Ale ak budeme hovoriť o desaťpercentnej náhrade bioplynom, bude to pravda len čiastočne. Existuje tu veľký potenciál úspor. Súčasný trend je presúvať prepravu tovarov na kamiónovú dopravu, ide teda o evidentný prechod od ekologických k menej ekologickým spôsobom prepravy. Ak by sme sa pozerali na dopravu ako na systém, ktorý treba optimalizovať tak, aby vyhovoval ľuďom alebo firmám a súčasne zabezpečoval to, čo zabezpečuje dnes, tak si myslím, že sa dá navrhnúť aj s podstatne nižšou spotrebou ropy. Takisto by sa dal navrhnúť aj systém na báze obnoviteľných zdrojov. Moderná ekonomika je do značnej miery postavená na lacných energiách. Globalizácia, rast svetového obchodu a ekonomickej spolupráce závisí do istej miery od relatívne lacnej dopravy. Aký by mal teda ropný zlom dopad na celú globálnu ekonomiku? – V rokoch 1973 a 1978 nastali takzvané ropné krízy, takže svet už niečo podobné zažil. Nás nezasiahli, pretože sme boli súčasťou RVHP a mali sme dosť ropy z Ruska. Ale v západnej Európe a najmä v USA pôsobili naplno. Nedostatok ropy na trhu spôsobilo politicky motivované embargo. V prvom momente začala ekonomika skutočne klesať, malo to však aj pozitívny efekt, pretože odvtedy sa vlastne datuje rozvoj obnoviteľných zdrojov. V súčasnosti ekonómovia hovoria, že dopad by nebol až taký viditeľný, pretože podiel palív na HDP vyspelých krajín je nižší, ako bol v 70-tych rokoch. Tvrdia, že teraz je to 5%, vtedy išlo o 15 až 20%. Vysoká cena ropy sa však prejavuje na všetkých tovaroch a službách. Hoci sa o tom otvorene nehovorí, súčasná hospodárska recesia v USA je do značnej miery spôsobená aj vysokými cenami surovín, nielen ropy. Problémy na svetovom trhu sa objavili v súvislosti s viacerými surovinami a vyvolal ich nástup nových hráčov – Číny a Indie. Tieto krajiny v 70-tych a 80-tych rokoch v hre neboli. Môžeme povedať, že krajiny OECD sa donedávna rozvíjali za veľmi ideálnych podmienok. Boli tu lacné suroviny v dostatočnom množstve a neexistovala konkurencia takých veľkých trhov, aké majú India a Čína. Noví hráči na trhu budú ceny surovín dvíhať ešte vyššie. A potom si treba položiť otázku, čo znamenajú vysoké ceny vstupov pre ekonomiku. Európske ekonomiky spolu s americkou sú založené na IT, na sofistikovaných technológiách nenáročných na vstupy. Je to však prepojené väčšmi, ako si mnohí pripúšťajú. Ropa sa nevyužíva len na výrobu pohonných hmôt, ale aj v chemickom priemysle, poľnohospodárstve… Nakoľko by rastúce ceny ropy ovplyvnili tieto sektory? – Veľmi veľká závislosť je v poľnohospodárskej produkcii, väčšia než vo farmaceutickom či chemickom priemysle. Na Slovensku máme Naftu Gbely, a tá produkuje ropu pre farmaceutický a chemický priemysel. Pre tieto sektory bude vždy dostatok ropy, pretože nemajú vysokú spotrebu. V poľnohospodárstve je to ale problém. Z ropných produktov sa vyrábajú palivá a ropa je nevyhnutná ako pohonná hmota. Aj preto sme dnes svedkami nárastu cien potravín – kvôli zdražovaniu vstupov, a kvôli odklonu od pestovania potravín k technickým plodinám na výrobu biopalív. Každý európsky štát je príliš malý, aby mohol byť dôležitým aktérom svetovej energetiky. To vedie krajiny EÚ k užšej spolupráci. Na druhej strane sa ale každý štát snaží dohodnúť individuálne čo najlepšie podmienky s dôležitými dodávateľmi – napríklad Nemecko a Taliansko s Ruskom, Francúzsko s Líbyou a podobne. Čo by malo robiť Slovensko? – Naša pozícia je dosť slabá. Mali by sme tlačiť na Európsku úniu, aby vystupovala ako celok. Kontrakty sa ale dohadujú na bilaterálnej úrovni, a preto musíme zároveň rokovať s Ruskom. Je veľkou chybou, že naši politici vnímajú dodávky z Ruska ako automatické. Dnes sa už však vynára bezpečnostný aspekt energetickej politiky a ľudia si začínajú uvedomovať, že s dodávkami ropy a zemného plynu môže byť problém. Praktické výsledky sú ale stále malé. Napríklad na rozdiel od Českej republiky u nás nevidieť snahu o diverzifikáciu zdrojov – oni sú viac prepojení na ropovody a plynovody zo západnej Európy. Teoreticky máme možnosti, prakticky ich však nevyužívame. Nie som si istý, či je politika Slovenska dostatočnou zárukou bezpečnosti budúcich dodávok. Nejde len o dobré vzťahy s Ruskom. Medzi nami je niekoľko krajín – Bielorusko a Ukrajina – ktoré mali s Moskvou problémy. Ak sme teda závislí na ropovode Družba a ak z politických dôvodov budú na dlhšiu dobu zastavené dodávky ropy, vzniknú nám ťažkosti. Na rozdiel od nás sú západoeurópske štáty menej závislé od ropy, lebo majú lepšie diverzifikované zdroje. Pri pohľade na správanie sa väčších európskych hráčov, myslíte si, že pri zhoršení situácie sa budú ochotní dohodnúť na jednotnejšej politike, alebo začnú práve ešte egoistickejšie presadzovať vlastné záujmy? – Presadzovanie národných záujmov vidíme už aj teraz, EÚ nevystupuje v energetike jednotne. Spomeniem nedávny prípad – ruská spoločnosť Lukoil zastavila dodávky do Nemecka len preto, že nechcela na jeho trhu predávať cez sprostredkovateľskú nemeckú spoločnosť, ale priamo rafinériám. Odstavili pokojne dodávky na štyri mesiace, akceptovali riziko zníženia zisku, ale podľa mňa tú ropu pohodlne umiestnili niekde inde. A nemecké rafinérie museli drahšie nakupovať z iných krajín. Preto si myslím, že zjednocovanie Európy je v tomto smere nevyhnutné. Pomôže malým krajinám. Zlé je to napríklad pre pobaltské krajiny – Litva musela dokonca pred asi dvoma rokmi úplne odstaviť jednu rafinériu, Rusko im zavrelo dodávky. Aké iné bezpečnostné dopady by mohol mať rast cien ropy? Vyvolá nové ozbrojené konflikty? – To sa nedá vylúčiť. Vojenské konflikty vznikajú kvôli strategickým zdrojom. Málo sa napríklad vie, že irackej invázii do Kuvajtu na začiatku 90-tych rokov predchádzal spor o ropu. Kuvajt ťažil z ropných ložísk ležiacich na hranici viac, ako bola dohodnutá kvóta. Druhým príkladom je konflikt v Dárfúre. Dlho som sa mu veľmi nevenoval, považoval som ho za etnicky či nábožensky motivovaný, potom so však zistil, že v oblasti Dárfúru sú asi najväčšie zásoby ropy na africkom kontinente. Z toho vyplýva aj účasť Číny a iných mocností v konflikte. To isté vidíme vo Venezuele. Hugo Chávez je otvorene protiamerický a veľmi silno spolupracuje s Čínou, ktorá tam teraz buduje obrovský ťažobný a spracovateľský komplex. Venezuela je pritom veľmi dôležitý dodávateľ ropy do USA. Čína však veľmi úzko spolupracuje s Chávezom, aby jej tok presmerovali. Vráťme sa k alternatívam. Hovorili sme už o biopalivách, ale v minulosti sa spomínali aj iné možnosti – elektromotory, vodíkové motory, palivové články… Čo z toho považujete za najperspektívnejšie? – V dnešnej dobe nie je žiadny alternatívny zdroj schopný nahradiť klasickú ropu. Súvisí to najmä s neexistenciou infraštruktúry – prechod na nové palivo znamená jej nutnú zmenu. Ropovody, rafinérie, čerpacie stanice, automobily nastavené na benzín a naftu, to všetko by bolo potrebné zmeniť. Najrýchlejší a najlacnejší je prechod na veľmi podobné palivá – preto sa primiešavajú do benzínu a nafty biopalivá. Nevyžaduje si to zmenu infraštruktúry. No je potrebné rozlišovať, ktoré biopalivá áno a ktoré nie. Je to na dlhú diskusiu, ale bioetanol vyrábaný z obilia nemožno nazvať inak ako nehumánny čin voči hladujúcim ľuďom, ktorých je čoraz viac. A na to by každý politik, ak má aspoň štipku ľudského zmýšľania, nemal zabudnúť. Potom je druhá veľká skupina biopalív – bionafta vyrábaná z rôznych zdrojov. Tam je možné uvažovať o výrobe pri dodržaní určitých ekologických kritérií. Najvhodnejší sa mi zdá bioplyn, pretože jeho výrobou sa ekologicky likvidujú odpady produkované poľnohospodárstvom, obcami a mestami. A čo iné alternatívne zdroje? – Vodík, elektromotory, palivové články… Tak by vznikali veľké zásahy do infraštruktúry, náklady by boli obrovské, znášal by ich spotrebiteľ, a ten na to nie je pripravený. Aj tu však treba rozlišovať, čo je perspektívne a čo nie. Každá automobilka má model auta s alternatívnym pohonom. No niektoré experimenty, napr. palivové články, sú síce ekologické – ide o spaľovanie vodíka, ktorého konečným produktom je voda – ale málo perspektívne. Často si myslím, že automobilky vyvíjajú alternatívy len preto, aby ukázali, aké je to nákladné a zložité. Tým udržujú súčasný stav založený na využívaní ropy, ktorý im v podstate vyhovuje. Tým sme sa dotkli opäť oblasti záujmov. Trh v energetike a doprave je ovládaný veľkými firmami. Myslíte si, že existujú alebo sa môžu vytvoriť podmienky, v ktorých budú mať samotné firmy záujem na využívaní alternatívnych zdrojov energie? Alebo im to musí „prikázať“ štát? – Momentálne sú záujmy firiem orientované na ropu. Zisky ťažobných spoločností a rafinérií enormne vzrástli. Sú vyššie ako pri nízkej cene v minulosti. Od nich nemožno očakávať nejakú zmenu, súčasný stav im vyhovuje. Keď bude ropy menej a cena bude vyššia, stále im to bude vyhovovať. So zmenou by mohli prísť automobilky, ktoré by prišli na trh s autami s nižšou spotrebou, no aj tým chýba motivácia. S reguláciou by mali začať politici. V minulosti to fungovalo napríklad v oblasti elektrospotrebičov: niektoré zo štátov USA stanovili, že od určitého dátumu nebude možné predávať chladničky s horšou spotrebou, ako je štandard odvodený od spotreby najlepších výrobkov v danom segmente, a kritériá sa postupne sprísňovali. Takýmto spôsobom sa im podarilo vytláčať z trhu energeticky neefektívne výrobky. To isté by bolo možné a aj žiaduce u automobiliek. Bez tlaku to robiť nebudú. Ďalšou oblasťou možnej zmeny je cena. Ak začne cena ropy narastať, spotrebitelia vytvoria tlak na alternatívy. V Nemecku sa širšie využíva bionafta, a to vďaka drahej rope. Môže to ale zabrzdiť tlak dopravcov na vládu, aby znižovala spotrebné dane, ktoré tvoria veľkú časť konečnej ceny palív. Ak vláda ustúpi, nič pre riešenie problému s ropou neurobí. Ak vydrží, ekonomicky zaujímavé by sa mohli stať aj ekologickejšie spôsoby dopravy, ako je železničná či lodná. Politici však často nemajú potrebné informácie alebo sú pod tlakom lobistických skupín, preto to vidím skôr tak, že v konečnom dôsledku vytvorí účinný tlak iba cena ropy.