Po zvolení za predsedu Demokratickej únie (DU) na sneme v Banskej Bystrici 22. mája minulého roku Ľubomír Harach sebavedome vyhlásil,že do budúcich parlamentných volieb by táto strana mala ísť samostatne, pričom by mohla získať 16 až 20 percent voličských hlasov. V sobotu 26. augusta tohto roku v žilinskom hoteli Slovakia odhlasovali delegáti mimoriadneho snemu Demokratickej únie jej vplávanie do Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie, čo vlastne znamená zánik prvej liberálnej strany na Slovensku po novembri 1989.
Za rok od spomínaného banskobystrického zjazdu pod vedením toho istého kapitána Ľ. Haracha išla bielo-modrá lodička, ktorá bolo logom Demokratickej únie, tak prudko ku dnu, že väčšina posádky z nej povyskakovala. Preto, aby následne nastúpila na palubu lode, ktorá v súčasnosti pláva v preferenčných vodách pomerne vysoko, aj keď fakticky ešte nejestvuje, pretože zakladajúci kongres Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie sa bude konať 17. a 18. novembra. V histórii teda ostane zapísané, že Demokratická únia zanikla pod vedením človeka, ktorý si nezaslúži, aby sa tak v budúcnosti o ňom hovorilo.
Strana ako cesta ku kariére Už od svojho vzniku v apríli 1994 (v jeho vedení sa pred Ľ. Harachom vystriedal Jozef Moravčík a Eduard Kukan) sa zdal byť celý tento spolok akýmsi čudným, ak nie priam vynúteným politickým subjektom, ktorý si začal hovoriť liberálny. Stretli sa v ňom totiž dve skupiny ľudí s rozdielnym politickým videním – tzv. umiernení národniari okolo Ľudovíta Černáka, ktorí prehrali súboj o ovládnutie Slovenskej národnej strany s Jánom Slotom, a dve skupinky akýchsi politických alternatívnych realistov okolo Milana Kňažka a Jozefa Moravčíka. Tí zasa postupne odchádzali od vulgárnej politiky začínajúcej sa presadzovať v Hnutí za demokratické Slovensko. Mala to byť strana umiernených a pre ľudí s liberálnym myslením, ktorá však nemá na Slovensku nijaké korene. Lenže stretlo sa v nej priveľa ambicióznych intelektuálov, pre ktorých namiesto hľadania a nachádzania priestoru na liberálnu politiku na Slovensku sa tento politický subjekt stal predovšetkým odrazovým mostíkom ku kariére. Osobné animozity prevážili nad súbojom o charakter strany, aby napokon vyústili nielen do jej rozpadu, ale viedli k zániku tohto politického subjektu. To postupne potápalo tých 8,57 percenta získaných hlasov v predčasných parlamentných voľbách v jeseni 1994 až hlboko pod hladinu zvoliteľnosti strany. Tej sa tých Ľ. Harachom sľubovaných 16 percent spred roka vzdialilo tak neskutočne, že napokon musela prísť Žilina. Prílišná zahľadenosť do seba a aj neschopnosť obsadzovať hoci úzky liberálny priestor na Slovensku, spolu s vytvorením SDK spôsobilo žilinské potopenie strany, ktoré sa ukázalo ako nevyhnutné a stalo sa nádejou pre zopár ľudí na obsadenie výhodných pozícií v politike aj po voľbách v roku 2002.
Najdôležitejšie budú vo voľbách osobnosti Preto aj strana v stále nevyprofilovanom politickom priestore na Slovensku vlastne ani nemala koho osloviť. Aj preto, že tento stredový priestor prehusťovali novovznikajúce strany na čele s rovnako ambicióznymi predsedami, ako napríklad Smer Roberta Fica a Strana demokratického stredu Ivana Mjartana. Inými slovami, na Slovensku je na jeden štvorcový kilometer príliš veľa neukojených politikov.
Po Žiline je jasné, že na Slovensku sa vyprázdnil liberálny priestor pre ďalšiu politickú stranu, ktorou by mala byť Jánom Budajom a Jurajom Švecom zakladaná liberálnodemokratická únia (na názve sa ešte pracuje). Vplyv liberálnej politiky, ak vôbec nejaký bol, sa tak na Slovensku marginalizoval na reprezentantov viacerých spolkov, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou za dva roky do volieb nezjednotia, a preto definitívne odpochodujú z politickej scény. Každý z tých ľudí chce mať vlastnú straničku, aby si pre ňu vymýšľal nejaké stredové politické programy, ktoré však neoslovujú žiadneho voliča. Aj o dva roky sa na Slovensku bude totiž voliť podľa osobností, ktoré už teraz dominujú na našom politickom nebi.
Tí zachránení tzv. liberáli, ktorých zobrala na svoju palubu Slovenská demokratická a kresťanská únia, nepochybne zvedú tvrdé súboje o smerovanie lode s posádkou pragmatických kresťanských demokratov okolo kapitána Mikuláša Dzurindu, čo má už teraz v sebe zakódovaný osud Slovenskej demokratickej koalície. Na Slovensku, ako vidieť, má každé takéto násilné spojenie prchavý život.
Autor (1939) je politický komentátor denníka Práca
