Napriek drvivému víťazstvu Afrického národného kongresu v aprílových voľbách v Južnej Afrike, domáci odpor voči posunu strany doprava rastie. Každý zápas má svoje symboly. V Južnej Afrike je to Nelson Mandela. Boli aj protikandidáti, ale Mandela je už tri desaťročia na čele. Rovnako ako Africký národný kongres (ANK). Napriek tomu, že bol zakázaný, jeho lídri za mrežami, ANK si udržal organizačnú koherentnosť, získal podporu v oboch táboroch počas studenej vojny, pracoval so zahraničnými vládami i mimovládnymi organizáciami bojujúcimi proti apartheidu a konal na úrovni ozbrojeného boja a propagandy, takže jeho farby (čierna, zelená a zlatá), politický program (Charta slobody) a história (fakty aj mýty) boli živými, aj keď sa protesty odvíjali relatívne autonómne.
*** Keď sa po 30 rokoch vo väzení Mandela opäť zišiel s ANK, organizácia získala silnú a neprekonateľnú podporu. Moment využila a zmenila sa na masovú volebnú stranu. Juhoafrické politické dedičstvo, ktoré držalo tristo rokov akumulácie vyvlastňovania, lúpeží a inštitucionalizovaných privilégií pre bielych, sa rozpadlo po štyroch rokoch rokovania. Alebo tak sa to hovorí. Hoci prechod od apartheidu k demokracii nebol pokojný (v násilnostiach počas rokovaní zomrelo asi 15 000 ľudí), vytvorili sa tak ústavné podmienky pre prvé demokratické voľby v Južnej Afrike v roku 1994. ANK vyhral obrovskou väčšinou a vytvoril vládu národnej jednoty. Mandela bol inaugurovaný 10. mája 1994. Bola to dráma hodná sledovania. Priamo pred očami sa rasová hierarchia apartheidu menila na „dúhový národ Boha“. Do Južnej Afriky prišlo 20. storočie neskoro. No v tejto dobe zázrakov, nestanú sa poslední prvými? Naozaj, hoci Juhoafrická republika bola v roku 1994 novým národom, bola tiež unikátne mocným: ak už nie vojenskou, tak symbolickou silou. Ak kedykoľvek existovala šanca na opätovné vynájdenie podmienok existencie krajiny „tretieho sveta“, na ohrozenie hospodárskej etiky v postkomunistických krajinách či na prosté uvedenie slušnosti do vnútornej a zahraničnej politiky, potom ju mala Mandelova vláda v mesiacoch bezprostredne nasledujúcich po páde apartheidu Zatiaľ čo z neochoty novej vlády žiadať radikálne kroky možno čiastočne viniť pravicovú hrozbu, investorov či byrokratické nepriateľstvo, hospodársky sa ANK zaradil svojím hlasno „na ľudí zameraným“ Programom rekonštrukcie a rozvoja (PRR). Program bol však čoskoro rozbitý. Vraj sa ho vzdali, pretože nerešpektoval modlu trhu. V ére globalizácie sa kapitál hýbe rýchlo a nerešpektovaním prikázania „maximálne zisky budeš robiť“ Južná Afrika riskuje, že ostane opustená v divočine najbližších 40 rokov. Namiesto PRR bolo vynájdené nové evanjelium – Rast, zamestnanosť a redistribúcia – doma vyrobený program štrukturálnych reforiem, ktorý čerpal z neoliberalizmu. Vláda začala presadzovať program nekompromisne a Mandelov nástupca Thabo Mbeki v skutočnosti vyhlasoval „nazývajte ma thatcherovcom“. Trhy boli otvorené, dane bohatých znížené, štátne vlastníctvo privatizované, služby premenené na tovar a sociálne výdavky znížené.
*** Kto teda stratil a kto získal z veľkej časti hospodárskej politiky ANK? Nicoli Nattrass, riaditeľ Centra pre výskum v sociálnej vede na univerzite v Kapskom meste poukázal na fakt, že reštrukturalizáciou a znížením počtu zamestnancov firmy zvýšili medzi rokmi 1990 a 2001 svoju ziskovosť o približne dve tretiny. Pre kvalifikovaných robotníkov to znamenalo rast produktivity i platov. No tieto zisky boli vyvážené vyššou nezamestnanosťou a nižšou stálosťou zamestnania. Rastie tiež rozdiel medzi lepšie kvalifikovanými, ktorí sú zároveň členmi odborov, a viac marginalizovanými Juhoafričanmi. Narástol počet „atypických“ či „neštandardných“ foriem zamestnania (na dobu určitú, príležitostné zamestnanie, zamestnanie na dohodu, čiastočný úväzok), a to vytvorilo relatívne nestabilnú pracovnú silu, ktorá nie je organizovaná v odboroch. Namiesto toho, aby rekordné zisky obohacovali aj zvyšok spoločnosti, dostávali sa užšej a užšej skupine pracujúcich a ich značná časť sa „vyparila“ z krajiny. Nezamestnanosť v Južnej Afrike sa šplhala nahor a prelomila hranicu 40 percent. Aj sociálne príjmy boli podrobené neľútostnému tlaku. V období rokov 1991 a 2000 reálna cena dôchodkov poklesla. V tom istom čase boli privatizované základné služby, voda a elektrická energia sa dostali do vlastníctva korporácií a štát začal požadovať „užívateľské poplatky“ za vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a ostatné služby. Komodifikácia základných služieb vyústila do drastického nárastu ich ceny. Lokálne samosprávy sa stále väčšmi zaujímajú o „mechanizmy návratu výdavkov“ (napríklad odpájanie neplatičov od prívodu vody či elektrickej energie), než o rozširovanie týchto služieb novým spotrebiteľom. Neoliberálna logika odmieta krížové dotácie a trvá na tom, že komunita musí kryť „plnú cenu“ poskytovanej služby. To znamená, že ľudia doteraz vylúčení z poskytovanej služby musia platiť plnú cenu za jej pripojenie. Chudobní – teda najmä čierni – musia za vodu a elektrinu platiť omnoho viac, než kedy museli spotrebitelia v bielych prímestských štvrtiach. Nátlakové kroky vymáhania platieb (odpojenia a konfiškácie majetku pod hrozbou zbraní) sú používané nepomerne častejšie proti najslabším členom spoločnosti – opäť čiernym chudobným. Napríklad obyvateľom štvrte Khayelitsha v Kapskom meste zobrali majetok a odpojili ich od vody pre také nízke dlhy, ako 200 randov (17 dolárov), no nik nepodnikol nič proti kriketovému ihrisku miestnej elity Newlands, ktoré dlhuje asi 200-krát viac.
*** Bolo by veľmi ľahké vyhnúť sa tomu všetkému, ak by za služby platili viac bohatí a firmy, a tým by krížovo dotovali chudobných. Nedeje sa to však pre intenzívny a efektívny lobbing za zachovanie ich privilégií. V tomto prípade, rovnako ako v mnohých iných, sa obohacovanie novej čiernej buržoázie deje na úkor chudobných, dokonca sa na nich parazituje. Dane korporácií poklesli zo 48 percent z celkovej vybratej sumy v roku 1994 na 30 percent v roku 1999 a preddaňové dividendy vystrelili do nevídaných výšok od zlatého obdobia apartheidu v polovici 60. rokov. Vlastné štatistiky vlády poukázali na fakt, že následkom politiky ANK sa vo všeobecnosti bieli stali bohatšími a čierni chudobnejšími. V reálnych číslach poklesol príjem čiernej „africkej“ rodiny medzi rokmi 1995 a 2000 o 15 percent, najchudobnejších 50 percent obyvateľstva Juhoafrickej republiky zarába len 9,7 percenta národného príjmu, čo je ešte pokles oproti 11,4 percentám z roku 1995. ANK sa snažilo získať súhlas so svojou politikou ozbrojeného vymáhania majetku od chudobných dvojitou stratégiou využívania nacionalistických a neoliberálnych argumentov: tie prvé hlásali poslušnosť voči lídrovi strany, tie druhé poslušnosť voči trhu. Niekedy sú obe ideológie kombinované novátorským spôsobom – ako vo vládnej kampani Masakhane – využívajúcim jazyk ubuntu (humanizmu), v ktorom tvrdila, že „dobrý“ človek je ten, ktorý za služby platí. Hlavná príčina chudoby je v samotných chudobných.
*** Pochodujú však ľudia v Južnej Afrike „bez odporu do zajatia“ alebo jestvuje nejaký odpor? Zatiaľ čo v krajine narastá xenofóbia, moc gangov a vandalstvo, vzniká aj nová poézia. Inšpiráciou je napríklad Treatment Action Campaign. Bojovala hrdinskú bitku, aby dala pacientom s AIDS antiretrovirálne drogy, ktoré im odmietala dať vláda. Odhalila predátorské taktiky farmaceutického priemyslu, lokálnym komunitám predstavila príklady odporu voči globálnej výzve patentov na drogy, spojila právne bitky s masovou mobilizáciou a otvorila možnosti rokovania, ale aj konfrontácie so štátom. Organizácia Jubilee South Africa zas odhalila „krvavé peniaze“ – zisky tých, ktorí obchodovali s bývalým režimom apartheidu. Organizácie ako Antiprivatizačné fórum (APF) pomohli vybudovať kultúru protestu proti vyvlastňovaniu a odpájaniu od vody a elektrickej energie. Environmentálne organizácie postavili kampane proti ničeniu pobrežia a ropným spoločnostiam zodpovedným za prípady rakoviny a astmy, odhalili tiež limity oslavovanej ústavy krajiny a spoluprácu medzi štátom a kapitálom. Hnutie bezzemkov odhalilo, ako vládny program „dobrovoľný predajca, dobrovoľný kupca“ viedol k vytvoreniu triedy bohatších čiernych farmárov na úkor chudobných z vidieka. Objavujú sa tiež znaky, že nezávislé odborové hnutie sa napája, aj keď váhavo, na vznikajúce hnutia nového storočia. Kongres odborových zväzov Južnej Afriky (Cosatu) dal svoju podporu volebnému súperovi ANK, čím si vyslúžil jeho nenávisť.
*** Odborové zväzy spojené s Cosatu sa postupne otáčajú proti oslavovanému (minimálne vládou) plánu černošských podnikov. V najväčšom odborovom boji po páde apartheidu štrajkovalo 800 zamestnancov majúcich na starosti batožinu na hlavných letiskách krajiny. Ich zamestnávateľom bola Equity Aviation Services, partnerstvo britskej spoločnosti Serco a lokálnej černošskej firmy. Spoločnosť Equity vlastní 51 percent v kedysi štátnej firme starajúcej sa o batožinu Apron Services. Štrajkujúcich robotníkov, ktorých pracovný čas sa predĺžil zo 40 na 45 hodín týždenne, zastupovali odbory, ktorých generálny tajomník vyhlásil, že manažment sa správal ako „brutálny a neľútostný ziskuchtivec“. Jane Batawu, pracujúca vo výskumnom stredisku týchto odborov, povedala: „Ak stratégia vytvárania černošských firiem ignoruje ekonomické potreby robotníkov a zameriava sa len na prístup černošského kapitálu k investíciám a transformáciu manažmentu, môžeme skutočne nazvať proces ekonomickým posilnením? Tvrdíme, že práva čiernych pracujúcich sú v najlepšom prípade ponechané na výsledok rokovaní. V konečnom dôsledku to znamená, že o nich rozhodne trh. Otázkou je: ak je spravodlivé zasiahnuť do trhu, aby sa podporila transformácia vlastníctva, prečo nie je spravodlivé žiadať od týchto nových majiteľov, aby prijali sociálny kódex požadujúci intervenciu v prípadoch, keď kroky manažmentu firmy vyúsťujú do oslabenia postavenia pracujúcich?“
*** Hnutia, ktoré vystupujú proti politike ANK, majú svoje slabé i silné stránky. Hnutia lokálnych komunít len ťažko budujú a niekedy vôbec nechcú vytvárať vzájomné prepojenia a ako sa sprísnila represia, obrátili sa dovnútra a prijali centralizovanejšie formy vedenia. Nigel Gibson, asistent riaditeľa Inštitútu afrických štúdií na newyorskej Columbia University, podčiarkol toto nebezpečenstvo. Podľa neho to vedie k zužovaniu diskusie a posunu k autoritárstvu. Namiesto toho, aby sa problémy riešili dialógom, taktika sa stáva stratégiou a teória je redukovaná na slogany a rétoriku. Podľa Gibsona „existuje nerealistické očakávanie, že… všetko, čo je potrebné, je byť aktívnejší.“ Organizácie si najímajú profesionálny personál, čo zvyšuje šancu, že sa stanú byrokratickými, a centralizujú svoj rozhodovací proces. Čím viac sa spájajú so štátom, tým menej sú schopné budovať aliancie s ostatnými sociálnymi hnutiami. Kam sa teda juhoafrické sociálne hnutia odtiaľto vyberú? Ak sa naľavo od ANK objaví formálna politická strana, čo to bude znamenať pre život a „smer“ dnešnej občianskej spoločnosti? Kam sa vyberú nezávislé odbory? V súčasnosti sa niektoré elementy v Juhoafrickej komunistickej strane snažia dotlačiť ju k účasti na municipálnych voľbách v roku 2005 mimo bloku ANK – veria, že sa im podarí radikálne, politické podhubie vytvorené sociálnymi hnutiami. Nech sú nedostatky sociálnych hnutí a ich rozdiely v strategických otázkach, ako sú voľby, akékoľvek, prinajmenšom Thabovi Mbekimu neodovzdali kapitulantsky korunu imperátora. Po desiatich rokoch Južná Afrika stále protestuje.
Článok bol uverejnený v májovom vydaní Red Pepper, www.redpepper.org.uk
Autor je novinárom na voľnej nohe v juhoafrickom Durbane.
