V čase mizérie pôvodnej slovenskej literatúry prichádza medzi nás ako na zavolanie starý dobrý, hoci večne zadĺžený Honoré de Balzac, aby sa prihovoril akoby na súčasnosť ušitou rečou románu Úradníci.
„V úsilí nič neopakovať,“ začína svoj príhovor spisovateľ všetkých čias, pričom hrdo priznáva: „Môžem potvrdiť, tu aj inde, že dnes, tak ako v 16. storočí, sa spisovateľom, nech už ich momentálna móda vysunie na akýkoľvek stupeň spoločenského rebríčka, dostáva len ohovárania a neprávosti…“ Vtedy sa písalo 19. storočie, a nie 21. Aká to dojemná zhoda!
Potreba pomocníčok v domácnosti
A čo vyviedol autor Ľudskej komédie, veľkolepého cyklu 87 dokončených a 50 naskicovaných románov, ktoré sú súčasne dejinami i kritikou spoločnosti? Nič: príbeh malého úradníka Rabourdina, ktorý mal byť z kameňa, z akého sa krešú ministri. Nepatrí sa však, aby sa stal len miništrantom svojej krásnej ctižiadostivej, večne neukojenej ženy, okrasy spoločnosti, márne čakajúcej na jeho vzostup a vyčítajúcej mu, že je priveľký poctivec. Nič: záplavu postáv, figúr a panáčikov, ktorí vo veľkom hrajú svoju malú blšiu úlohu na poli politických roličiek a rolí, lebo tí hore venujú pozornosť šelmám a zanedbávajú plazy. Nič: veď každá vláda potrebuje pomocníčky v domácnosti.
Balzac ich presne popíše: „Keď sa raz votrie do domu babizňa, ktorá vie, ako sa ustieľa a rozostieľa posteľ, kde je uložený strieborný príbor, ako učičíkať veriteľa, ktorých ľudí treba vyhodiť za dvere a ktorých prijať – získa si náklonnosť svojich pánov, ktorí sa nevedia bez nej zaobísť. Je vždy poruke, všetko vyňuchá, v pravej chvíli prinesie pohár červeného a šál, dá sa zhodiť zo schodov a o deň vám opäť prinesie mäsový vývar.“
Obšmietači a príživníci všetkých režimov sú nepostrádateľní, lebo aj ten najvýznamnejší štátnik potrebuje službičku, a tak vzniká armáda nepostrádateľných, ktorí dokážu vždy zavčasu preskočiť priekopu. Balzac vidí ľudských mopslíkov, čo nájdu spôsob ako sa dostať na druhú stranu brehu, od revolúcie k cisárstvu, ako cestou zbierajú metály, od rytiera de Saint-Louis po dôstojníka čestnej légie.
V dejinách sa chrt málokedy vzbúril proti svojmu pánovi, skôr sa zachová ako skúsená kurtizána k začiatočníčkam: nastraží pasce, aby súperi do nich popadali a on z toho vyšiel s čistým štítom.
Autor doma i v našom storočí
Ak sa bude čitateľovi zdať, že v knižke Úradníci sú všetky osoby vystrihnuté zo súčasnej slovenskej politickej a politizujúcej frašky, že prekladateľka Terézia Gašparíková popridávala, alebo vydavateľstvo Belimex povymýšľalo, má pravdu. Už fakt, že dielo vyšlo v roku 2001, navyše aj s brilantným doslovom Vincenta Šabíka, je bezočivosťou voči všetkým, ktorí sa môžu právom cítiť dotknutí a napadnutí. Balzac totiž trpí chorobou, vekmi nevyliečenou, že, píšuc o svojej dobe, zachytáva tendencie vrátane aktérov, režisérov, autorov i množstva príživníkov.
Nie je však jeho chybou, že národy a štáty sú nepoučiteľné a vývoj nesmeruje priamo a vpred, ale okľukami sa vždy vracia k svojim neduhom. A tak svet pretvárok, intríg, klebiet, podlízačstva, zákernosti, povrchnej zdvorilosti, byrokracie a podvodov ostáva, bohužiaľ, aj naším svetom. A tak je zadĺžený a pred veriteľmi prchajúci autor v tomto 21. storočí znovu doma.
Diela veľkých sa čítajú až do konca
V balzacovskej starine nie je nič priveľmi nového. Nachádza sa v nej všetko, čo zvedavci a nepoučení opäť objavujú: samoľúbi sebci, pokryteckí nafúkanci, zhýralí labužníci, skúpi chamtivci, civavce, dravce, plazy, drezúrované kone, nenahraditeľné úrady s bacilom byrokracie, profesie všetkých druhov lokajstva a prezliekania kabátov, preskakovania priekopy…
Aktualita a kritika je potrebná, všetci súhlasne prikyvujú. Do čerta však s diagnózou, ak chýba liečivá masť, kašľať na kritiku, čo neukazuje východiská! „Kašľajúci“ majú pravdu. Ale radím im diela veľkých autorov dočítať do konca a podľa možností jedným dychom. Dať sa, ako radí Šabík, „strhnúť prúdom, ktorý vyúsťuje v inom svete, reálnejšom ako ten, čo sa vydáva za skutočný“. Práve v tom je skryté tajomstvo nestarnutia skutočných klasikov. Aj Balzac pôsobí očarujúco, má v sebe prenikavosť obrazotvornosti, zaujatie človekom, jeho hladom a smädom po živote. Preto akokoľvek drsne pravdivá je jeho kritika, nikdy a nikde nestráca vieru v človeka. Neuráža, neodmieta, neposiela do pekiel tých z morí egoizmu, konzumu, tak ako sa v Dostojevského Karamazovcoch „dobručký milý Pán Boh“, podľa opilca a zhýralca Marmeladova, napokon zľutuje nad všetkými ožranmi, smilníkmi, prostitútkami a pozve ich do kráľovstva nebeského.
Preto: Nech sa páči, Balzac. Špekulácie, korupcia, zbojstvo na kočoch či limuzínach, vrhnuté svetlá na skrytých aktérov v inscenáciách. Autor ľudskej komédie prichádza s románom o ministerstve, štátnej administratíve, o ľuďoch a ich pocitoch, vierach a neverách, cnostiach a nerestiach, o peniazoch, ktoré zbožňujú, míňajú, kradnú, ktoré ich nakoniec aj pochovajú.
Hádzanie kameňov
Politická aktualita sa nerodí vo všeobecných frázach, ani hundraniach. Je konkrétna, nekonfekčná, šitá presne na mieru. Ak je však naozaj politická a pravdivá, je aktuálna pre akékoľvek telo z akéhokoľvek storočia. Ak vám sako náhodou padne ako uliate, prepáčte. Veď kto je spravodlivý, nech hodí kameňom. Alebo vy po ňom.
„Úbohý prozaik môže dať len to, čo má,“ vystrúhal Balzac poklonu grófke Serafíne San Severinovej, ktorej spomínanú knihu venoval. Hoci neoplývala inými vlastnosťami ako ostatné dámy z jej čias, nik, ani literát, nehádzal po nej kameňom.
Autor (1921) je publicista
