Johann Sebastian Bach je najstarším skladateľom hudobných dejín, ktorí sa do vedomia nielen labužníkov, ale aj hudobne málo vzdelaných vrstiev definitívne zapísali s prívlastkom „nesmrteľný“. Jeho hudba žije a neustále žiari svetlom najvyššej intenzity, pôsobí platnosťou najvyšších hodnôt, ktoré oslovia aj tých, ktorí by to nechceli.
Kto z nás by nepoznal aspoň jednu z jeho orchestrálnych suít, Brandenburských koncertov, či slávnu Toccátu a fúgu d mol? V histórii televízneho vysielania azda ojedinelý projekt „24 hodín Bach“ realizovaný predovšetkým nemeckou audiovizuálnou spoločnosťou pre vážnu hudbu a jazz EuroArts, sa pre autora týchto riadkov stal jedinečnou možnosťou hĺbkovej sondy do problematiky „Bach 250 rokov po“ a možnosťou utvoriť si pomerne komplexný obraz o tendenciách interpretácie a recepcie Bachovej hudby v roku 2000. I keď sa „zásluhou“ Slovenskej televízie diváci – našinci o tomto zriedkavom projekte ani nedozvedeli, onen významný večer sa v desiatkach slovenských kostoloch na počesť nemeckého génia rozozvučali organy.
Takže ten, kto sa 28. júla toho roku a počas nasledujúcej noci do siedmej hodiny rannej zdržiaval vo svojom obydlí, mal k dispozícií televízor, dostatok psychickej a fyzickej výdrže a šťastie na satelitný prijímač alebo druhý program maďarskej verejnoprávnej televízie, mohol sa Bacha a jeho hudby nasýtiť v rozsahu i kvalite, aké sa mu tak skoro neposkytnú.
Bombardovala ho plejáda vynikajúcich, živých i mŕtvych umelcov, dirigentov, súborov, orchestrov formou živých vstupov, špeciálne pre tento účel pripravených hudobno-televíznych produkcií, koncertných záznamov, archívnych nahrávok, vzdelávacích programov… Okrem EuroArts mu to umožňovala Európska únia rozhlasových a televíznych staníc a mnoho štátnych televízií, najmä krajín Európskej únie, ale aj Bulharska, Chorvátska či Slovinska. Že fenomén Bach vedeniu Slovenskej televízie nestál za zafinancovanie čo i len jediného prenosu alebo vlastnej spomienkovej relácie, je v kontexte nášho všeobecného, a tak aj kultúrneho, marazmu symptómom i samozrejmosťou. V záujme objektivity však dodajme, že i český druhý program vysielal iba večerný prenos Omše h mol z lipského Kostola svätého Tomáša, kým naši južní susedia z ponuky EuroArts prebrali hádam dve tretiny. Moje dojmy z množstva informácií o živote Bachovej hudby dnes však neboli iba pozitívne.
Diktatúra historizujúcich Piliermi projektu boli dva celovečerné koncerty: o 12.00 stredoeurópskeho času zazneli Jánove pašie v Tokiu, o 20.00 Omša h mol v Lipsku. Obidve vystúpenia s nádychom istej oficiality sa niesli v znamení najdogmatickejšej orientácie na veľmi otáznu historickú autenticitu v bachovskej interpretácii. Tá sa vo svojich extrémnych výstrelkoch, najmä v tónotvorbe a voľbe temp stáva groteskou i zarážajúcim ignorovaním všetkých expresívnych potenciálov, ktorými táto hudba disponuje. V prípade japonského dirigenta Massaaki Suzukiho (vraj znamenitého odborníka) by sa dalo argumentovať problémom identifikácie s podstatou európskej hudby, ale Georg Christoph Biller, Bachov neskorý nasledovateľ, kantor v lipskom Kostole svätého Tomáša?!
Biller napĺňal hlavne olympijské heslo „silnejšie, rýchlejšie“, a to s programovou necitlivosťou k mnohým výrazovým odtieňom individuálnej i objektívnej pobožnosti. Znamenite vypracovaná artikulácia a perfektná zrozumiteľnosť mnohohlasného pradiva (to sa vzťahuje i na Suzukiho) samy o sebe nesprostredkúvajú hudobný zážitok, ak najdôležitejší umelecký aktér, dirigent sa so železnou, miestami s barbarizmom hraničiacou chladnokrvnosťou vyhýba skoro všetkému, čo by pripomínalo ľudskú prirodzenosť, citové obsahy či fantáziu. Predovšetkým Omša h mol sa tak degradovala na takmer mŕtvu štruktúru tónov, prednesenú zato s takmer strojovou presnosťou. Ide teda, pýtam sa, o symbol všeobecného citového otupenia, „stvrdnutia“ v kybernetovej ére globálneho kapitalizmu na konci tisícročia? A ako to všetko súvisí s najhlavnejšími sponzormi projektu, automobilovým a počítačovým gigantom Daimler Chrysler a IBM? Muzikanti slávneho Gewandhausorchestra hrali pod Billerovou taktovkou s očividným sebazaprením. Azda finančné motivácie….
Alternatívy na námestí O dve hodiny neskôr sa na Trhovom námestí toho istého mesta, kde Bach veľkú časť svojho života pôsobil, zišli tisíce, možno i desaťtisíce ľudí, aby s nadšením načúvali úplne iným pohľadom na jeho hudbu. Swinging Bach – slobodné neviazané vychutnávanie a spoluvytváranie znejúcej podoby diel lipského majstra, hovoriacich o nás, pre nás, za nás.
Vedľa veľkého huslistu Gila Shahama a neodmysliteľného Gewandhausorchestra spoluúčinkovali jazzové legendy Jiří Stivín a Bobby McFerrin, na programe boli Bachové „hitovky“ v zmenenom zvukovom rúchu, viac-menej transformované do jazzovej podoby. Nebudem čitateľa otravovať množstvom (často slávnych) mien a súborov, ktorí na tomto nádhernom koncerte pod holým nebom participovali. Ale spomeniem aspoň German Brass, skupinu deviatich vynikajúcich „plechárov“, ktorí na balkóne lipskej veže s úžasným umeleckým citom a jednoliatosťou predviedli nanajvýš vkusné transkripcie – napríklad Toccaty a fúgy d mol. Alebo nezabudnuteľné majstrovstvo Bobby McFerrina a jeho vokálne „čarovanie“ populárneho Airu, či – pre spev veľmi ťažkých – rozkladov z Prelúdia C dur a následné dojímavé chvíle, keď sa na tomto pozadí z úst tisícok ľudí začala ozývať dôverne známa melódia Gounodovej Ave Maria. Treba výrečnejšieho dôkazu, že najširšie masy dokážu aktivizovať nielen poprockové hviezdy, ale povedzme aj Bach?
Jedinečný televízny kolotoč pokračoval až do siedmej rána. Pre nedostatok priestoru iba heslovito: Philippe Herreweghe a jeho Collegium vocale pri interpretácii Magnificat ukázali, ako sa dá ideálne skĺbiť štýlová autentickosť s najprirodzenejším frázovaním a strhujúcou expresiou. Sestry Katia a Marielle Labeque ma svojou hrou na klavichorde (Dvojkoncerty C dur a d mol) pri zachovaní maximálnej presnosti očarili odovzdanou oduševnenosťou prednesu, pripomínajúcou Marthu Argerich. Alebo organista a čembalista Ton Koopman, klavirista Andrej Gavrilov a ešte mnohí iní, nemenej vynikajúci.
Vďaka EuroArts a všetkým koprodukujúcim televíznym a rozhlasovým staniciam malo takmer celé obyvateľstvo zemegule možnosť sledovať jeden z najzáslužnejších televíznych projektov histórie. Keby slovo „globalizácia“ znamenalo niečo podobné…
Veľké vzopätie na malom Slovensku Na Slovensku sa ale (aspoň televízne) nevysielalo. V ten istý deň, večer o ôsmej, sa však v 75 kostoloch mnohých slovenských miest i dedín zišli ľudia, aby si toto výročie pripomenuli. Bez konfesionálnych rozdielov, od Čiernej nad Tisou až po Malacky. Niekde sa usporiadali organové koncerty väčších rozmerov (Liptovský Mikuláš – Anna Zúriková-Predmerská, Bratislava – Ján Vladimír Michalko, Bojnice – Marek Vrábel), niekde si absenciu organu nahradili reprodukovanou hudbou z CD (Badín, Hronec), inde dokonca ozvučili námestie (Rimavská Sobota). Všade sa na Bacha spomínalo, hovorilo sa o ňom a popri tom sa konala zbierka pre ľudí trpiacich rakovinou.
Za iniciovanie a organizáciu tejto veľkolepej akcie, ktorá oslovila množstvo ľudí často i v najzapadnutejších kútoch Slovenska, sa treba poďakovať neúnavnému Jánovi Jurášovi, jednému z najaktívnejších sponzorov vážnej hudby u nás, a jeho AP projektu. Za úspešné uchopenie tejto myšlienky treba pochváliť miestne samosprávy, najmä však náboženské obce, Vysokú školu múzických umení. Okrem najväčších miest (Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Žilina, Košice, Prešov) boli najaktívnejšie kúpeľné mestá (Piešťany, Dudince) s mimoriadne vnímavými a štedrými nemeckými hosťami, niekde nestačila ani kapacita kostola.
Ako príklad náboženskej tolerancie spomeniem Púchov, kde do evanjelického kostola prišiel hrať katolícky organista. Nezabudnem ani na príspevok krajanských spolkov v Maďarsku, ktorý celému projektu dodal „nadhraničný“ rozmer – koncert na slovenskej ambasáde v Budapešti, ktorý svojou účasťou poctil aj štátny tajomník maďarského ministerstva kultúry.
Slovom, malé Slovensko sa zmohlo na niečo, čo celosvetové bachovské oslavy obohacuje o nové, svojrázne dimenzie a čo – celkom mimochodom – môže predstavovať ďalší kamienok v namáhavej snahe o kultúrne pozdvihnutie najširších vrstiev našich obyvateľov. Hádam sa mnohí z „obyčajných“ veriacich, ktorí 28. júla večer v dedinských kostolíkoch zišli na Bachovu počesť, neskôr stanú fanúšikmi nielen jeho, ale i vážnej hudby ako takej. V podmienkach kapitalistickej reštaurácie s mafiánskou tvárou, voľne parafrázujúc Václava Havla, potrebujeme takéto nápady, akcie a projekty ako soľ.
Autor (1970) je hudobný publicista a muzikológ
