Banky si z nás strieľajú

Banky sa rozhodli, že nás ešte viac oberú. Hoci už na náš úkor dosahujú neuveriteľné zisky, chcú obyčajných ľudí ošklbať ešte viac. Spôsobom, aký nemá v Európe či v USA obdoby, spôsobom, aký im naše úrady na čele s bankovým dohľadom dovolia iba u nás. Napriek tomu, že základné úroky, za ktoré si požičiavajú peniaze samotné banky klesajú, úroky na úveroch pre klientov rastú. Banky získavajú čoraz lacnejšie peniaze, ale o to drahšie ich požičiavajú. Majú z roka na rok vyššie zisky, ale ani to im nestačí. Úroková sadzba na finančnom trhu, podľa ktorej banky odvíjajú aj vlastné úroky, vlani vplyvom dobrého vývoja ekonomiky klesla zo 4,7 na 4,3 percenta. Ak v takej situácii banka, zjednodušene povedané, nezmení úroky na poskytovaných úveroch, zarobí na nich o pol percenta viac, ako predtým. Istrobanka úroky na úvery neponechala, ani ich neznížila. Naopak, zvýšila ich na hypotekárnych úveroch, na ktoré pred rokom lákala nových klientov mimoriadne nízkym úrokom. Úrok okolo 3,5 percenta však vydržal iba rok, teraz poskočil o takmer dvojnásobok k hranici 6,5 percenta. A to je viac, než ponúka novým klientom teraz. Jednoducho povedané, pri miliónovej hypotéke na 20 rokov sa mesačná splátka zvýšila zo 6000 na 7500 korún! Medzi slušnými ľuďmi sa tomu hovorí podvod. Banka nalákala nových klientov na nízke úroky, ktoré po roku radikálne zvýšila. Ľudia sa tomu síce môžu brániť napr. predčasným splatením úveru, ale na to potrebujú okamžite celú sumu. Banka im za to navyše naparí „zmluvnú pokutu“, čo sú ďalšie desaťtisíce korún. Väčšina priemerne majetných si to teda dovoliť nemôže, a tak sa títo ľudia dostávajú do pasce: ani nevedia ako, zrazu sa len z rozhodnutia banky zadlžili oveľa viac, než to pôvodne čakali. Podľa majetkových štatistík sú to boháči, veď majú nehnuteľnosť. V skutočnosti musia okamžite škrtiť svoje bežné výdavky, aby neprišli o strechu nad hlavou, na čo najčastejšie doplácajú deti a zdravie členov rodiny. Aj táto situácia dokazuje, že ľudia, ktorí si požičajú z banky, najmä ak si požičajú na bývanie, nie sú klientmi, ale rukojemníkmi a prichádzajú o poriadny kus vlastnej slobody. Banka si s nimi môže robiť čo chce, dokonca ich cielene dostať do chudoby. Napríklad náhle bez akýchkoľvek objektívnych dôvodov zmení podmienky úveru tak, že ľudia ho nebudú schopní splácať. Alebo musia na jeho splácania drasticky šetriť inde. Takéto správanie bánk by však zákon pripúšťať nemal. Nie je predsa problém ustanoviť, za akých podmienok banky môžu zvyšovať úroky, minimálne vtedy, ak ide o úvery na bývanie. Taľafatky o slobodnom podnikaní a rozhodnutí klienta neobstoja: bývanie je jedno zo základných sociálnych práv, garantovaných legislatívou. Banky tu zatiaľ žiaľ nie sú na to, aby nám spríjemnili život, hoci nám to chcú nahovoriť. Ich jediným cieľom je zarobiť, bezohľadne, bárs aj na našej núdzi. A štát by mal byť na to, aby im to nedovolil. Dokedy sa budú politici bez skutočného záujmu pozerať na ožobračovanie bezbranných občanov? Autor je ekonomický novinár