Konzumnou podobou našej audiovizuálnej kultúry sme už teda štatistickými Európanmi a najväčšiu zásluhu na tom má televízia verejnej služby. Jej generálny riaditeľ považuje za potrebné pochváliť sa ohurujúcimi číslami sledovanosti z ostatných dní: licenčný trhák Svadba snov, ktorý u nás pristál ako v „poslednej európskej krajine“ (údaje z Albánska alebo Srbska možno nie sú dôležité), dosiahol v ostatnom vydaní sledovanosť 1 200 000 a animovaný Shrek až 1 572 000 divákov. A to nie je všetko – za dverami je ďalšia pochúťka jednotnej európskej fast food – Slovensko bude hľadať svoju SuperStar, ktorá bude až taká miliónová, že ešte aj sumu za kúpu licencie treba divákom odtajiť. Čo ich do toho, len na koncesiách nasporili na zakliaty zámok v Mlynskej doline celý poklad – jednu miliardu a ešte zopár miliónov, a ostatné už nechajte na nás, mediálnych odborníkov STV. My vieme, čo vám treba, zákon sem – zákon tam. Skúsme tie milióny (divákov) zrátať, prípadne aj vydeliť, lebo nijaký výskum neprezradí, akú majú tie čísla štruktúru, aká je ich výpovedná hodnota. Inými slovami, či miliónové divácke masy sú jedni a tí istí ľudia, čo si vlastne myslia o povinnostiach verejnoprávnej televízie a čo jej manažment o nich. V každom prípade sa to druhé dovtípime podľa viditeľných znakov tzv. nového začiatku. Na to, aby sa prilákali pred obrazovku údajné milióny ľudí a ich záujem sa mohol výnosne predať inzerentom, musela predbežne a možno aj natrvalo padnúť kompletná umelecká, dokumentárna, výchovno-vzdelávacia, mládežnícka a detská tvorba. Tá, ktorá zo zákona patrí na obrazovku verejnoprávnej televízie. Obzvlášť arogantné je zanedbávanie detského diváka, lebo ten, na rozdiel, povedzme, od športových fanúšikov, si vôbec nedokáže brániť svoje divácke práva, ako o nich hovorí zákon o STV. Nejestvuje detská publicistika, s deťmi sa nevedie nijaký dialóg, občas sa preberá program zo zahraničia na pokračovanie, ktorý sa bezmyšlienkovite zaradí bez patričného výberu, takže môže byť pre naše deti nezrozumiteľný. Namiesto zanedbanej pôvodnej tvorby nastúpila okrem spomenutých trhákov samá zábavná reality show a „vedomostný“, kvíz, kde je dôležitejšie vedieť, kto s kým, než kedy bola bitka pri Moháči. V „utáraných šou“ sa donekonečna omieľajú príbehy, ktoré v rôznych verziách už prešli všetkými bulvárnymi magazínmi, alebo sa spovedajú vo všetkých časopisoch a televíziách už dávno spovedané osobnosti, ktorým sa odrazu obnovila pamäť, a ony si len tak, po dlhom čase spomenuli, kedy v minulosti im veľmi pomohli anjeli strážni. „Literárny manekýn“ nahrádza nedostatok informovanosti otázkami, ktoré zaujímajú najmä jeho, a divák, zvedavý na literatúru, prepína. Presila hovoriacich hláv a spomenutých trhákov, v iných európskych kultúrach pestovaná najmä na komerčných televíznych kanáloch, nepochybne smeruje k diagnóze: na STV zavládla vďaka chudobnej ponuke nesloboda výberu. Jedna podnetná publicistika ani Reportéri to proporčne nevytrhnú. Ďalšou zákonnou požiadavkou na televíziu verejnej služby je totiž vyváženosť a o tej na STV nemôže byť ani reči.
