Každý vedel, že prezidentské voľby sú naozaj dôležité. Bude krajina pokračovať v doterajšom kurze, alebo sa odváži „snívať o inej budúcnosti“? Prežije skorumpovaný režim, ktorý sa drží pri moci volebnými podvodmi, korupciou a klientelisticko-patrónskymi vzťahmi? Alebo nastúpi nová vláda, ktorá možno nie je „bez hany“, ale už len samým faktom zmeny môže vyčistiť Augiášov chliev? Výsledok bol tesný, a všetky „progresívne sily“ nepríjemne prekvapil. Napriek mnohým predvolebným prieskumom zvíťazil vládny kandidát. Vzápätí po prvých správach o výsledkoch volieb prichádza opozičný kandidát s tvrdením, podporeným dôkazmi i svedectvami mimovládnych organizácií, že voľby boli zmanipulované. Nového prezidenta odmietne on i jeho stúpenci uznať a rozhodnú sa zachrániť demokraciu i budúcnosť krajinu ako takú demonštráciami, protestmi, štrajkami. Na strategických či symbolických miestach v hlavnom meste, prípadne ďalších dôležitých centrách, sa objavia stanové tábory opozície, neúspešní kandidáti zbierajú podporu.
O ktorej krajine hovoríme? Zatiaľ by ich mohlo byť viacero. Ukrajina, Gruzínsko, Kirgizsko, či Mexiko… Lenže od tohto momentu sa príbeh rozdvojuje. V „happyendovej“ verzii sa protesty premieňajú na dobre organizovanú kampaň, využívajúcu marketingové nástroje. Protesty dostanú meno „revolúcia“ a vlastnú farbu či kvet. Farebná revolúcia sa v médiách dobre predáva. Zahraniční novinári informujú o tomto zápase priamo z miesta. Sympatie sú väčšinou na strane protestujúcich, ktorí vyzerajú voči brutálnej štátnej moci bezbranní, zaštítení iba „pravdou a právom“. Vlna verejných protestov a medzinárodný tlak prinúti vládu k rokovaniam s opozíciou. Napriek predchádzajúcim kategorickým vyhláseniam si starý režim musí nakoniec priznať porážku – odstupuje, vyhlási ďalšie voľby, súhlasí s prepočítaním hlasov, protesty ho zmetú na smetisko dejín. Výsledok je vždy rovnaký – nastupujú noví lídri, s ktorými má krajina nádej na lepší začiatok.
Druhý scenár je trochu iný. Neúspešný kandidát nie je z nejakého dôvodu priamo „miláčikom“ zahraničia – nedostáva sa mu pozornosti médií, prípadne ho nazývajú „nezodpovedným populistom“, ohrozením demokracie. Žiadne prepočítanie hlasov sa nekoná, napriek dôkazom a svedectvám o manipulácii procesu. Nový prezident skladá prísahu a je pripravený proti protestom zakročiť. Protesty nie sú nazvané revolúciou, nedostanú farbu, ani nádej.
Samozrejme, každá farebná i bezfarebná (ne)revolúcia sa môže skončiť sklamaním aj v prípade, že v súťaži o politickú moc uspeje. Jej vodca sa môže ukázať ako neschopný štátnik, jeho iniciatívu a dobré plány môžu zmariť zvyšky starého režimu, zabetónované vo svojich pozíciách, prípadne môže byť ďalším z radu politických dobrodruhov pripravených vyviesť sa na vrchol na vlne nádejí verejnosti a potom ich sklamať. Alebo zo všetkého trochu. Dôležité je však niečo iné. Zatiaľ čo niektorí Juščenkovia dostanú nádej uspieť či zlyhať, iní ostanú iba neúspešnými opozičnými lídrami, ktorí si nechcú priznať porážku (prípadne sú vyhlásení za vlastizradcov). Rozhodujú siločiary mocenských záujmov.
