Ministerstvo vnútra predstavuje štátnu inštitúciu, ktorá popri iných, civilných oblastiach sa má primárne starať o vnútornú bezpečnosť svojich občanov.
Ak toto je jeho hlavná úloha, musíme sa pýtať, prečo sa taký ostrý zápas v postsocialistických krajinách vedie o jeho kontrolu. Za socializmu všetci chápali ministerstvo vnútra najmä ako silu, ktorá sa v prvom rade zaoberala bojom proti vnútornému nepriateľovi. Sledovanie a perzekúcie vnútorného nepriateľa štátu sa pádom socializmu skončili, a preto oprávnene vzniká otázka, čo sa ukrýva za múrmi tohto ministerstva, keď ešte i dnes sa vedie oňho taký významný politický zápas. Kto je dnes potenciálnym vnútorným nepriateľom? Je to opozícia? Prezident? Médiá? Korupčníci? Naši…?
Že to nie je nejaký špeciálny problém Slovenska ukazuje aj príklad Českej republiky, kde otázka kontroly ministerstva vnútra je jednou zo zásadných otázok pri zostavovaní novej vlády.
Do politických diskusií sa toto ministerstvo dostáva obzvlášť za vlády pána premiéra Fica, a najmä za ministrovania pána Kaliňáka.
Jeho vzťahy a kauzy s jeho obchodným priateľom, pánom Počiatkom, ktoré sa často diskutovali v médiách ,však nabrali na sile a vážnosti až odhalením pozadia úspešnosti jeho ďalšieho obchodného partnera, pána Bašternáka, ktorého zaujali obchody s DPH.
Situáciou ministerstva vnútra a jeho ministra však vážne otriasla až vražda investigatívneho novinára a jeho snúbenice.
Ak sa pozrieme politicky na vraždu pána Kuciaka, tak nám nemôže ujsť, že takéto hrozné činy nie sú ojedinelé, nevynímajúc z toho ani krajiny EÚ. Čo nás musí prekvapiť v tomto kontexte je, že v žiadnej krajine takýto čin nebol spájaný s demisiou vlády. Iba na Slovensku vyvolal politickú krízu, a to neadekvátnou reakciou vlády a najsilnejšej strany Smeru. Prispela k tomu neracionálna reakcia vlády a excitovaná obhajoba pána Kaliňáka zo strany bývalého premiéra, ktorej kadenciu by sme mohli akceptovať iba, ak by išlo o existenciu štátu či vládneho Smeru. Ťažko ju však možno prijať pri obhajobe výsledkov ministerstva vnútra a najmä jeho personálneho zloženia. Toto je hlavná príčina, že z tragickej vraždy dvoch mladých ľudí vznikla politická kríza, ktorá otriasla Slovenskom.
Verejnosť sa vzoprela obhajobe pomerov na ministerstve vnútra a požadovala dôrazné personálne zmeny. Tlak verejnosti nebol primárne vyvolaný vraždou investigatívneho novinára, ale najmä tým, že pán Kuciak sa dlhodobo zaoberal skúmaním prerastania organizovaného zločinu a jeho prepojením na súčasné politické elity.
Nezáujem o riešenie starších káuz okolo pána Bašternáka vyvolal vo verejnosti takú nedôveru v personálne zloženie ministerstva vnútra, že žiadala odchod viacerých funkcionárov tohto ministerstva. Po silne subjektívnej obhajobe premiéra ministerstva vnútra a jeho ľudí ulica rozšírila svoje požiadavky o vyvolanie predčasných volieb.
Pán premiér, ktorý odmietal vymeniť „najlepšieho ministra vnútra, akého Slovensko malo“ však nebol úspešný svojou emocionálnou a nadsadenou obhajobou a pod tlakom verejnosti (ulice) nakoniec musel súhlasiť nielen s demisiou pána Kaliňáka, ale musel obetovať celú vládu, vrátane seba samého.
Rekonštrukcia vlády pod taktovkou strany Smer sa však opäť začala lámať z dôvodu obsadenia funkcie ministra vnútra, ktoré táto strana považovala z pohľadu riadenia štátu za fundamentálne.
Prvý návrh vládneho Smeru s menovaním Jozefa Ráža ml. odmietol prezident, a tak vláda musela hľadať nového kandidáta. Do novej vlády potom navrhla svojho manažérsky a mediálne najúspešnejšieho ministra, pána Drukera. Táto nominácia bola úspešná a pán prezident vymenoval novú vládu.
Úlohu, ktorú občania i prezident očakávali od nového ministra, t. j. uvoľniť policajného prezidenta, však novovymenovaný minister vnútra nedokázal zrealizovať z dôvodu jeho požiadavky uchovať si vlastnú integritu, pretože on na policajnom prezidentovi „nič zlého nenašiel“.
Čo ráno, v deň abdikácie pána Drukera nebolo možné, to bleskovo poobede vykonal premiér Pellegrini a k 1.6.2018 odvolal policajného prezidenta.
Smer prišiel tak nielen o perspektívneho ministra vnútra, ale aj o schopného ministra zdravotníctva.
Smer túto nevydarenú voľbu ministra vnútra zdôvodnil tým, že aj on požadoval zmenu na funkcii policajného prezidenta, ale tým, že pán Druker nedokázal vysvetliť niektoré svoje obchodné transakcie, musel abdikovať.
Keďže podľa koaličnej dohody toto ministerstvo patrí Smeru, táto strana opäť prišla s návrhom vymenovať do tejto funkcie dlhoročnú spolupracovníčku pána Kaliňáka a štátnu tajomníčku tohto ministerstva, pani Sakovú.
Prezident, ako sám povedal, tento návrh musel akceptovať a pani Sakovú vymenoval za ministerku vnútra, avšak s komentárom, že osobne s tým nesúhlasí, a že Smer nevyužil príležitosť, ako vrátiť dôveru občanov v toto ministerstvo.
Smeru sa napriek nebývalým protestom podarilo presadiť na ministerstve vnútra svoj program konsolidácie. Mnohí si však pamätajú zo sedemdesiatych rokov, že dosiahnutie ideologickej a organizačnej jednoty spoločnosti, ktoré sa zabezpečovalo iba jedinou otázkou (aký je váš vzťah ku vstupu spojeneckých vojsk?) nemá dnes veľkú nádej na úspech.
Ak máme zhodnotiť výsledky „bitky o MV“, musíme skonštatovať, že skončila pre Smer hotovou katastrofou.
Smer stratil nielen svojho „najlepšieho ministra“, ale stratil aj svojho trojnásobného premiéra, perspektívneho ministra zdravotníctva a nakoniec i policajného prezidenta.
Z dlhodobého hľadiska však Smer najviac utrpel v oslabení dôvery občanov v jeho politiku. V mnohých prípadoch sa doterajší neutrálni voliči voči Smeru aktivovali a ich vzťah sa zmenil až v nenávisť.
Čo môže tešiť dnešné nové predsedníctvo Smeru na výsledkoch tejto vojny je, že udržalo vo svojich rukách kontrolu nad ministerstvom vnútra. Úspech, spojený s menovaním pani Sakovej za ministerku vnútra však možno považovať za Pyrrhovo víťazstvo, nakoľko otriaslo dôverou občanov v tento štátny orgán, ako aj voči Smeru ako úspešnej politickej sily posledného desaťročia.
Možno si nové predsedníctvo Smeru myslí, že menovaním pani Sakovej sa dovŕšila prehra ulice, prezidenta, opozičných síl a neziskoviek. Je to však iba dočasná výhra a je potrebné skôr rátať s tým, že tento boj sa neskončil a že požiadavka ulice na nové parlamentné voľby sa stane jej primárnym politickým programom. V tejto situácii nie je ani tak dôležité, či sa podarí zrealizovať tento program. Jeho význam spočíva v tom, že opozícia a všetky skupiny, ktoré sú proti Smeru, získali nástroj a motiváciu, ako ukončiť definitívne vládu Smeru v riadnych parlamentných voľbách o dva roky, resp. ukázať svoju novú silu v tohtoročných komunálnych voľbách.
Bilancia tohto zápasu v širšom časovom rámci, ktorej cenou bolo ukončenie pána Fica vo vláde, strata pozície pána Kaliňáka vo funkcii ministra vnútra, si nakoniec možno vyžiada aj poslednú obeť, a tou bude ukončenie života politickej strany Smer, ktorá trestuhodne zúžila svoj politický program na boj za udržanie kontroly nad ministerstvom vnútra…
Predseda Smeru, pán Fico napriek tomu zhodnotil tento boj na poslednom sneme Smeru, ako úspešný. Tieto straty sú podľa jeho názoru obeťou za zamedzenie politického chaosu a vydania tejto krajiny do rúk polobláznom.
Ak sa pozrieme na stranu Smer s jeho šestnásťtisícovou členskou základňou, tak musíme skonštatovať, že v porovnaní s hnutím Obyčajných ľudí, ktoré má iba 18 členov, medzi nimi nie je žiaden zásadný rozdiel.
Ba dokonca, podľa toho, ako bol pripravený posledný snem Smeru v Častej-Papierničke, kde nikto nevedel, čo bude predmetom jeho rokovania, mohli by sme s nemalou nadsádzkou povedať, že v hnutí OĽANO (18 členov) sa podieľa viac ľudí na rozhodovaní ako v Smere. V Smere je teda menej demokracie, kde rozhoduje jeden, či dvaja, či piati… a ostatné tisícky jej členov sú iba v pozícii štatistov a ich vplyv na dianie tejto strany je taký istý ako u ostatných občanov tohto štátu.
Postoj, aký vedenie Smeru zaujalo vo vojne o „ministerstvo vnútra“ zaujalo aj pri konaní posledného snemu v Častej-Papierničke.
Zdá sa, že v kreovaní nového predstavenstva Smeru skôr šlo o posilnenie či odmenenie najväčších bojovníkov z vojny o „ministerstvo vnútra“ (Fico, Kaliňák, Saková, Pellegrini, Glváč, Stromček, Číž).
Vznikol tak orgán, ktorý by sme pri troche škodoradostnosti mohli označiť ako Výbor neúspešných (pán Fico neúspešný prezidentský kandidát, pán Kaliňák abdikovaný minister, páni Blanár a Raši, neúspešní župani z posledných volieb).
Za najdôležitejší výsledok snemu sa však považuje zúženie počtu členov predsedníctva z 35 na 15 členov.
Zdá sa, že nové vedenie Smeru prišlo k záveru, že v nasledujúcom období bude nutné zvýšiť kontrolu a disciplínu svojich členov vo vláde a v jednotlivých rezortoch. V záujme udržania jednoty poslaneckého klubu pán predseda Fico už prejavil záujem o jeho vedenie.
Pán predseda Fico je rozhodnutý ukázať všetkým členom Smeru i všetkým občanom, že tandem Fico – Pellegrini, resp. Pellegrini – Fico nebude nič meniť na doterajšej politike a všetko bude ako doteraz! Strana pod jeho vedením ohlásila, že je pripravená po piatykrát zvíťaziť v parlamentných voľbách v roku 2019.
Z pohľadu stúpenca ľavicových politík som sa pokúsil komentovať v Slove aj Prešovský snem (december 2016) i Martinský snem (2017).
Za ich spoločný znak považujem, že všetky tri snemy boli zvolané narýchlo, bez účasti širšej diskusie s členmi. Myslím si, že je to výsledok toho, že vedenie strany stálo pred dôležitejšími vládnymi úlohami, ako sa venovať príprave ich snemov.
V hľadaní spoločného menovateľa pre tieto tri posledné snemy je charakteristické, že vedenie si uvedomuje určitú celospoločenskú únavu, či okukanosť z dlhého vládnutia Smeru.
Jeho zodpovednosť za pokles preferencií prisudzuje však perfídnej a katastrofálnej opozícii a nečestného prezidenta…, ktorí neustále prichádzajú s vyfabulovanými kauzami, ktorými usilujú o diskreditáciu Smeru.
Myslím si, že je úplne legitímne, keď ľudia z iného brehu využívajú slabiny Smeru a usilujú o zlepšenie svojich voličských pozícií a snažia sa presadiť svoje záujmy. O tom je totiž i celá demokratická a parlamentná politika.
Zdá sa, že posledný snem pokračuje v nebezpečnej línii v hľadaní zodpovednosti mimo seba a v snahe uzatvárať sa a ignorovať názory členskej základne i občanov SR.
Podľa môjho názoru je to výsledok snahy riadiť stranu ako štát, čo bolo zrejme výsledkom dlhoročného spojenia funkcie predsedu strany s funkciou premiéra, kde hlavnou úlohou strany bolo iba neustále napádanie opozície.
Strana nemôže byť iba pomocníkom vlády pri likvidácii jej politických oponentov, nemôže byť iba nejakým dvojnásobným vrhačom kameňov na všetkých, ktorí s ňou nesúhlasia. Rovnako jej úlohu nemožno zredukovať iba na mobilizáciu stúpencov počas volieb.
Strana má svoje vlastné programové a personálne úlohy a z toho vyplývajúcu povinnosť vysvetľovať svoju politiku, analyzovať svoje problémy a slabiny, ktoré sú badateľné v jej upadajúcej pozícii. Strana je tu na to, aby kriticky posúdila doterajšie prístupy a kvality svojich nominantov a poučila sa z vlastným chýb.
Namiesto posilňovania demokratických princípov a praxe v strane, akými je už aj v iných stranách uplatňovanie primárok volebného systému, zapájanie členskej základne aj do elektronickej diskusie v dôležitých otázkach strany…, to už dávno funguje, ako ukazujú aj príklady v českej či nemeckej sociálnej demokracii. Dnes sa však v Smere posilňuje opačná tendencia.
Vedenie strany, keďže bolo pod tlakom vládnych úloh, podcenilo prípravu nových ľudí a prácu s mladými. Aktuálny nedostatok kádrov by sa však nemal nahrádzať iba zo silových rezortov a súkromnej podnikateľskej sféry.
Myslím si, že Smer prehral jednu bitku, čo neznamená, že prehral celú vojnu.
Autor je konzervatívny socialista
