Za normálnych okolností sa vlna vnútorného napätia, nespokojných hlasov a diskusií v stranách dvíha v dôsledku výrazného poklesu verejnej podpory. HZDS sa po dlhých mesiacoch opäť dostalo preferenčne nad hranicu 20 %. Nepochybne len vďaka prezidentskej mobilizácii Vladimíra Mečiara. Veď vďaka čomu inému? A predsa … Mečiar prezidentskú prehru nezvládol. To je bez diskusie, nezvládol ju ľudsky, nezvládol ju politicky. Povedané úplne presne, nezvládol ju ľudsky, a preto ju nezvládol politicky. Keby bol Mečiar obyčajný človek, dala by sa osobná prehra takých rozmerov, ako bola tá minulovíkendová, vcelku pochopiť. Lenže Mečiar je v prvom rade politik, predseda strany, a nie hocakej. V tom návale emócií si neuvedomil, že jeho konanie v priamom prenose pred televíznymi kamerami musí mať aj svoje politické konzekvencie. A to si ako politik, dlhoročnými skúsenosťami ostrieľaný politik uvedomiť mal. Pretože v politike každý chybný krok, ktorý urobíte, je automaticky výhodou pre vašich súperov a môžete len čakať, kedy sa vám vráti. Je to hra. Reakcia na seba naozaj nenechala dlho čakať. Bezprostredne po nedeľňajších povolebných štúdiách hneď v úvode týždňa sa o slovo prihlásila druhá generácia či druhá liga HZDS. Verejné kritické reakcie na televízne vystupovanie a vyhlásenia vlastného straníckeho predsedu, gratulačný list predsedu poslaneckého klubu Vetešku novozvolenému prezidentovi, bez vedomia, poza chrbát a bez podpisu predsedu strany. Verejné diskusie o vážnej situácii v strane. Poslankyňa Antošová si myslí, že „ak zatutleme už aj toto pod koberec, HZDS bude klesať na duchu.“ A tieňový predseda vlády Mikuš hovorí o personálnych zmenách vo vedení strany a svojej ambícii kandidovať na post predsedu vlády. A aby toho nebolo málo, utorkové stretnutie vedenia strany v Elektre sa podľa informácií zvnútra HZDS neskončilo pre predsedu príliš úspešne. Niektorí kľúčoví hráči ho jednoducho odignorovali.
*** Mečiar je po prezidentskom K. O. v druhom kole slabý a zraniteľný. A keďže politika je neúprosná, zákon logiky jeho odporcom káže: ak ho riešiť, tak ho riešiť teraz. Paradoxné je, že Mečiar nie je v defenzíve vďaka výsledku volieb ako takému. Sám, svojou osobou dokázal zmobilizovať 730-tisíc voličov. Nech ho niekto napodobní. Okrem toho, vytiahol HZDS opäť nad 20 %. Akú logiku a zmysel má teda dnešná vnútrostranícka revolta? To, čo dáva karty do rúk jeho odporcom, je jeho povolebná reakcia. Radikálny politický obrat a hyper-opozičný kurz proti všetkým, ktorý ohlásil svojej strane aj verejnosti z televízneho štúdia nevyhovuje doslova nikomu. Nevyhovuje ani jemu samému, ale predovšetkým nevyhovuje jeho strane, jeho poslancom. Necelé dva roky celá strana a najmä poslanci pod jeho taktovkou usilovne veslovali úplne opačným smerom. Nekonfrontačne, konštruktívne, kooperatívne, už už sa stávali úplne štandardnou súčasťou domácej politickej scény. Dnes sa dá povedať, že bez Mečiara na čele už úplne normálnou, akoby všeobecne akceptovanou politickou silou. Aj keď im možno niekedy nebol príliš pro-koaličný kurz, ktorý im z času na čas naordinoval predseda, celkom po vôli, predsa len z nich robil všeobecne akceptovanejšiu stranu. Pomaly, ale iste. A s tým samozrejme súhlasili. V neposlednom rade chcú politici HZDS vládnuť. Alebo inak, chcú sa stať konečne normálnymi politikmi. Normálnymi v tom zmysle, že ich účasť vo vláde sa bude odvíjať čisto od ich volebného výsledku, programových otázok a schopnosti dohody a nebude sa donekonečna točiť okolo jednej osoby, jej akceptovateľnosti či neakceptovateľnosti. Chcú pôsobiť v normálnej strane, nie v izolácii. To, čo si želajú zo všetkého najmenej, je návrat do roku 1998. S kurzom, ktorý ohlásil ich predseda teda nemôžu súhlasiť. Či sa v HZDS schyľuje k ozajstnej búrke a palácovému prevratu, a to, čo sme doteraz videli, bolo len testovaním poľa pred útokom na reálne prebratie moci v strane. Či je skupina revolucionárov dostatočne silná, alebo či budú jej predstavitelia po čase odstránení z rozhodujúcich straníckych pozícii. Opäť raz. Alebo úplne opačne, či nešlo v prípade rečí Vetešku, Mikuša, Maxona, Jarjabka či ostatných len o signál pre verejnosť, že HZDS je už takou demokratickou stranou, že znesie aj verejnú kritiku svojho lídra … toto všetko je dnes neisté.
*** Informácie o stave vo vnútri strany sú rozporuplné. Keltošová a Tkáč hovoria, že to tam „buble“ už hodne dlho. Predstavitelia a poslanci HZDS zase, že sa nič mimoriadneho nedeje a kto čaká na odchod Mečiara, ten sa nedočká. Všetko samozrejme čisto účelové, nevedno komu veriť. Nevieme presne povedať, ako sú rozložené sily v strane. Či má predseda pod kontrolou a na svojej strane naozaj drvivú väčšinu okresných štruktúr, funkcionárov. Alebo či sa už aj tam rozširuje voči nemu skepsa. Nevieme, kto má pod palcom a ako je rozložené financovanie strany. Nevieme preto presne odhadnúť, ako sa môžu preklápať misky váh v prípade ozajstného otvoreného konfliktu. Príliš veľa je skrytého vo vnútri pevnosti HZDS. Čo ale povedať vieme, je to, na kom „visí“ 95 % preferencií strany. A teda vieme povedať, kto je v HZDS reálne schopný dostatočne početnej skupine funkcionárov zabezpečiť, že po budúcich voľbách zasadnú do pohodlných kresiel na Vodnom vrchu vedľa bratislavského hradu. A sme doma. Pri starej známej, už roky sa nemeniacej dileme HZDS. S Mečiarom s vysokými percentami, relatívne dosť poslaneckými hlasmi, a teda reálnou opozičnou parlamentnou mocou. Ale v izolácii, odstavení od možnosti účasti na výkonnej moci. Alebo bez Mečiara, bez vysokých percent, s podstatne menej poslaneckými miestami a hlasmi, teda menšou politickou mocou, ale s reálnou vyhliadkou na účasť na výkonnej moci. Jednoduchá rovnica a zároveň vskutku vopred nevyriešiteľná dilema. Ak by sa totiž revolucionárom v otvorenom konflikte aj podarilo prebrať moc v strane a Vladimír Mečiar sa ponížený rozhodne HZDS opustiť – neuveriteľný scenár s prvkami sci-fi, na ktorý sa asi ani najsmelší rebeli neodvážia -, potom po takomto konflikte hrozí, že si Mečiar s imidžom lídra, ktorého strana zradila a odvrhla v jeho najťažších chvíľach, založí HZDS nové, svoje a pretiahne k sebe väčšinu voličov HZDS, ktorí sú v skutočnosti aj tak jeho voličmi. Martýr ako z knižky, pre jeho voličov priam ideálny. A Veteška s Mikušom by boli tam, kde byť určite nechcú.
*** Najelegantnejším a pre HZDS najoptimálnejším riešením je samozrejme Mečiar ako čestný predseda, bez reálnej výkonnej politickej moci, odkázaný na svoj neformálny a nepriamy dosah a vplyv na stranu. Klasický čestný predseda. Dalo by sa povedať, že to už nie je to mečiarovské HZDS, nové vedenie by viedlo stranu kooperatívnym a konštruktívnym štýlom politiky štandardnej opozičnej strany k parlamentným voľbám a po nich by sa úplne normálne, podľa volebných výsledkov usadilo alebo do vlády, alebo do opozície. Z dnešného pohľadu ale skôr do vlády. Boli by preferencie aj politická moc a bola by aj akceptácia a legitimizácia a vytúžený vstup do vlády. Nadmieru spokojní by boli v HZDS, k spolupráci s takouto stranou by boli viac-menej pripravené aj ostatné strany a prospešné by to bolo pravdepodobne aj pre politický systém ako celok, aspoň by ho to pohlo o kus dopredu. A prijateľné by to malo byť aj pre samého Mečiara. Nedosiahol by maximum, prezidentské kreslo, ale doviedol by HZDS presne tam, kam ho doviesť chcel. Napriek tomu by som na takýto jeho prístup nevsadil ani 10 korún. Nevedel by sa preniesť ponad to, že musí proti svojej vôli, viac či menej násilne svojim odporcom odovzdať moc v strane. Nie je ten typ. Aj keby to bolo evidentne v záujme jeho dieťaťa, HZDS, a umožnilo by mu to zachovať si aspoň ako-tak vlastnú tvár. A možno ho podceňujeme.
