Keď v septembri odchádzala do Sydney naša olympijská výprava, spýtal som sa olympijského vyslanca profesora Vladimíra Černušáka, koho považuje za atléta 20. storočia. Bez rozmýšľania odpovedal: Emil Zátopek. A v očiach som mu uvidel mráčik smútku, že takého atléta asi ešte dlho nebudeme mať.
V zahmlený novembrový večer dodýchal vo Vojenskej nemocnici v Prahe – Střešoviciach muž, ktorý dokázal prekročiť hranice ľudských možností a ktorému silou ani dychom nestačili iné atletické hviezdy. Bol štvornásobným olympijským víťazom, majiteľom 50 československých a 18 svetových rekordov. Viete si spočítať, koľkokrát jeho zásluhou (len v behu na desať kilometrov vyhral po sebe 39 závodov) stúpala na žrdi československá zástava a zaznela československá hymna? Nerátajte, s tým si budú lámať hlavu historici ďalšieho storočia. Pre toto odchádzajúce je a zostáva jednotkou. A to nielen na trati, pre svoju húževnatosť, lišiactvo, spojenie sily a vôle s prekvapujúcou fantáziou, no najmä preto, ako ho charakterizoval prezident IAAF Lamine Diack, že „ľudia z oblasti športu vždy videli v Zátopkovi všetky symboly šampióna a čestného obrancu fundamentálnych princípov úcty a slobody človeka“. Ak prezident kráľovnej športu povie: „Bol hrdinom mojej mladosti,“ ja si len dovolím dodať: „Aj mojej.“
Zátopkov sen byť svojou vôľou, disciplínou, obetavosťou, optimizmom a humorom príkladom, čo aj na všetkých tratiach svojho života dokázal, vyjadrila hádam najpresnejšie francúzska ministerka športu Marie-George Buffetová: „Zátopek bol symbolom olympijského sna.“
Rádio Prvé dojmy sú vždy najdôležitejšie, vraví francúzske príslovie. Môj prvý dojem, ba po prvýkrát vôbec vypočuté Zátopkovo meno bolo z rádia. Pre 2. svetovú vojnu sa nekonali dve olympiády, prvá po oslobodení bola v roku 1948 v Londýne. „To nie je človek, to je lokomotíva,“ znel vášnivý výkrik reportéra, ktorý finále behu na päťtisíc metrov finišoval spolu so Zátopkom. Ten vtedy síce nepredbehol belgického rytiera Gastona Reifa, bol len „strieborný“, ale ľudia žasli nad neuveriteľným záverom súťaže. Jeho meno letelo svetom a víťazstvo na desaťkilometrovke, kde odstavil dominantných Fínov, bolo už iba šľahačkou na torte dobrodružstva, ktoré sa začalo odvíjať.
Konečne sme si zanôtili aj našu hymnu, vedno s rádiom, a doslova hltali všetky podrobnosti zo života zlínskeho rodáka, baťovca, obdivovateľa prírody, majstra humoru a anekdot. Anekdotou samou o sebe je aj skutočnosť, že sa narodil v rovnaký rok, deň a vraj aj minútu ako jeho manželka Dana – 19. septembra 1922, čo považoval za husársky kúsok osudu. Aj manželstvo so svižnou oštepárkou uzavreli v ten istý deň. „Osud je sakramentský žartovník,“ potvrdil zhodu náhod, keď v rovnaký deň s manželkou získali obaja olympijské zlato.
Helsinky „Čo je to za človeka, čo sa tak dlho zhovára so Zátopkom?“ spytoval sa ma počas helsinského Festivalu mládeže nedočkavý kolega Ernest Weidler. „Toho si nevšímaj, to je len fínsky prezident Urho Kekkonen.“
A tak sme zažili, ako „mušketier“ po desiatich rokoch, v roku 1962 trojnásobný olympijský víťaz helsinskej letnej olympiády, rozvíja vtedajšie dramatické príbehy rukami – nohami. S prezidentom sa Zátopek ako slušný hosť zhováral jeho rečou, teda po fínsky. Iba nám kde-tu prehodil slovíčko, zafučal, podskočil, hlava nabok, hlava hore a ruky ako veterný mlyn. Napriek tomu každý pochopil. „Päť,“ Emil ukázal päť prstov, diabolsky sa zasmial a zastokol fínsku zástavku do vrecka, akože piatich Fínov strčil do vrecka. Ale maratón! Chytil sa za hlavu a po česky doložil: „Pane prezidente, to byla sranda. Já jsem jen tak vyběhl, že to kousek skusím, utíkám a najednou tady vidím, že jsem vyhrál, když mám před sobou tú… no věž.“ Kekkonen na to: „V-jež? Was, what is it?“ Zátopek sa vynašiel: „To je slovensky. Povedzte mu chlapci, čo je to jež.“ A začal si pískať tú ježkovskú: „Život je jen náhoda, jednou jsi dole, jednou nahoře…“
V Helsinkách bol Zátopek celkom hore, národným hrdinom, trojnásobným olympijským víťazom na troch najdlhších tratiach, čo dovtedy nik nedokázal. Pozrel sa dolu na plochu štadióna, ten „jeho“ beh práve prebiehal. Po desiatich rokoch ten istý beh, na tej istej trati. „Pozrite sa, ako sa to teraz beží. Kdeže ja, ja by som sa teraz motal tam vzadu, pol kola za Bolotnikovom. A koncom storočia by ma už ani nevzali medzi seba.“
Tokio Považoval som za samozrejmé, že na výstave československého skla, ktorú ako čestný hosť počas olympiády Zátopek otváral, bude hovoriť po japonsky. „Neblázni,“ šepkal mi Paľo Kršák, olympijský historik. Neveril som vlastným ušiam. Zátopek skutočne vysúkal úvodný prejav takou japončinou, že miestna i cisárska nomenklatúra sa zmohla iba na obdivné poklony.
Zátopek nadovšetko miloval porcelán. Keď sme sa pri raňajkách vyzvedali, aký má program, so samozrejmosťou odpovedal: „To viete, idem zháňať japonský porcelán.“ Raz objavil porcelánovú bábiku: „Poďte sa pozrieť, je živá.“ Vybehli sme Kršák, Mykeska i ja a hľa, na vedľajších tenisových kurtoch sa preháňa moderná mlaď krajiny vychádzajúceho slnka. „Pozrite, tá krémová minisuknička a v nej porcelánová bábika!“ To je ale hlúpy žart, pomysleli sme si. „Vy nič nechápete! Tá bábika sa volá princezná Mičiko a až ožije, zasadne na cisársky trón!“
Zátopek vždy dobehol novinárov. Vlastne každého. Ale bol aj zdvorilý a kamarátsky, učil nás jesť paličkami, opatrne nakladať sójovú omáčku, aby sa neocitla na bielych nohaviciach. Mňa učil nenaučiteľné: sedieť na vankúši na zemi, s nohami skríženými v kimone, aby sa neodhalilo, čo sa nemá. Len raz mi ho prišlo ľúto. Keď sa domáci zdvorilo spytovali, koľko má detí. Emil smutne pokrútil hlavou. A koľko dcér? Pokrútil ešte smutnejšie. Iba mne stihol vysvetliť, že Japonci dcéry za deti nepokladajú.
Kameň na kameni Svetom preletela fotografia so Zátopkom v dôstojníckej rovnošate, ako reční zo stromu pred pražským rozhlasom počas pohnutých augustových dní v roku 1968. Keď potom, ako čestný hosť prišiel na mexickú olympiádu, zasadol v lóži prezidenta Gustava Diaz Ordaza a odháňal lovcov senzácií. „Je mi to ľúto, strašne ľúto, to sa nemalo stať,“ hovoril. Bolo mu ľúto veľkého priateľstva, ktoré ho spájalo s Vladimirom Kucom a radom športovcov, do ktorého vstúpili tanky a rozdrvili ideály jeho mladosti.
Ešte aj na olympiáde v Mníchove dodržal takmer do litery, čo doma sľúbil: Netreba sypať soľ do rany, ľutovať, ani šíriť nenávisť. Keď sa ho na tlačovke spytovali, či pomýšľa na emigráciu, jeho odpoveď znela: „Hovorím to isté, čo pred chvíľou povedala Věra Čáslavská – ostanem v mojej rodnej vlasti, lebo tam patrím, i keby tam neostal kameň na kameni!“
Možno aj preto ostal Zátopek hrdinom mladosti, ktorá je verná a nepotrebuje sa vernosťou chvastať. Ani na najvyšších hradoch, ani keď z nich neostal kameň na kameni.
