Baví ma tvoriť svet

Andrej Pagáč, zástupca riaditeľa internátu Vysokoškolské mesto Mlyny v Bratislave Najprv v tom internáte len býval. Potom sa stal predsedom jeho študentskej samosprávy, a keď vyhlásili konkurz na miesto riaditeľa internátu, nahovoril doňho svojho kamaráta, pretože on sám nespĺňal jednu z podmienok – nemal ešte ukončené štúdium. Kamarát konkurz vyhral a Andrej Pagáč, tridsaťdvaročný absolvent štúdia histórie a filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, sa stal jeho zástupcom. Komplex internátnych budovv bratislavskej Mlynskej doline, ktorý nazval Vysokoškolské mesto Mlyny, sa pre mladého muža z Dubnice nad Váhom, ktorý v tejto bratislavskej lokalite nielen pracuje, ale s manželkou a dcérou aj býva, stal srdcovou záležitosťou. Chce ho, ako sám vraví, urobiť zónou, kde bude veľká sloboda. Predovšetkým sloboda v myslení, ale aj veľká zábava a priestor na rekreačné športovanie. Aby sa v Mlynskej doline „len“ nebývalo, ale žilo. A žilo všetkým, čo k životu patrí. S hosťom Slova sa zhovárala Marta Moravčíková Keď som ešte ako študentka bývala na internáte v Mlynskej doline, šokovalo ma, ako je možné, že tam mnohí ubytovaní kolegovia napríklad vysýpali smeti z balkónov. Takisto ma šokovalo a doteraz nechápem, že študenti, a netýka sa to len tých v Mlynskej doline, pretože som to videla aj v iných študentských domovoch na celom Slovensku, sú schopní demolovať priestory, v ktorých žijú. Pritom sa pokladajú za budúcu elitu národa. Zmenilo sa niečo na tomto ich postoji a správaní, alebo sa tak deštruktívne a dehonestejúco najmä seba samých správajú stále? – Správajú sa tak doteraz, a ja to tiež nechápem. Ale tá budúca elita, o ktorej ste hovorili, je len odrazom tohto národa, odrazom našej spoločnosti. Tak ako je v spoločnosti isté percento ľudí, ktorí robia čosi také, zodpovedajúce percento ich je aj medzi študentmi. Napriek predpokladu, že by to mali byť inteligentní ľudia, ktorým je správanie, o akom bola reč, cudzie. Takže rovnako, ako sa medzi našimi ubytovanými nájde možno veľa ľudí, ktorí sú schopní odpadky triediť, sú tu aj takí, čo ich vyhadzujú z balkónov a okien a ešte budú nadávať ako to, že im to pod tými oknami nikto nepozbiera. Ba niektorí z okien vyhadzujú aj zariadenie izieb. Raz tak napríklad vyhodili chladničku. Prečo? – Pravdepodobne preto, že sa pri nejakej oslave poriadne napili a vyšmariť chladničku von oknom pokladali za veľkú zábavu. Stane sa to, aj keď to nie je zase až také časté. Demolovanie nábytku a robenie neporiadku v priestoroch internátu je však veľmi bežné. Je to naša špecialita alebo je to bežné aj v zahraničí? – V internátoch v zahraničí som nebol. Ale v tomto prípade je podľa mňa dôvod v tom, že komplex internátov v Mlynskej doline je taký veľký, myslím, že dokonca najväčší v strednej Európe, takže je tu aj väčšia anonymita. A ja nemôžem dať na každú chodbu kameru alebo príslušníka súkromnej bezpečnostnej služby, aby všetko kontroloval. Navyše, len čo by som sprísnil kontrolu, začnú sa študenti búriť, že obmedzujem ich slobodu. Pravdaže, nadávajú, aj keď sa niečo stane, ale rovnako nadávajú, aj keď im chceme trochu pritiahnuť opraty. Ale nečudujem sa, to je prirodzené správanie a je to v pohode. Ako potom také situácie riešite? – Podľa závažnosti priestupku. Zaviedli sme tzv. bodový systém. Ubytovanému udelíme za každý priestupok tzv. postihový bod. Za menej závažné priestupky ho len ústne napomenieme, ale za závažnejšie porušenie internátneho poriadku mu už pridelíme priestupkové body. Keď prekročí istý počet bodov, zvyčajne mu ubytovanie zrušíme. Myslím, že náš systém je najkomplexnejší súbor internátnych pravidiel na Slovensku a viac-menej funguje. Minimálne v tom, že ubytovaní sú si vedomí možného postihu, ak to s nedodržiavaním internátneho poriadku preženú. Niektoré prípady potom kolega ironizuje na našom webe v takzvanej Čiernej kronike, aby bola vytvorená spätná väzba, a aby to bolo trochu odľahčené. Stačí to na výrazné zlepšenie situácie? – Samo osebe určite nie. Vždy je dôležitý celý súbor opatrení, od kontroly na vstupoch, cez monitorovanie ubytovacích priestorov až po spomínané priestupkové opatrenia. Veľmi dobre viem, že nijaká kontrola nie je nikomu príjemná a že ju niektorí študenti vnímajú ako obmedzovanie svojej slobody, ale treba si uvedomiť, že je nevyhnutná, pretože internáty priťahujú aj rôzne asociálne živly, napríklad bezdomovcov, voyerov alebo vlamačov. Pred niekoľkými rokmi som ako predseda samosprávy zažil situáciu, keď bolo na internáte v priebehu dvoch mesiacov vykradnutých asi osemdesiat izieb, ale zlodeja či zlodejov nikdy nechytili. Tá situácia vznikla najmä preto, lebo zlyhávali základné záležitosti – vrátnikov síce bolo vyše päťdesiat, ale počas služby pokojne spali (niektorí sa dokonca prezliekli aj do pyžám), alebo chodili na pivo, do posilňovne či na nákup. Prípadne sa v službe opili. V takom prostredí potom naozaj priestupky ako rušenie nočného pokoja, vyhadzovanie odpadkov z okna alebo vandalizmus boli v podstate len tolerovanou drobnou nepríjemnosťou, ktorou sa nikto nezaoberal. Lenže vyhadzovanie odpadkov z balkónov či neporiadok a špinu v izbách a sociálnych zariadeniach neustrážia, pochopiteľne, ani najbdelejší strážnici. Za niekoľko desiatok rokov som prešla viacero internátov na Slovensku a v mnohých to vyzeralo tak, ako by študenti, a čo je paradoxné, ešte viac študentky, nemali ani poňatia nielen o tom, čo je poriadok, ale ani základné hygienické návyky. Ako je to v Mlynskej doline? – Ja nemôžem potvrdiť, že by sme sa vo všeobecnosti stretávali s nejakým zásadným nedostatkom osobnej hygieny, aj keď v individuálnych prípadoch je to niekedy katastrofa. Študenti sú skôr leniví bordelári, ale ani to neplatí plošne. Je však pravda, že nie je málo ani takých, ktorí si v izbe urobia smetisko a je im jedno, že v tej špine žijú. Takí dokonca smeti ani nevyhadzujú z okna, ale skladujú ich zvyčajne v celých kopách na balkónoch. To je potom živná pôda pre všelijakú háveď, od švábov cez myši až po holuby, všetko sa potom roznáša do ostatných priestorov a my máme problém, čo s tým. V čom tkvie príčina takéhoto postoja či agresívneho správania? – Mnohí sem prídu často neviemodkiaľ, z nejakého zabudnutého malého mesta, kde boli pod prísnym dozorom rodičov, a tu majú odrazu voľnosť, môžu všetko, takže si aj všetko dovolia. Nemusí to platiť vždy a absolútne, ale stáva sa to. Vysokoškolský študentský život je naozaj špecifikum a fenomén a človeka to vtiahne, niekedy aj stiahne. Možno sa to stane len desiatim alebo tridsiatim percentám študentov, ale tí potom o sebe dávajú riadne vedieť. Verím, že napríklad tí, ktorí chodia do Univerzitného pastoračného centra povedzme na omše či iné podujatia, sa neprejavujú tak hlučne či agresívne. Ale znova – to je len časť ubytovaných. Iná časť o sebe dáva vedieť aj nepríjemným spôsobom. A zrejme je to aj nákazlivé. Kým je človek sám, nemá možnosť a zvyčajne ani odvahu svoju agresivitu veľmi prejaviť. Ale stačí, aby bol v spoločnosti dvoch, troch ďalších a už sa osmelí. A potom to pokračuje ako reťazová reakcia. Ostatní sa pridávajú a neuvažujú nad tým, že robia niečo zlé. Zábrany padajú a logika prestáva fungovať. Nestretli ste sa v tej súvislosti s tým, že niektorí študenti sa tak, povedzme pre alkohol či iné drogy, prepadnú kamsi na dno? – Určité množstvo ľudí naozaj začne piť tu, na internáte, ale v drvivej väčšine prípadov to nie je alkoholizmus. Iba sa ide na pivo, sem-tam sa ho vypije viac. Pivo je s koloritom Mlynskej doliny a so študentským prostredím všeobecne úzko späté. Poznám síce aj prípady, ktoré sú náchylné na gemblerstvo či alkohol, ale na iné drogy nie. Aj keď – skúsenosti s tým majú mnohí. A ako sa tu napriek tomu, alebo práve preto, čo sme doteraz o súčasnom živote na Mlynoch povedali, býva? – Myslím, že úplne skvelo. Celý komplex internátov v Mlynskej doline je priestor, ktorý má svoju vlastnú výraznú kultúru a v rámci Slovenska je výnimočný a neopakovateľný. V čom? – Je to mesto. Študenti môžu v Bratislave bývať aj na Mladej garde aj na Bernoláku, alebo v Horskom parku či v hociktorom inom internáte, ale len čo všade tam vyjdú z budovy internátu, sú v meste. A ak chcú ísť na internát, idú zase z mesta do budovy. Tu vyjdú z budovy a sú stále v Mlynskej doline. A to platí, aj keď idú hoci kilometer ktorýmkoľvek smerom. Tento areál má vlastné krčmy, vlastnú infraštruktúru, síce často nie v bohvieakom stave, ale má, a preto žije ako mesto. Verím, že študentský život je skvelý v každom internáte s nejakým vlastným režimom, ale napriek tomu hovorím – ak študentský život, tak v Mlynskej doline. Keď hovoríte mesto, malo by to mať aj takú správu, ako mesto? – Tento komplex podobnú správu ako mesto má, aspoň sa o to snažíme. Čo to znamená konkrétne? – Plány, podľa ktorých mal byť areál týchto internátov naozaj študentským mestom, sa nikdy nenaplnili. Mala tu byť napríklad plaváreň, veľké obchodné centrum, športoviská, komunikácie – nič z toho nie je dobudované. Veľmi veľa tu toho nie je dobudovaného. Ale ja mám ambíciu urobiť z tohto zónu, kde bude veľká sloboda, predovšetkým sloboda v myslení. Nehovorím, že inde sloboda v myslení nie je, ale ja mám na mysli takú slobodu v myslení, ktorá sa tu bude kultivovať. Vybudovať čosi také mi napadlo, keď zaniklo bratislavské divadlo Stoka. Tam sa nielen hralo divadlo, ale aj sa diskutovalo na rôzne témy. A keby mal byť takýto priestor obnovený, bol by som rád, keby sa ho podarilo obnoviť, respektíve vytvoriť práve v Mlynskej doline. A ja by som tu na to chcel vytvoriť podmienky. Okrem toho by som chcel, aby Vysokoškolské mesto Mlyny bola zóna, kde je veľká zábava a priestor na rekreačné športovanie. Kam sa ľudia radi prídu pozrieť aj po rokoch, pretože tu strávili veľkú časť mladosti. Ako to chcete dosiahnuť? – Problém je, ako zvyčajne, v peniazoch, aj keď nie iba v nich. Internáty sú totiž v dezolátnom stave a podstatnú časť voľných financií „zožerú“ rôzne rekonštrukcie a opravy, z ktorých mnohé síce vôbec vidieť, ale napriek tomu sú nutné. Napríklad opravy striech, rozvodov, elektriny. Potom musia nasledovať investičné akcie smerujúce k skvalitneniu bývania a až na záver aktivity, ktoré sú spájané so športom, kultúrou alebo občianskym či náboženským životom. Všetky budovy už majú svoj vek, a až na výnimky sa do nich neinvestovalo. Najmä átriové bloky sú jedna veľká katastrofa. Po prvé sú postavené na nepevnom podloží, a tak stačí, aby niektorý blok o pár centimetrov „sadol“, a roztrhnú sa inžinierske siete. Po druhé použité stavebné materiály, najmä železné steny v okennej časti spôsobujú, že v lete je v izbách neznesiteľné teplo a v zime veľmi chladno. A my vlastne vykurujeme vesmír. Nešťastím je však už to, ako boli naprojektované a postavené. Je to totiž osemnásť samostatných budov, z ktorých takmer každá mala projektovaný vlastný vstup; len na ilustráciu – podľa pôvodných zámerov by sme na obsluhu tých vstupov potrebovali okolo sedemdesiat vrátnikov. V átriových blokoch sú spoločné sprchy a toalety, čo má za následok vysoký stupeň vandalstva… Ako to chcete riešiť? Dá sa s tým vôbec pohnúť? – Obávam sa, že v prípade átriakov veľmi nie. Jediné, čo sa s nimi dá spraviť, je udržať ich ako tak funkčné, možno s drobnými zlepšeniami. Na ich kompletnú a zmysluplnú rekonštrukciu by sme potrebovali asi pol miliardy korún. A to sa už oveľa viac vyplatí zbúrať ich a postaviť novú, modernú a energeticky úspornú budovu. Na to však nemáme peniaze, a takú sumu asi ani nikdy mať nebudeme. Aj keď, ktovie. Pred pár rokmi si málokto vedel predstaviť, že budeme schopní sami, bez štátnej pomoci, čokoľvek rekonštruovať. Napriek tomu sme vlani kompletne zrekonštruovali, zateplili a novým nábytkom zariadili polovicu Manželských internátov. Tento rok chceme to isté spraviť v časti Internátu Ľ. Štúra. Takisto sa chceme pustiť do kultivácie areálu, opraviť chodníky a spraviť parčíky a oddychové zóny. Aby človek už pri príchode nemal depresívny pocit, že prišiel do zabudnutého kúta Bratislavy. Na to všetko je určite potrebné množstvo peňazí. Ste štátna organizácia, ako teda rekonštrukcie financujete? – Z troch zdrojov – zo štátnych dotácií, príjmov z bytného od študentov a podnikateľskou činnosťou. Keďže prvý zdroj je prakticky nemenný, ďalšie peniaze sme získali lepším výberom bytného, úsporami, ale predovšetkým vlastnou podnikateľskou činnosťou. Zvýšili ste poplatky za ubytovanie? – Zvýšenie bytného by bol ten najjednoduchší spôsob. Pretože študenti beztak nemajú kde bývať (ešte vždy by sme potrebovali o tisíc lôžok viac), zrejme by to akceptovali, ale to nie je cesta, ktorou chceme ísť. My sme bytné už dva roky nezvyšovali vôbec. Možno sme jediní v Bratislave, lebo ostatní ho zvyšujú každý školský rok. Nevylučujem, že aj my ho tento rok zvýšime o nejakú stovku, ale rozhodne nie skokom o päťdesiat percent. Ako sa vám teda napriek tejto filozofi podarilo zvýšiť príjmy tak, že si z nich môžete dovoliť rekonštrukciu? – Poviem to na príklade letného ubytovania. Pred nástupom súčasného riaditeľa a mňa prinieslo letné ubytovanie do internátnej pokladnice asi za dva mesiace prázdnin dva až dva a pol milióna korún. My sme dosiahli, že len tento rok to bude okolo jedenásť až dvanásť miliónov, čo znamená nárast o štyristo až päťsto percent. Na tom by sa dalo dokumentovať myslenie ľudí vo vedení predtým a teraz. Predtým sa v lete ubytovávalo za vysoké ceny a zostalo tu bývať nejakých päťsto ľudí. Pravdaže, reálne ich tu bývalo aj dvetisíc, ale ten zvyšok býval načierno, a ani sa im nečudujem. Študentom sa nevyplatilo, aby tu zostávali. Ja som prijal myšlienku, že aj keby som za jedno lôžko dostal čo len desať alebo dvadsať korún denne, je to viac ako nič. Pretože najdrahšie lôžko je neobsadené lôžko. Po čase teda konečne ekonomické myslenie. – Mne to pripadá normálne. Máme šesť a pol tisíca lôžok a náklady na ne nám ani v lete veľmi neklesnú. Zamestnancov, energií, všetkého je totiž zhruba rovnako. Každé lôžko mám v nákladoch. Takže nech niekto príde a býva, aj keď len za niečo. Je to viac ako nič. Preto sme už pred tromi rokmi ceny za letné ubytovanie radikálne znížili a začali sme ho propagovať. Teraz je situácia taká, že tu v lete býva takmer štyritisícpäťsto ľudí, tržby vzrástli o štyristo až päťsto percent a zarábame na tom. Takýmto spôsobom ste si teda zarobili aj na rekonštrukciu? – Aj takýmto spôsobom. Nie je to jediný spôsob. Je to jeden z viacerých. A vylepšovať sa snažíme postupne. Nedá sa povedať, že sa urobilo niečo podstatné, ale aj vylepšenia postupnými krokmi majú svoj efekt. Napríklad na átriakoch sa celé jedno poschodie využívalo len pre administratívu. Každá upratovačka mala svoju miestnosť. Lenže pôvodne to neboli administratívne priestory, ale izby. V minulosti, keď bolo menej študentov, však z týchto izieb urobili kancelárie. A tak to zostalo, aj keď študentov pribudlo a ubytovacie priestory chýbali. Ja som celé to administratívne poschodie zrušil a zaradil ho do ubytovacej kapacity. Koľko miest navyše ste tak získali? – Takto sme do ubytovacej kapacity zaradili hádam päťsto miest, čo je naozaj dosť. To ako keby sme postavili ďalší internát. Pritom stačilo vrátiť izbám, ktoré sa využívali ako kadejaké sklady, kancelárie pôvodnú funkciu alebo priestory, ktoré sa nevyužívali na nič rozumné, premeniť na izby. V tom sále pokračujeme. V hlavnej budove napríklad boli miestnosti, ktoré sa nevyužívali nijakým rozumným spôsobom. Buď tam bývali ľudia na čierno, alebo tam mali upratovačky kumbály. Keď sa robila rozsiahla rekonštrukcia, ktorú platil štát, zistil som, že v tých miestnostiach bola zavedená prípojka na vodu a mne napadlo, že ich môžeme prerobiť na ubytovacie priestory. Podarilo sa to a vybudovalo sa veľmi slušné ubytovanie s vlastnou sprchou, toaletou a všetkým, čo k tomu patrí. Takže krokov na zvýšenie kapacity, ale aj na získanie prostriedkov na obnovu priestorov bolo naozaj veľa. Radikálne sme znížili aj počet zamestnancov. Ako reagovali, keď ste im brali nielen priestory, ale aj pracovné miesta? – Na tie priestory sa nikto neprišiel sťažovať. A keby aj prišiel, vysvetlil by som mu, že keď nám chýba tisíc lôžok, niet o čom uvažovať. A pracovné miesta? Nuž rozhodne nikto nie je nadšený, keď ho prepúšťate. Ale zase tí, čo zostali, zarábajú podstatne viac. A je úplne bežné že všetci majú dvakrát do roka zaujímavé odmeny. A to predtým nebolo. Koľko zamestnancov sa teraz stará o celý ubytovací komplex a na ktorých pozíciách ste ich pre nekvalitnú prácu museli najviac vymeniť? – V súčasnosti je tu zamestnaných asi stošesťdesiat ľudí a najviac sme museli meniť na vedúcich pozíciách. Okrem toho už spomenutých vrátnikov, údržbárov, ale v podstate vo všetkých segmentoch. Aký je vekový priemer zamestnancov? – Ako kde, v administratíve je to v pohode, ale v údržbe pracujú zväčša starší ľudia. V prípade vrátnikov sú to väčšinou dôchodcovia. A nevznikajú medzi študentmi a staršími zamestnancami kontroverzie? Nemáte problémy s tým, že napríklad starší majú pocit, že študentov treba vychovávať? – Ani nie, pretože vrátnici sa už museli naučiť byť slušní. Zvykli si napríklad na to, že študentom musia vykať. Samozrejme, pri tom veľkom počte ľudí sa môže stať všeličo, ale akúkoľvek nepríjemnosť či kontroverziu sa snažíme hneď riešiť. A nielen so staršími. Aj študenti majú často pocit nadradenosti. Keď sme prijímali novú súkromnú bezpečnostnú službu, mali sme aj z toho dôvodu podmienku, aby to boli mladí ľudia, podľa možnosti s vysokoškolským vzdelaním, ktorí by študentom vedeli čeliť. Predchádzajúca bezpečnostná služba totiž bola priam katastrofou, pretože to boli naozaj starí ľudia, ktorí nevzbudzovali ani fyzický, ani intelektuálny rešpekt. Aké profesie sa vám darilo získavať najťažšie a aké vám chýbajú? – Najťažšie sa získavajú šikovní ľudia. Ako viete odhadnúť, kto je, a kto nie je šikovný? Stáva sa často, že niektorí zamestnanci musia v skúšobnej lehote odísť? – Stáva sa to a bývajú to väčšinou ľudia na údržbárskych pozíciách. A odhad človeka? Už som sa naučil dôverovať svojim inštinktom. Ak mi na tom človeku niečo nesedí, ani neviem vysvetliť čo, začnem byť opatrný. Pretože práca s ľuďmi je náročná. Niekedy je to tak, že kým nad nimi rovno nestojíte, oklamú vás. Alebo jednoducho nerobia. Nedávno som tak videl údržbárov, ktorí mali vykopať jamu. Boli tam piati. Jeden kopal, štyria sa pozerali. Keď ten jeden dokopal, postavil sa, pozeral do jamy, iný zobral lopatu, nahádzal na fúrik, postavil sa, ďalší zobral fúrik, odviezol, a takto sa striedali. Pre mňa to bolo šokujúce zistenie. Ani vedúci ich neskontroluje, ani ich netrápi, že zbytočne stoja… S údržbármi sa teda v Mlynskej doline nemusí spolužiť vždy jednoducho. Ako sa spolužije so študentmi? Najmä, ak ste jedna z mála inštitúcií tohto typu, ktorá má pri mene človeka na vedúcom poste uvedené aj číslo jeho mobilu. Pôsobí to ako podaná ruka: Ak máte problém, zavolajte mi, pokúsime sa to spolu riešiť. – Zdá sa mi celkom normálne, že na našej internetovej stránke mám uvedené číslo mobilu. Ale nejako veľmi veľa mi ľudia nevolajú. Možno preto, že to, čo treba, väčšinou zachytia moji podriadení, ktorí sú zodpovední za konkrétne oblasti, trebárs bezpečnostnú, ale aj na problémy s ubytovaním, s neprispôsobivými obyvateľmi. Študenti o týchto pracovníkoch vedia a navyše prispievame do študentského bedekera, ktorý dostáva každý študent pri ubytovaní a sú v ňom uvedené všetky potrebné informácie a kontakty, ale aj internátny poriadok, údaje o tom, ako sa postupuje, keď niekto spraví priestupok. Tento internát ste zažili ako študent, takže viete, ako sa tu býva. Ako sa vám tu teraz, keď ste vo vedúcej pozícii, pracuje? Koľko máte na to všetko, čo treba obsiahnuť, zamestnancov, ako sa vám to darí a čo všetko sa vám podarilo zlepšiť? – Nikdy asi nebude všetko dostatočné, alebo ešte dosť dlho nie, ale mení sa to, mení sa to podstatne, a k lepšiemu. Škoda je len to, že to nemôžu posúdiť tí, ktorí zažili starý spôsob riadenia, pretože tu už nie sú alebo ich je veľmi málo. A tým myslím aj zamestnancov aj študentov, ktorí, keby tu boli, mali by možnosť porovnať, aké to bolo pred piatimi rokmi a aké je to teraz. Pritom noví, ktorí prichádzajú, sú neraz zdesení. Hádam aj preto, že hoci nastal výrazný posun k lepšiemu, stále to ešte nie je dobré. Kalváriou je ešte vždy najmä proces ubytúvania a odubytúvania, preubytúvania. Čo znamená, že sa niekto preubytuje? – To znamená, že ten, kto tu býva cez školský rok, tu chce zostať aj v lete. Niekedy sa síce nemusí sťahovať do inej izby, ale chce a inokedy, keď pôvodnú izbu potrebujeme opraviť, sa presťahovať musí. A všetko, čo s tým súvisí je kalvária rovnako pre zamestnancov aj pre študentov, napriek tomu, že sa to zmenilo. Čo sa zmenilo? – Základný fakt: naši zamestnanci majú počítače, čo pred štyrmi rokmi neexistovalo. Navyše majú skvelý ubytovací program, ktorý vymyslela vedúca nášho ubytovacieho oddelenia, mimoriadne šikovná a energická žena, ktorá k nám prišla z východného Slovenska, kde si nenašla uplatnenie. Ten program je absolútne unikátny a majú oň záujem aj iné študentské domovy. Ďalší fakt: zamestnanci musia byť slušní, šikovní. Ak je nejaký problém, hocikto sa môže prísť na hocikoho sťažovať. Žiaľ, keď sa v priebehu týždňa či dvoch preubytuje, teda odubytuje a znova ubytuje päťtisíc alebo aj desaťtisíc ľudí, nedá sa zamedziť radu pred ubytovacím oddelením. Rad tam jednoducho bude. Zmenilo sa niečo na vašom vzťahu k internátu tým, že ste zmenili svoje postavenie v ňom? – Nepochybne. Z nespokojného užívateľa som sa stal nespokojným zodpovedným pracovníkom. Ale na druhej strane zase mám možnosť veci zásadne ovplyvňovať, a to je tá najväčšia zmena. Ako by mal podľa vás vysokoškolský internát vyzerať, aby v ňom bolo všetko optimálne? – Určite by mal fungovať s minimálnymi ekonomickými nákladmi, a zároveň by mal spĺňať štandardy bývania. Mal by fungovať na základe minimálneho počtu pravidiel, ale tie by sa mu-seli striktne dodržiavať. A zamestnanci by museli byť flexibilní a slušní. Žiaľ, nič z toho zatiaľ bežne nefunguje. Na Mlynoch sa však podľa vašich slov aj toto obracia trochu k lepšiemu. Ale aj tak – čo je pre vás najväčší, čo najmenší problém? – Najväčší asi to, že sa veci nerobia poriadne. Myslím tým nielen to, že sa nerobia zodpovedne a detailne, ale najmä, že sa nedoťahujú, že sa často robia bez nápadu, že procesy sa zbytočne komplikujú, a že ľudia podvádzajú. No a najmenším problémom je asi to, že to môžem meniť. Prečo robíte práve túto prácu, čo vás na nej lákalo a láka? – Mlynská dolina je môj domov a môj svet. Baví ma tvoriť svet okolo seba.