Anatole France v Záhrade Epikurovej so známym svojím sarkazmom píše: „Pamätajme, metafyzik má pre vytvorenie systému sveta len zdokonalený vresk opice či psa. Čo nazýva hlbokým skúmaním a transcendentnou metódou, nie je nič iné, len vzájomné priraďovanie zvukov, kúsok po kúsku, v ľubovoľnom poradí za sebou, presne tých zvukov, ktoré kedysi v pralesoch vyjadrovali hlad, strach a lásku. Pozvoľna sa síce spájali so zmysluplnými obsahmi, ale tie sa považujú za abstraktné práve a len vtedy, keď došlo k oslabeniu pôvodných spojení.“ Presne to mal na mysli aj enfant terrible filozofie Friedrich Mauthner (Sprache und Psychologie, 1906), keď hovoril o „fetišizme slova“, ktorý opanoval vedu. Aj Donald Philip Verene (*1937) to myslí smrteľne vážne, keď tvrdí, že tzv. jasnosť, termín a argumentácia sú veľmi nebezpečné „beštie racionálnej noci“ (Vico’s Science of Imagination, Cornell 1992). Nemožno preto na tomto mieste nespomenúť nešťastného Nietzscheho a jeho trpké zvolanie: „Zdánlivý svět je světem jediným: takzvaný pravý svět je k němu jen přilhán,“ (Ecce Homo, 1898; po česky 1993). Nádej umiera posledná. Možno preto, že klame – spes fallit, ako píše Cicero. Naši predkovia však mali dôležitých hrdinov nádeje: Lomidreva a Sitnianskych bohatierov. Hanáci: Ječmínka. Česi: Rytíře blanické, a v rámci husitskej tradície po smrti Jozefa II. ešte aj spásného krále Marokána. ––– Preto pripájam na začiatok čosi veľmi skutočné a hmatateľné, a aj pomerne známe – aktuálnu fotografiu dvoch nábreží. Bratislavu na Dunaji a francúzske Saumur na Loire, so zámočkom Château de Saumur a s miestnou katedrálou:
Pred časom táto podobnosť svojím zázračnom turisticky nadchla denník Nový Čas a mnohých návštevníkov sociálnych sietí. Podobnosť je to však vonkoncom nie náhodná. Saumur, a jeho Château, leží v Grófstve Anjou, v pôvodnej dŕžave prvých francúzskych kráľov z rodu Martel. Martelovcom nakoniec, po stáročnom zložitom vývoji vo Francúzsku, zostalo len maličké Neapolské kráľovstvo. Držali ho až do Napoleona, ktorý ta dosadil svojho brata – a meno Martel, sarkazmus mocných, dal koňaku, ktorý si ako mladý poručík rád dopriaval, vtedy ešte bez značky. A potom sa už Taliansko zjednocovalo: Karbonári, Garibaldi a všetky tie veci. Martela pekne z koňa zošmarili… Zostal len koňak. Martelovská sláva, poľná tráva, páni poslanci! – Vráťme sa však o pár storočí nazad! Neapolskému kráľovi Karolovi I. Martelovi a Klementíne Habsburskej sa roku 1291/1288 narodil syn Karol Robert, s prídomkom z Anjou. Karol Robert bol tak trochu bezprizorný, dnes by sa povedalo – bezdomovec, dvora nemal. Rodina robila, čo mohla. Ako vravieval Sancho Panza svojmu Donovi: „Skvačiť poživne trochu nám treba dakde, pane, hoc poza bučky, no…Vari už dačo len vyškobleme!“ A tak sa roku 1308, po vymretí Arpádovcov a následnej vládnej kríze v Uhorsku – na nátlak Habsburgovcov a Vatikánu – Karol z Anjou stal uhorským kráľom. Ach, tie sentimenty dejinné! Čo bolo, bolo, terazky som majordómus [inde]! Najprv však musel 1. Vatikán vyhlásiť za zločinca Matúša Čáka, ktorý jediný mal v Uhorsku reálnu moc. 2. Karol musel Matúša Čáka vojensky poraziť (s masívnou podporou vtedajších veľmocí – nato je NATO). Stalo sa tak roku 1312 v známej bitke pri Rozhanovciach. – Karol Robert z Anjou zomrel presne o tridsať rokov neskôr buď na Visegráde (odkiaľ vládol), alebo na Ostrihomskom hrade, t. j. vlastne v Štúrove, čo dnes nie je celkom jasné. Pochovaný je však v hrobke Arpádovcov, vedľa tzv. vysokého oltára v Székesfehérváre. ––– Ako to súvisí s dnešnou politickou realitou a s dialektikou prírody? Súvisí. 1. Vyšegrádska štvorka je formát kontinuity habsburskej dynastickej dŕžavy zo stredoveku. A dedičia Martelovcov sú stále veľmi bohatí… 2. Husákov politický testament – vyňatie Slovenska (v dnešných, tzv. trianonských hraniciach) spod vplyvu Ostrihomskej kapituly po náročných rokovaniach s Vatikánom roku 1977. Vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie. Načože to, taká márnosť svetská, však?… 3. Bratislava je stále korunovačným mestom K-und-K monarchie, ktorú Robert Musil v románe Chlap bez vlastností nazval tak sentimentálne: Kakánia. ––– Lapália so sochou Márie Terézie a s obnovením symbolického korunovačného pahorka na nábreží za Redutou, to nie je žiaden folklór… ––– Teda Saumur a Pozsony, to nie sú kópie. Skôr, imperátorsky – to isté v zelenom. A prečo naša malá Bratislava má dodnes tú česť? Nuž: Podakedy práve pod korytom pravá milenica skrytá býva… A to hlavne naša známa, dialektika prírody sama – prírodné zdroje ako také! Vo vecnej rovine a bez žartov: Východoslovenský urán, gemerské silikónové ložisko, žitnoostrovská voda… Treba viac?
*
Bratislava nie je až taká malá… Jediné, čo jej chýba v uvedených dramatických historických pomeroch, je Chlap, štátnik s vlastnosťami. Štátnik s vlastnosťami chlapa. Štátnik ako víno, s prívlastkom. ––– Chlapom s vlastnosťami chlapa bol svojho času – v očiach poddaných – osvietený panovník Jozef II. (1741 – 1790). Najmä potom, ako zomrel predčasne, ani nie päťdesiatročný. Udalosti vo Francúzsku 1794, obava z rozšírenia krvavých masových hnutí do celej Európy, a neskôr Napoleonove výboje, viedli následníkov Jozefa II. k zrušeniu reforiem, a to tak razantne, že si ľud pospolitý začal Jozefovu pamiatku mýtizovať. Z návštevy Mohammeda ben Abdel Malika vo Viedni, vyslanca marockého sultána, vznikla legenda o spáse, ktorú do drsných pomerov napoleonských čias prinesie kráľ Marokán. Vznikali piesne, ústnym podaním sa šírili proroctvá: Marokán pritiahne so svojím vojskom k Prahe, mestu Golemovmu, a bude sa konať Súd nad nehodnými mocnými tohto sveta, ktorému predsedať bude zosnulý ľudový cisár Jozef II. Dokonca spisovateľka Tereza Nováková (1853 – 1912), ktorá systematicky dokumentovala život východočeských obcí, ešte v druhej polovici 19. storočia zaznamenáva: „Jen už čekali, až král Marokán přinde vod východu, vytrhne nás z trápení, všecku půdu spravedlivě nám rozdělí, že nebudem už robotovat, ani sloužit, ale radovat se ve světle živém,“ (Výbor z prózy Terézy Novákové, Praha 1931). – K tomu aj po storočí neodbytné proroctvá: „Králové od poledne i západu u Prahy se sejdou, proti východním kobylkám boj velký povedou. Tu počátek dne soudného bude v ten čas na zemi, hrozné krve vylévání bude mezi národy, že nechtěli věřit písmům, jen bludu Antikrista.“ —— Dnes opäť mnohí z nás uverili v Antikrista. V zlatú internacionálu plutokracie, alebo výstižnejšie: Kleptokracie. Uvzato obdivujú šikovných oligarchov a denuncujú hlúpych intelektuálov rousseauovského razenia, hľadajúcich sociálny konsenzus (t. j. aktuálne možnosti pre fungujúci contrat social). Nazývajú nás pejoratívnym výrazom ľavica. Teroristi-jakobíni sedeli totiž po roku 1789 v snemovni vľavo; z ktorej strany sály sa bolo treba na nich pozerať, aby to bolo tak a nie inak, dodnes nie je jasné – v tom je práve chyták, rafinovaný háčik na konci neviditeľného lana… – Nepríde nám však na pomoc nijaký Kráľ Marokán, bratia, ak si v tejto lúpežníckej dobe nespomôžeme sami… Veľký britský sociológ Thomas Humphrey Marshall (1893 – 1981) podáva nám však v diele Citizenship and Social Class (Cambridge 1950) návod, vyplývajúci z logiky dejinného vývinu: Svet, ako ho opisuje prorok konzervativizmu Thomas Hobbes – homo homini lupus či bellum omnis contra omnes – nie je jediným modelom sveta, ako sa nás snaží presvedčiť novodobá imperiálna propaganda, ktorá (vôbec nie náhodou) ako prvé ovládla médiá verejnej služby. Aj na tom vidieť, ako to, čomu hovoríme právo či zákon, vôbec nie je samozrejme dané. Za vytvorenie „verejnej sféry“ (Habermas), t. j. vášne k dialógu, ktorý prináša nové vízie sveta, vďačíme osvietenskej dobe. Vynašla občianske práva, ktoré majú garantovať slobodu jednotlivca, vrátane slobody slova, myslenia a viery, a tiež dobrovoľnosti pri uzatváraní zmlúv a nakladaní s majetkom. „Tieto slobody sú garantované rovnakým prístupom všetkých občanov k právu a právnej ochrane“ (Marshall). Ale to nestačí. Je to, dnes už bradatý, horizont 18. storočia: číra Lust zum diskutieren. Bolo treba ísť hlbšie a vybojovať, doslova krvou skropiť, politické práva, ktoré zaručujú slobodu voliť a byť volený do zastupiteľských orgánov. To je horizont konca 19. storočia. V našich krajinách, pričinením habsburskej paralýzy sociálneho systému, ešte neskôr. Ale ani to nestačí. Kultúrne najvyspelejším horizontom politického rozhodovania sú sociálne práva: „Záruka sociálnej istoty pre každého, garancia spotreby určitého rozsahu, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania. […] Nárok na práva občianske a politické – ak ho nesprevádza výslovné uznanie práv sociálnych, sám osebe dôstojný život nezaručuje,“ (Marshall) ––– U nás tento level sociálneho systému dvadsať rokov pred Marshallom geniálne pochopil Tomáš Baťa – Zakladateľ . Okrem toho zanechal, krátko pred svojou tragickou smrťou pri leteckom nešťastí, takýto dôležitý testament: „Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme zvyklí říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina. Hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledků tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy,“ (1932). ––– Hobbesovsky vlčí neokonzervativizmus (zákerne maskovaný menom neoliberalizmus), aby otvoril stavidlá násilia pre svorky vlkov, vojnové štvanie a nové procesy s bosorkami prilietajúcimi z Moskvy, s neskrývanou žiadzou – české chtíč je tu viac na mieste – presviedča nás o nevyhnutnosti erózie štátu. A tento poklesnutý, primitívny motív dokonca inštitucionalizuje zmluvami, ako bola Multilaterálnu dohodu o investíciách (1998), či dnes stále ešte – vraj – otvorená TTIP. Erózia štátu? Áno. Na Ukrajine, v Líbyi určite. V Sýrii – hin sa hukáže! – Vážnejším problémom však je „refeudalizácia verejnej sféry“ (Habermas), jej stupídne a bezohľadné ovládnutie médiami, ktoré, ako problém neopakovateľne formuloval George Gerbner, „nás neučia, čo si máme myslieť, ale rozhodujú zásadne, o čom budeme premýšľať“. Neokonzervativizmus, úskočne nazývaný neoliberalizmom, dokonca autoritatívne – z výšin kapitálu, pritom často len virtuálneho – požaduje minimálny štát. Zároveň však presadzuje opatrenia, ktoré si v konečnom dôsledku vynútia silný štát. – Policajne, nie občiansky silný štát. Redukcia sociálnych vymožeností, vybojovaných ušľachtilým ľudským úsilím počas dvoch storočí (Marshall), to má byť len, nerobme si ilúzie, prvý krok. Už ten však vyvolá masívnu nespokojnosť – a na veľmi dlhý čas smrť, skazu a zmar sociálneho zmieru vo vnútri civilizácie. Ladislav Hohoš parafrázuje guruho godotovskej spásy sveta Slavoja Žižeka: „nielen v Európe sa tvárou v tvár neoliberálnej globalizácii manifestuje postoj, ktorý by sa dal označiť ako homogenizácia, teda funkcia, ktorú v minulosti plnili a dnes problematizujú národné štáty. Tento postoj vedie v konečnom dôsledku namiesto hlásania hegemónie triedy k hegemónii národa, rasy, čo predstavuje fašizmus (S. Žižek)“. Ak pripustíme, že národné štáty problematizujú stabilitu geopolitického systému, čo na stane? Nastúpi cudzí Žoldnier bez bázne, hany a morálky. Dokonale vycvičený na prácu s útočným nožom (okrem iných zručností). A možno bude mať aj modrú prilbu s bielym vavrínom a holubicou… A ako nás poznám, privítame ho tradične, nie chlebom a soľou, lež radostným štrnganím kľúčmi.