Kríza zlomila i banky. Na konci leta priniesli slovenské noviny palcové titulky o tom, že sa aj slovenské banky dostali na kolená. Podľa zverejnených výsledkov hospodárenia za prvý polrok jedna banka priznala stratu, zisky ostatných klesli o desiatky percent. Na milióny eur. Chúďatká.
Priam „šokujúce“ články o poklese ziskov v slovenskom bankovom sektore sú dobrou ilustráciou zvráteného myslenia, ktoré vládne v bankovom sektore. Najmä vo vzťahu zahraničných bánk k ich dcéram na Slovensku.
Privatizácia proti nám
Minimálne v podnikateľských kruhoch nie je žiadnym tajomstvom, ako to je so ziskami zahraničných firiem vo „východnom bloku“. Spôsobil to raketový rast, keďže v mnohých segmentoch boli (a možno aj ešte sú, ale kríza v tomto smere určite zmení počty) trhy u nás v porovnaní so Západom poddimenzované. Aj globálny rast a naša neskúsenosť v spotrebiteľskom správaní pôsobili ako motor prudkého rastu našich trhov. Zahraničné firmy považovali za samozrejmosť, že ich zisky u nás musia byť niekoľkonásobné oproti západným trhom. Ak ziskovosť nebola na úrovni aspoň 30%, do takého podnikania sa ani nepustili. Pritom „doma“ sa uspokojovali so ziskami aj o dve tretiny menšími. Navyše sa k našim trhom dostali zahraniční podnikatelia veľmi lacno. Asi najviac museli zainvestovať do politických zmien a prípravy neoliberálnych politikov a ich apologétov v rôznych tzv. think-tankoch, ktorí účelovo slúžili ich záujmom obsadiť naše trhy, zlikvidovať konkurenciu a najmä čo najlacnejšie privatizovať.
Mimoriadne viditeľne sa tento postup ukázal v bankovom sektore, pri privatizácii ktorého sa porušovalo jedno zaužívané pravidlo za druhým. Pravicová Dzurindova vláda ani nepripustila možnosť reformy nášho bankového systému podľa zahraničných skúseností napr. podporou družstevných či verejných sporiteľní, aké fungujú v Nemecku, či v Rakúsku. Napokon, aj tam tlak globalizácie a konkurencie likviduje to, čo má vo finančnom sektore slúžiť ľuďom bez ohľadu na zisky súkromných majiteľov a prehnane platených manažérov.
Naše banky najdrahšie
Výsledkom tohto postupu je bankový sektor, ktorý funguje najmä sám pre seba a klienti sa stávajú priam otrokmi bánk. Zahraničné banky na Slovensku sa správajú k svojim klientom tak, že na Západe by ich okamžite zlikvidovali. Nikdy nezabudnem na zdesený telefonát kamaráta, ktorý sa po rokoch vrátil z Londýna, keď zistil, že u nás sa platí za vedenie účtu a za pohyby na ňom. A stalo sa mu to v banke, patriacej do tej istej skupiny, ako banka, ktorá v Británii ponúka tieto služby zadarmo. Samozrejme. Samozrejme tam, nie samozrejme u nás.
Lenže aj to je už úplne samozrejmé. Teda rozdiely v prístupe bánk voči klientom na Slovensku a voči klientom v západnej Európe. Pred mesiacom na to už musela upozorniť aj Cenová rada SR. Jej predsedom je šéf Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (SOPK), ktorá je inak voči vláde dosť kritická. Lenže vo vzťahu k postoju voči bankám musel aj Peter Mihók podporiť kritické stanovisko vlády, ktoré viackrát – a nielen v súvislosti s hospodárskou krízou – prezentoval premiér Fico.
„Máme informáciu, že pozícia Slovenska z hľadiska úrokového diferenciálu v rámci eurozóny alebo celej európskej dvadsaťsedmičky je veľmi zlá,“ skonštatoval P. Mihók nedávno. Inými slovami, slovenské banky sú podľa neho najdrahšie v eurozóne. „Ten rozdiel je veľmi veľký,“ dodal. Mal na mysli rozdiel medzi úrokmi, ktoré nám banky ponúkajú na vkladoch a úrokmi, ktoré od nás pýtajú pri úveroch. Banky na nich zarábajú nekresťansky veľa, a ak je toto vec názoru, tak porovnania už celkom jednoznačne dokazujú, že zarábajú rozhodne viac, ako ich matky na Západe.
Vyššie marže ako inde
Otázka prečo je síce logická, ale logickej odpovede od bánk sa nedočkáte. Napríklad bankový analytik Ľubomír Koršnák pre STV povedal, že „na strane úverov máme vyššiu sadzbu kvôli tej prirážke krajiny.“ Vyzerá to tak, že takýchto „analytikov“ banky zamestnávajú kvôli propagande a nie analýzam. Je neuveriteľné, že v krajine, kde banky bez väčších problémov prežili krízu, kde ich nepoložili davy klientov, ktorí prestali splácať úvery, je vyššia riziková prirážka ako tam, kde banky museli vlády zoštátniť, aby ich zachránili pred krachom. Ani platy, ceny energií, či iné náklady u nás nie sú vyššie ako na Západe. Ako je teda možné, že u nás musia banky na ľuďoch zarábať viac, než vo svojich materských krajinách?
Národná banka skonštatovala nárast úrokov „na novoposkytnuté úvery na bývanie s fixáciou do jedného roka“ v takmer všetkých krajinách. Ale „najvyššiu úroveň dosiahli marže pri týchto úveroch na Slovensku.“ Podobný je vývoj pri úveroch na bývanie s fixáciou od 1 do 5 rokov. Marže v slovenských bankách v tomto prípade dosiahli podľa NBS v porovnaní s inými krajinami druhú najvyššiu úroveň.
Rozdiel medzi úrokovými sadzbami na nové úvery s fixáciou do jedného roka a novými termínovými vkladmi s rovnakou splatnosťou na Slovensku v júli tohto roka predstavoval 4,38 %. Ešte v závere vlaňajška to pritom bolo 3,19 %. Krajiny eurozóny v priemere vykázali tento diferenciál v závere minulého roka vo výške 1,34 % a v siedmom mesiaci tohto roka 1,18 %. Áno, vidíte dobre. Zatiaľ čo v západnej Európe, kde banky krachujú, sa ich zisky z úrokov kvôli kríze znížili, naše banky ich naopak zvýšili.
Väčší berú ešte viac
Skutočná zákernosť tohto vývoja je však v tom, že to nie sú banky „tam“ a „u nás“. Ide o tie isté banky, banky zo západnej Európy, ktoré si len jednoducho zvykli, že na Východe môžu každého ošklbať, lebo tu im to zákony a orgány dohľadu dovolia. Je až neuveriteľné, že NBS s pokojom Angličana zverejní porovnania, ktoré dokazujú, že banky celkom vedome a zámerne diskriminujú našich ľudí, ale nič proti tomu nepodnikne. Pritom je evidentné, že banky sa takto správať nemusia, nič ich k tomu netlačí, „rizikové prirážky“ sú vymyslené nezmysly a náklady tu majú nižšie ako na Západe.
Podľa NBS je tento stav napr. výsledkom toho, že u nás banky oveľa menej znížili úroky na úvery – banky, ktorých majitelia a hlavní manažéri sedia v západoeurópskych centrálach sa rozhodli zlacnením úverov pomôcť tamojším obyvateľom a nahradiť si to bezprecedentným „žmýkaním“ Slovákov.
V bankovom sektore na Slovensku dostávajú na frak aj teoretické trhové reči o efektivite. Práve najväčšie banky, ktoré majú najviac peňazí, majú aj najvyššie marže. Nie veľké, ale práve menšie banky sa dokážu správať efektívnejšie a stačia im aj menšie marže. Ďalší dôkaz, že cenová politika bánk sa neriadi ekonomickou realitou, ale možnosťou „vyraziť“ z ľudí viac peňazí vďaka svojmu postaveniu na trhu. „V prvom polroku sa rozdiel medzi skupinou veľkých bánk a stredne veľkých bánk ešte viac zvýšil a dosiahol takmer jeden percentuálny bod,“ píše sa v správe NBS.
Desiatky miliónov eur
Lamentovanie novinárov nad tým, ako kríza zasiahla už aj banky, vo svetle týchto faktov odhaľuje, že „nezávislé médiá“ sú v skutočnosti iba platenými propagandistami bankového sektora, ktorý do médií nalieva obrovské sumy z našich peňazí. Bankám sa síce v prvom polroku 2009 medziročne znížili príjmy, ale oproti faktu, že mnohé podniky skrachovali úplne a najmä oproti rastúcej nezamestnanosti je spájanie slov „kríza“ a „banky“ prejavom nechutnej perverznosti. Banky nerozlišujú medzi klientmi, ktorých kríza naozaj zrazila na kolená, berú všetkým rovnako. Pritom sa topia v miliardových (v slovenských korunách) ziskoch.
Vo svetle súboja o rast minimálnej mzdy – vláda nakoniec schválila zvýšenie o 12 eur – vyznievajú informácie o „prepade“ ziskov bánk priam cynicky. Najviac „v čistom“ zarobila Všeobecná úverová banka(VÚB), ktorej čistý zisk síce klesol o 26,4 percenta, no dosiahol 61,5 milióna eur. Tatrabanka (TB) si oproti minulému roku pohoršila o 23,6 percenta a zarobila 46,7 milióna. Najhlbší pokles v hospodárení zaznamenala Slovenská sporiteľňa (SLSP), ktorá prišla o dve tretiny zisku a s 30 miliónmi eur skončila na treťom mieste.
Vyššie poplatky v čase zlacňovania
Ešte raz – áno, vidíte dobre. Kríza sa na slovenských bankách podpísala tak, že už zarábajú „iba“ desiatky miliónov eur (ale za pol roka!!!) a nie stovky. V takejto situácii je „pochopiteľné“, že banky musia zvyšovať poplatky, veď z čoho by žili ich západoeurópske matky. Neserióznosť bánk odhaľuje aj fakt, že ešte na konci júla hovorca TB vyhlásil, že „ak sa budú zvyšovať ceny, určite nie pre hospodárske výsledky.“ Prečo teda TB zdražela len prednedávnom svoje služby, rast akých nákladov ju k tomu donútil, keď na rozdiel od bánk je teraz všetko lacnejšie? Bankový sektor je najzreteľnejším dôkazom, ako funguje neoliberálny trh – chabá regulácia prináša bankám rozprávkové zisky aj v čase krízy a obyčajným ľuďom (i firmám) prináša ešte vyššie náklady na poplatky a úroky. Navyše je zrejmé, že by sa banky nesprávali takto, keby boli slovenské – lenže ich topmanažmenty nemajú k Slovensku žiadny vzťah. Preto sú ústretové voči vlastným krajanom na Západe a nás nemilosrdne vyciciavajú.
Autor je ekonomický novinár
