Berlín: Na dolnom konci Slnečnej ulice

Thomas Brussig je (východo)nemecký spisovateľ, ktorého slovenskí čitatelia poznajú z románu Hrdinovia ako my (Helden wie wir). Žije v niekdajšom Východnom Berlíne a vo svojich románoch tematizuje najmä problematiku života v bývalom východnom bloku, jeho absurdity a komickosti. Nasledujúci úryvok pochádza z románu Am kürzeren Ende der Sonnenalle (Na dolnom konci Slnečnej ulice), ktorý bol aj úspešne sfilmovaný. Ústredným dejiskom príbehu je berlínska Slnečná ulica, ktorej horný koniec sa nachádzal v západnom, ale kratší dolný koniec vo východnom Berlíne. Román opisuje každodenný život štvorice dospievajúcich chlapcov na tomto západo-východnom rozhraní. Hoci v Brussigovom podaní ústi skôr do komických, milých príbehov, odohráva sa na pozadí akejsi hlbšej trpkosti a smútku. Okrem tohto spoločenského rozmeru má príbeh aj rozmer čisto ľudský a univerzálny – všetci štyria protagonisti milujú tú istú Miriam, o ktorej získavajú informácie od jej mladšieho brata výmenou za angličáky pašované zo Západu. Preklad románu Am kürzeren Ende der Sonnenalle vyjde budúci rok vo vydavateľstve Drewo a srd. Strýko Heinz bol brat pani Kuppischovej a tiež býval na Slnečnej ulici – ale na jej hornom konci. Dobre vedel, čo svojim príbuzným ako strýko zo Západu dlhuje. „Len sa pozrite, čo som zas prepašoval,“ povedal vždy tlmeným hlasom a s výrazom sprisahanca namiesto pozdravu. Všetko, čo strýko Heinz priniesol, bolo výlučne pašované. Do ponožiek si napchal čokoládové tyčinky a do trenírok vrecúško s gumovými medvedíkmi. Nikdy ho nechytili. Ale na hraniciach ho vždy oblieval studený pot. „Heinz, to všetko je úplne legálne,“ vysvetlil mu Micha už tisíckrát. „Gumové medvedíky sa smú!“ Micha chcel, aby raz Heinz priniesol platňu. Nemusela to byť hneď pesnička Moscow, Moscow, ale napríklad The Doors. Pre Heinza to bol príliš riskantný podnik. Dobre vedel, čo hrozí pašerákom. „Dvadsaťpäť rokov na Sibíri! Dvasaťpäť rokov na Sibíri pre štvrť kila kávy!“ Micha pokrútil hlavou. „Ten príbeh už poznám. Ale bolo to pol roka na Sibíri za dvadsaťpäť kíl kávy.“ Dokonca aj angličáky boli pre Heinza priveľa. „To by som sa hneď priznal k, hm, ako sa to len volá? – K poklonkovaniu triednemu nepriateľovi, keby som vám ukazoval, aké máme u nás autá!“ vykríkol. „Alebo ak prinesiem policajné autíčko, je to znevažovanie nepriateľa – a nemám vôbec chuť kvôli takému čomusi rúbať na Sibíri stromy!“ Ale ako je to vôbec možné, že chceš ešte stále angličáky?“ Nuž veru, prečo len chcel Micha ešte stále angličáky. Keď prišiel Heinz, pasoval sa pán Kuppisch vždy s rozkladacím stolom. Nikdy si s ním nevedel rady. Napriek tomu nikdy neprestal zdôrazňovať, aký je rozkladací stôl praktický. Aj kľuky, ktorými sa dala nastaviť výška, považoval za veľmi praktické. Okrem toho považoval za praktické skladacie bicykle či ohýbacie zubné kefky. Každý scestný vynález, ktorý sľuboval úsporu priestoru a bol škaredý, vyhlásil pán Kuppisch za „praktický“. Optimizmus, s akým narábal so všetkými svojimi praktickými predmetmi, mal v sebe až čosi fanatické. „Pôjde to raz-dva!“ opakoval zakaždým. Ale nikdy to nešlo raz-dva. Vždy, keď sa Heinz v maličkej obývačke usadil do obrovského kresla a prechádzal pohľadom po izbe, vzdychol: „Veď je to úplná cela smrti!“ Už pred rokmi objavil za radiátorom azbest a vtedy vykríkol: „Azbest, máte tu azbest! Z toho je rakovina pľúc!“ Pán Kuppisch, ktorý slovo azbest ešte v živote nepočul, zakričal: „Napíšem sťažnosť!“ A pani Kuppischová skríkla: „Ale opatrne, Horst. Buď opatrný!“ Ale pán Kuppisch nenapísal ani vtedy žiadnu žiadosť a azbest upadal čoraz viac do zabudnutia, hoci Heinz ho pri každej návšteve s povzdychom pripomenul: „Veď je to úplná kobka!“ Micha pri takých príležitostiach prirovnával svojich rodičov nevdojak k Rosenbergovcom vo väznici Sing-Sing a niekedy sa dokonca pokúšal predstaviť si, ako by jeho rodičia vyzerali v skutočnej cele smrti. (Jeho otec by pravdepodobne ešte na elektrickom kresle kričal: „Napíšem žiadosť! Som totiž nevinný!“) Keď raz Heinz prepašoval pre pani Kuppischovú topánky vypchaté novinovým papierom a pán Kuppisch zvedavo vystieral pokrkvaný časopis BILD, zbledol. „Tu,“ povedal a ukázal na veľký titulok: SMRŤ PO 15 ROKOCH ZABIJAK AZBEST SPÔSOBUJE RAKOVINU! „Cela smrti!“ vykríkol strýko Heinz. „Veď som to hovoril!“ Pani Kuppischová začala počítať. Pán Kuppisch, Micha a Sabine počítali s ňou. „Nasťahovali sme sa sem…“ „Počkaj…“ „No … pred pätnástimi…“ „Nie, dávnejšie…“ „Žiadne dávnejšie! Keď odpočítame prázdniny…“ „ … a čas, keď nie sme doma – Micha, Sabine, vy ste boli predsa vždy šesť hodín v škole?“ „Mne to vychádza na necelých… pätnásť rokov.“ Pätnásť rokov. Na stole ležal zhúžvaný časopis BILD, v ktorom sa veľkými písmenami písalo, že zabijak azbest spôsobí po pätnástich rokoch smrteľnú rakovinu pľúc. „Napíšem sťažnosť,“ povedal pán Kuppisch prerývaným hlasom. „Ale opatrne, Horst. Buď opatrný. Nenapíš, odkiaľ to máš. Myslíš si, že nechajú Michu študovať v Moskve, keď sa budeme neustále sťažovať?“ „On chce študovať v Moskve?“ spýtal sa Heinz namrzene. „Ale on patrí predsa na Harvard, na Oxford, na Sorbonnu! Do Ruska sa predsa chodí iba so železnou guľou na nohe.“ „Heinz, nie pred chlapcom!“ zahriakla ho pani Kuppischová. Micha nechcel veľmi študovať v Moskve, ale rozhodla to zaň jeho mama. To ona rozhodovala o takýchto veciach. Aby mohol študovať v Moskve, musel sa Micha dostať do prípravnej triedy v zvláštnej škole, ktorá sa volala „Červený kláštor“. A aby sa dostal do Červeného kláštora, musel byť po všetkých stránkach vynikajúci: musel mať vynikajúce vysvedčenia, vynikajúci cieľ a vynikajúci politický postoj, vynikajúce správanie, vynikajúce nasadenie, musel sa stretávať s vynikajúcimi priateľmi a pochádzať z rovnako vynikajúcej rodiny. „Všetci si musíme zachovávať ne-po-škvr-ne-nú povesť,“ hovorila pani Kuppischová, ktorá dobre vedela, čo je v hre. „Horst! Nebudeš už čítať žiadny Berlínsky denník, ale stranícku tlač!“ „Čože? Stranícke noviny sú predsa obrovské!“ „Veď práve! Aspoň to všetci uvidia!“ „Nie, v takomto tesnom bytíku – len mi povedz, ako tu mám otvoriť také obrovské noviny!“ „Tak sa posaď k oknu, tam budeš každému na očiach. Keď k susedom príde Stasi a bude sa na nás pýtať, povedia im, že u nás sa číta stranícka tlač. Tak bude všetko v poriadku, Micha sa dostane na Červený kláštor a bude študovať v Moskve.“ „K našim susedom nepríde Stasi, lebo naši susedia sú Stasi,“ vyhlásil pán Kuppisch. „Hej, hej, čo ty len všetko vieš,“ odpovedala pani Kuppischová. „Jasné, že to viem! Videl som totiž, že im ich Wartburg opravili za jediný týždeň. Tak teda? Vieš mi to vysvetliť?“ Raz sa Micha suseda na schodisku dokonca priamo spýtal, kde pracuje. Sused sa na Michu zadíval, akoby mu položil nenáležitú otázku. Micha sa tváril celkom nevinne a vysvetlil: „Pýtam sa len, aby som si správne zvolil povolanie. Keď niekto chodí z domu až o pol deviatej a jeho žena nemusí pracovať… Chápete: môžete sa vyspať a predsa to stačí pre dvoch – také niečo ma naozaj zaujíma!“ Samozrejme, nedostal žiadnu odpoveď. Micha skutočne nevedel, čím by sa mal stať. Keď vysedával na ihrisku, počúval diskusie Okuliarnika a Maria na ich novú obľúbenú tému. Okuliarnik si všimol, že podľa všetkého neexistuje žiadne nepolitické štúdium. A načo je už len dobrá maturita, keď neexistuje žiadne nepolitické štúdium? Mario: „A čo architektúra?“ Okuliarnik: „Aby si staval domy podľa predstáv Strany?“ Okuliarnik vedel dokonca aj to, že ani len štúdium dejín praveku nie je nepolitické: aj tam sa človek učí len to, ako už vtedy všetci túžili po vláde Strany. Ale tieto diskusie sa zvyčajne skončili, len čo cez hranice zo Západu rachotil turistický autobus. Mario s Michom potom bežali k nemu, prosebne vystierali ruky, doširoka otvárali oči a kričali: „Hladní! Hladní!“ Turisti boli šokovaní pomermi, aké vládnu za železnou oponou a robili jednu fotografiu za druhou. Keď autobus zmizol, chytali sa Mario a Micha od smiechu za bruchá a predstavovali si, ako sa ich fotografie objavia v Pittsburghu, Osake a Barcelone. Ostatní na ihrisku nemali chuť zúčastňovať sa toho. Mario a Micha však svoje predstavenie čoraz viac zdokonaľovali a vylepšovali – skrúcali sa, zúfalo sa hrabali v odpadkových košoch, napodobňovali bezvedomie alebo sa zhŕkli okolo listu šalátu, čo sa povaľoval pred Zelovocom. Samozrejme, dúfali, že ich pri ich predstavení „Hladní! Hladní!“ zbadá Miriam a rozosmeje sa, či dokonca, že v nej vzbudia trochu obdivu, ale Miriam nebola nikdy nablízku, keď na hranici rachotil turistický autobus. Preložila Svetlana Žuchová