Ústava ČSSR zaručovala občanom právo na bezplatné liečenie, výdavky na zdravotnícku starostlivosť boli kryté z daní zo mzdy pracujúcich a zo štátneho rozpočtu. V starých nemocniciach sme pridávali postelí aj do skladov a izieb pre zdravotné sestry a lekárov, lebo vyšší počet postelí na obyvateľa ako v kapitalistických štátoch a ich „obložnosť“ sme pokladali za jedno z fundamentálnych kritérií vyspelosti zdravotníctva.
Otvárali sme nové pracoviská obvodných lekárov s rajonizáciou, skvalitňovali starostlivosť o matku a dieťa, v čom sme zaujali vo svete dôstojné miesto. Naše lekárske fakulty vychovávali absolventov so solídnymi vedomosťami. Hoci sa na príkaz ideológov štúdium genetiky muselo obmedziť na minimum, geniálneho brnianskeho mnícha Mendela označili za fašistu, lebo Morgan k jeho učeniu čosi pridal a poznatky oboch Adolf Hitler zneužil pre rasistické teórie. Definitívnu bodku za výučbou genetiky na dlhé roky dal skrachovaný študent popskej školy Josif Džugašvili, ktorý označil genetiku za buržoáznu pavedu. Najlepší odborníci genetiky v Sovietskom zväze prišli o krk, v lepšom prípade sa ocitli v gulagu. Avšak generácie lekárov v krajinách budujúcich socializmus vošli do praxe s prabiednymi vedomosťami z genetiky, ktorá sa v slobodnom svete rozvíjala míľovými krokmi.
Nadpriemerná starostlivosť, ale…
Niekdajšia RVHP produkovala veľmi priemernú a často podradnú zdravotnícku techniku. Za polstoročie svojej práce v zdravotníctve som nevidel jeden moderný vyšetrovací či liečebný prístroj vysokej úrovne, vyrobený v niektorom socialistickom štáte. O všetkom modernom sme sa dozvedali zo Západu, kde už lekári používali flexibilné prístroje, počítačové tomografy a vo vývoji bola magnetická rezonancia. Vďaka obetavosti a vysokej odbornej úrovni lekárov a zdravotných sestier však naše zariadenia poskytovali pacientom nadpriemernú starostlivosť.
Všemocná ideológia nás zaplavila ako povodeň. Profesor patologickej fyziológie začal prvú prednášku citáciou z Karola Marxa. Ako poslucháči lekárskej fakulty sme na Prvého mája pochodovali v modrých košeliach a pod pazuchou niesli učebnicu marxizmu-leninizmu. Chytrácky asistent chirurgie nám v prednáške vysvetľoval, že kto si neosvojí marxizmus ako vedu vied, nemôže operovať slepé črevo. Ideológia vstúpila do všetkých oblastí života ako okovaná čižma. Ľudí rozdvojila na pracujúcich, ktorí jediní vytvárajú materiálne hodnoty, a na ostatých, ku ktorým patrili aj zdravotníci. Napriek tomu lekárske fakulty vychovávali absolventov s vedomosťami na svetovej úrovni. Ku kvalitám nášho zdravotníctva sa rátala najmä jeho dostupnosť, čo si mnohí vysvetľovali tak, že ak sa matke s dieťaťom minul sunar, zavolala si lekára domov, aby jej ho predpísal. Sanitky vo dne v noci len tak fičali, lebo mnohí pacienti prišli na to, že je pohodlnejšie zavolať si doktora do bytu pod zámienkou choroby ako ísť do ambulancie.
Mnohí špekulanti sa neštítili kŕmiť sunarom aj prasiatka, veď lieky boli bezplatné a mali na ne nárok. Lekár bol bezmocný, pacient vždy na koni. Keď potreboval, našiel spôsob, aby mu doktor vypísal „péenku“. Tzv. práceneschopní si obrábali záhradky, robili domáce zakáľačky a stavali domy, lekár sa stával ozubeným kolieskom v súkolí všeobecného chaosu spoločnosti. Mohol ísť v rámci obrany spravodlivosti do konfliktu s pacientom, ale v konečnom dôsledku by spor prehral. A tak v rámci novej formy triedneho boja, v ktorom tí, čo mali menej vychodených tried, bojovali proti tým, čo vychodili veľa tried a semestrov, lekár ťahal za kratší koniec.
Úplatky ako bič na lekárov
Istý vysoký stranícky funkcionár, s ktorým som vo Veľkej Mani vyrastal, mi pripomenul, aby som si uvedomil, že socializmus nebol vymyslený pre doktorov, no na doktorov. Na moje šomranie, že mám slabý plat vrátane odmien a za nočné, nedele a sviatky, čo odrobím v nemocnici, mi povedal, že sa nám mzdy zvyšovať nebudú, lebo sa ráta s tým, že nám pacienti dávajú úplatky. Donútil ma rozmýšľať, či je úplatok v takomto chápaní pláce za prácu lekára morálny. Protestoval som, že nie je správne a ani etické, aby som za svoju statočnú a vysoko odbornú robotu bral pokútnu odmenu.
Socialistický štát neoficiálne zaviedol v zdravotníctve úplatky, aby ich v príhodnej chvíli použil na lekárov ako bič a zdehumanizoval zdravotnícku starostlivosť. Solventnejší pacienti, a tí bohatli zväčša nelegálne, mali výhodnejšiu pozíciu ako robotník. Bohatší občania našli spôsob ako uschovať bezvládneho člena rodiny v čase dovolenky alebo aj na zimu v zdravotníckom zariadení. Lekár, ktorého mali v hrsti, im umožnil každoročné liečenie v kúpeľoch, predpisoval medikamenty, aké si zažiadali, racionálna farmakoterapia sa dostávala na vedľajšiu koľaj. Treba dodať, že domáce závody pokrývali svojou produkciou pomerne lacných liekov vari vyše 80 percent domácej spotreby. Nik sa vtedy nenamáhal vyčísliť, koľko stojí operácia slepého čreva, žalúdka alebo strumy. Všetky tieto výdavky sa strácali v húštine plánovania socialistickej zdravotníckej starostlivosti. Patrilo k nej aj liečenie intoxikácii, čo je všade na svete normálne, lenže zákon aj opitého alkoholom pokladal za intoxikovaného a všetkých opilcov v meste, kde nebola záchytná protialkoholická stanica, polícia zvláčala večer z krčiem na interné oddelenie nemocnice.
Svojská transformácia
Po Nežnej v roku 1989 vyšla na povrch drsnosť reality. Privatizáciou farmaceutického priemyslu došlo k výraznému poklesu domácej produkcie liečiv a špeciálnej zdravotníckej techniky. Samostatná Slovenská republika kryje vlastnou výrobou len čosi vyše desať percent spotreby. Drahé moderné prístroje sme vždy nakupovali v zahraničí, no teraz dovážame drvivú väčšinu liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Treba dodať, že veľmi draho, na čo pri pretrvávajúcom ekonomickom marazme a návykovosti pacientov zo socializmu mať doma zásoby liekov, nemáme a v dohľadnej budúcnosti ani nebudeme mať. Zdravotníctvo z roka na rok klesá do čoraz hlbšej priepasti platobnej neschopnosti a zadlženosti. Zdravotníci sú nespokojní, lebo porevolučné demokratické vlády ich za vysoko odbornú a náročnú prácu platia rovnako macošsky ako tá niekdajšia socialistická.
Čo ako zdravotníctvo pretransformujeme a hoci budeme na chrbtoch lekárov a sestier aj orať, nevystúpi z tieňa ekonomickej biedy štátu, no transformovať treba. A nielen zdravotníctvo. Je evidentné, že náš trh ovládli neprimerane drahými liekmi zahraničné farmaceutické spoločnosti. Díleri si podávajú u lekárov kľučky, vychvaľujú svoj tovar, čo je napokon ich povinnosť, ale neraz sa ich aj pokúšajú finančne zainteresovať na predpisovaní liekov. Nejeden lekár už bol na exkluzívnej dovolenke v zahraničí na účet zahraničnej farmaceutickej firmy a istotne nie preto, že sa komusi zapáčili modré oči jeho manželky. Firmy otvárajú pudilár len pri výhodnom obchode. A to najmä pri predaji techniky za milióny dolárov. Pred tým netreba zatvárať oči, na to si treba vo všeobecnom záujme posvietiť. Avšak na čosi také niet v našej republike teraz, keď všeobecne platí Uchmatni čo môžeš!, dosť vôle ani reflektorov.
Zrazu sa v novinách píše o tom, čo sme dávno vedeli, že na Slovensku je najvyššia spotreba liekov v Európe a hádam i na svete. V roku 1995 dosiahli vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni priemerné ročné náklady na poistenca 1283 korún a do roku 2000 vzrástli o sto percent, celkovo zo šesť na jedenásť miliárd korún. A to som vyčíslil náklady na lieky iba jednej poisťovne. Evidentne sa bieda zdravotníctva začala privatizáciou majetku štátu, pri ktorej sa veľa rozkradlo a rozkráda, pokračovala počas pôsobenia všetkých vlád a v súčasnosti dosahuje vrchol, blízky kolapsu celého systému. Je čírou zlomyseľnosťou, že politici, ktorí sa podieľajú na tomto hrozivom stave, v masmédiách a na mítingoch označujú svojich politických protivníkov, rátajúc s naivitou občanov, za likvidátorov zdravotníctva. Mladých kolegov pošlú na posmech k premiérovi s nefunkčným bicyklom, ktorý sami pokazili, prinajmenšom mali na jeho pokazení účasť.
Skrachovanci so žochmi peňazí
Po revolúcii sa na malom Slovensku objavilo vyše desať zdravotných poisťovní. Zriadili si riaditeľstvá a filiálky s drahou výpočtovou technikou, štedro platili manažment a správne rady, vytunelovali, čo sa dalo, ohlásili krach a so žochmi peňazí daňových poplatníkov zdúchli cez legislatívne diery zákonov, ušitých na mieru zlodejov vo veľkom. A teraz si užívajú… Na Slovensku je to tak. Keď som nedávno ležal v nemocnici ako pacient, aplikovali mi infúzie z dovozu. Spomenul som si, že nám ich dakedy v čase núdze vyrábala lekáreň, Imuna Šarišské Michaľany spoľahlivo zásobovala nemocnice infúziami, no teraz sa akosi pridlho transformuje. Len aby v záujme zahraničných dodávateľov infúzií načisto nezanikla. Nazdávam sa, že importovať slanú a ocukrenú vodu, čím infúzie de facto sú, je národnou hanbou a dôkazom, že sme na úrovni rozvojovej krajiny.
V porovnaní so štátmi EÚ máme vraj priveľa nemocničných postelí. Otáznik visí aj nad počtom lekárov vo viacerých zdravotníckych zariadeniach a hustotou nemocníc. Ak pridáme k tomu rozšafnosť v predpisovaní a spotrebe liekov, neschopnosť a neochotu mnohých zamestnávateľov platiť podľa zákona odvody zdravotným poisťovniam za zamestnancov, dane štátu a podlžnosti v platbe za deti, nezamestnaných a dôchodcov, pochopíme, prečo sme v biede. Z peňazí, čo poisťovne platia za svojich poistencov, nemocnice liečia aj poistencov, za ktorých nik neplatí, a takisto lekárne im vydávajú predpísané lieky. A korene prehlbujúcej sa zadlženosti sú obnažené. Lenže z biedy nás nik na tomto svete nedostane, ak sa z nej nedostaneme sami.
Urážka ľudskej dôstojnosti
Intenzívne treba pokračovať vo vytváraní pracovných príležitostí, bez prieťahov a špekulácií nastoliť zákonnosť pre každého rovnako. Takú vysokú nezamestnanosť, aká je na Slovensku, možno prirovnať k epidémii moru a cholery súčasne. Ochromila by chod ekonomiky aj oveľa silnejšej krajiny. Nezamestnaný nič nevytvára, treba mu vyplácať žobračenku a platiť za neho poistné, aby ho bolo za čo liečiť. Dlhodobú nezamestnanosť chápem ako najponižujúcejšiu urážku ľudskej dôstojnosti.
V Spojených štátoch, vo Francúzsku a pomaly už na celom Západe sú lieky zo zákona rozdelené na generické, lacnejšie, a na ostatné – drahšie. V mnohých krajinách uzákonili degresívnu maržu a tá prináša lekárnikom väčšie zisky z predaja lacnejších liekov ako drahších. Prijatie zákona o marži zrejme blokujú loby bohatých farmaceutických firiem, lebo im púšťa žilou. Na všeobecne skorumpovanom Slovensku však ľahko nájdu spôsob, ako tento návrh zákona spratať v parlamente zo stola alebo aspoň oddialiť jeho prijatie. Vyzerá to tak, že sa ešte dlho budeme čvachtať v bahne, ktoré si sami udržiavame. U povolaných a občanmi zvolených na to, aby im slúžili, česť výnimkám, niet vôle vzdávať sa príležitostí omastiť si vlastné vrecko. Darmo, vlastná peňaženka je bližšia ako anonymné vrecká voličov. Veď tí v biede pokorne privykajú, len im treba zavše nasľubovať, že zlepšenie je na dosah ruky, iba musia vydržať. A Slováci vydržia aj kálanie dreva na vlastnom chrbte.
