Článok českého politológa Oskara Krejčího v SLOVE (č. 41/2002) Nezlyhali voliči, ale nevyzrela elita je balzamom na dušu každého slovenského socialistu. Ale pre toto analytické dielko ho slovenskí ľavicoví politici zrejme nebudú mať veľmi radi. Sám som verejne podporil posledný, zdravým rozumom chápaný ľavicový postoj vtedajšieho predsedu SDĽ Jozefa Migaša, keď v parlamente v apríli 1999 hlasoval za odvolanie premiéra Mikuláša Dzurindu, preto sa plne stotožňujem s Krejčího názorom, že SDĽ mala vtedy z vlády odísť. To, čo potom predvádzali jej ministri a poslanci, bolo výsmechom akéhokoľvek ľavicového postoja. Tu nepomôže obhajoba typu: „Bez nás by sa to skončilo oveľa horšie.“ Koľkí len z trucu nešli vôbec voliť a koľkí z trucu volili KSS? Cesta späť je nemožná Skutočne súhlasím so slovami, že už aj v KSS dozreli k reálnemu poznaniu, že cesta pred rok 1989 nie je možná. Dokonca to uvádzajú v politickom hesle prevzatom od Ľudovíta Štúra: „Cesta späť je nemožná, napred sa ísť musí!“ Aj mágovia manažmentu a kapacity z oblasti ekonómie a spoločnosti čoraz viac ticho potvrdzujú, že budúcnosť síce nebude komunistická, ale ani kapitalistická. Slovo socializmus sa bežne používa vo vzťahu k nádejam do budúcnosti, iba v Čechách a na Slovensku sme sa ním dali zastrašiť od antikomunistov ako malé deti čertom. Ako spolutvorca programových téz SDĽ Robme Slovensko lepším, ktoré sa spracovali v auguste 2000 za Migašovho vedenia, som našiel v súčasnom programe KSS mnohé spoločné črty. Tragédia je, že ani ako spoluautor a nestraník som sa nikde na verejnosti nič o tomto programe SDĽ nedozvedel. Ak sa teda v programe KSS hovorí o systémovej zmene k socializmu, môžeme to len privítať. Nie je v ňom nič, čo by dnešný socialista z EÚ nemohol akceptovať. Libertínsky model transformácie, aký sme nechali uskutočniť od čias Klausovej šokovej terapie a rozbitia dobre fungujúceho kompaktného národohospodárskeho modelu československej ekonomiky, ktorá potrebovala skôr len technicky odstrániť centralistickú byrokraciu a doladiť sa na trhový model, by asi ťažko zniesli v kresťanskej Latinskej Amerike či demokratickej transatlantickej spoločnosti európskych krajín, Kanady a USA. Pozrite sa, ako si dnes každý z týchto štátov stráži svoju ekonomickú integritu a územnú celistvosť, aj za cenu Ulsteru, Baskicka, udržania Quebecu v kanadskom kondomíniu, či amerického vypätého ekonomického nacionalizmu. A ako sa argentínska verejnosť búri proti upadaniu do chudoby, ako sa búria zamestnanci v EÚ. Profesor Krejčí veľmi dobre vystihol podstatu celej libertínskej ideológie transformácie Československa vo svojej knižke z roku 1998 Povaha dnešní krize. Libertinizmus dokonal rozklad Naozaj nám tu nepomôže preberanie ľavicových vzorov zo zahraničia, ani od Tonyho Blaira, ani Gerharda Schrödera, keďže my sme sa dostali do celkom inej spoločenskej a ekonomickej situácie. Nám bola ekonomika rozbitá zámerne a ideológia libertinizmu dokonala morálny rozvrat, na ktorom svoje hodnoty egoizmu stavajú dnešné politické elity. Pol milióna nezamestnaných, krvácajúce verejné rozpočty, vyhranená elita milionárov. A k tomu salónni ľavičiari, ktorí hľadajú ospravedlnenie svojej existencie pred mocnými tohto sveta z teórií namiesto toho, aby sa opreli o nespokojnosť občanov. Presne podľa Krejčího slov, Slovensko bude onedlho jednou z prvých „svetových“ krajín – vypredané a globálne zaradené. Lenže na rozdiel od japonskej tvorivosti či všeobecne ázijskej pracovnej húževnatosti „kapitalistov“ tu máme politické elity, ktoré sú zamerané na aristokratickú poživačnosť, trhový model ekonomického egoizmu, či meštiacku špekulatívnosť. To preto mi znie bližšie heslo o systémovej zmene v prospech socializmu ako pád do libertinizmu, do kapitalizmu dickensovských anglických pomerov či divokého amerického západu 19. storočia, teda pád do provinčných pomerov udupanej pospolitosti, kde elita žije v palácoch a chudoba v bezperspektívnych brlohoch. Smer či KSS? Jedinú pripomienku mám ku Krejčího hodnoteniu Smeru. Robert Fico je v tejto strane asi jediný, kto inklinuje k ľavicovosti. Bolo by možno praktické spájať existujúce napojenie SDĽ na zahraničie so Smerom, ale pre socialistov, ak by nimi chceli byť, by bolo asi lepšie, keby SDĽ teraz spojila svoj potenciál s parlamentnou KSS. Veď dnes v SDĽ zostali už len tí „ukrižovaní“, tak ako kedysi tí v KSS po roku 1990, keď bola SDĽ Weissovou „modernou ľavicovou stranou“ a KSS iba spolkom ukrižovaných vinníkov odprataných z politickej scény. Mimochodom, weissovci z SDA mali jedinú šancu, odskočiť z volieb v prospech Smeru, ako to urobil Ľudovít Kaník s DS. Socialistické politické hnutie na Slovensku sa bude zdravo rodiť skôr okolo reakcií na liberálne hospodárske výčiny novej Dzurindovej vlády a na dôsledky tvrdej reformy, ako ju sľubuje Ivan Mikloš, než okolo doterajších salónnych ľavicových spolkov. I keď je to kruté k občanom, je to spravodlivé z hľadiska morálky. Tí, ktorí chceli byť elitou len tak sami pre seba, prepadli v dejinách. V budúcnosti môžu ešte vďaka peniazom sponzorov víriť politický život, ale ľudia nezabudnú, že ich sociálne cítenie bolo falošné. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory
