Španielsky premiér José María Aznar určite prechováva voči baskickej separatistickej organizácii ETA tie najhoršie pocity nielen z všeobecne politických, ale aj celkom konkrétnych ľudských dôvodov – ETA sa ho totiž v roku 1995 ešte ako vodcu opozície pokúsila vyhodiť do vzduchu. Politické krídlo tejto organizácie, ktoré po rozličných premenách nesie dnes meno Batasuna, by ho iste nebolo nijako oplakávalo. No aj keď sa tento fakt – že totiž Batasuna odmieta odsúdiť teroristické činy ETA – vydáva za dôvod jej nedávneho zákazu, Aznarovi i drvivej väčšine španielskeho establishmentu sotva leží v žalúdku iba preto. Britský štát napríklad z podobného dôvodu Sinn Fein, označovanú za politické krídlo Írskej republikánskej armády, nikdy nepostihol. Politický výraz írskeho republikanizmu bol legitímny aj napriek jeho zjavnému prepojeniu na ozbrojenú skupinu. Naproti tomu postup Španielska vlastne znamená, že za rovnako neprijateľné, ako násilné činy, považuje už len prípadné sympatie s týmito činmi. Prepojenie Batasuny a ETA je očividné už aj z faktu, že Mierový návrh Batasuny z januára tohto roka je v hlavných bodoch prakticky totožný s Demokratickou alternatívou ETA z roku 1995. Oba návrhy sa zakladajú na obchode, v rámci ktorého by sa skončil „ozbrojený boj“ výmenou za priznanie práva na sebaurčenie pre Baskicko (Euskal Herria). Takýto obchod však vlastne znamená, že samotná ETA si je veľmi dobre vedomá svojej neschopnosti vyhnať španielsky štát z Baskicka násilím. Jej útoky teda nie sú vojnou za nezávislosť, ale taktikou, ktorá má donútiť vládu k politickému urovnaniu. Zákazom Batasuny sa však toto politické riešenie opäť odďaľuje. Rokovať priamo s ozbrojenou skupinou by bolo politicky oveľa nepriechodnejšie ako s jej legálnym hovorcom. Ak španielsky establishment baskických radikálov tohto hovorcu napriek tomu zbavuje, zračí sa v tom jeho viera, že problém baskického terorizmu sa dá vyriešiť jednoducho silou. Doterajší priebeh konfliktu však o tom veľmi nesvedčí. Odhaduje sa, že v skutočnosti má ETA možno len 20-50 členov. Túto hŕstku ľudí by štát dávno rozdrvil – keby neexistovala rozsiahla sieť stúpencov v rámci „normálnej“ spoločnosti. Kým to zostane pravdou, sotva má silové riešenie nádej na úspech. Zákaz legálnej činnosti by dokonca mohol vohnať mnohých doteraz iba sympatizantov priamo do náručia ETA. Podľa optimistickejšieho scenára je však celá hra na zákaz práve iba hrou. Politické krídlo separatistov si s ňou poradilo v minulosti a poradí si zrejme aj teraz. Pod iným menom a hlavičkou sa asi vynorí znova. Ak sa tak stane, španielska vláda tým šancu na politické riešenie získa znova – i keď v tomto prípade platí, že bude mať viac šťastia ako rozumu.
