Alain de Botton: (1969) švajčiarsky filozof, spisovateľ, televízny moderátor a podnikateľ. Zakladateľ londýnskej mini univerzity Škola života s cieľom poskytnúť výučbu o tom, ako viesť naplnený život. Písať začal ako dvadsaťtriročný. Zväčša ide o knihy esejí, kde vlastné skúsenosti a myšlienky prepletá s podnetmi umelcov, filozofov a mysliteľov a ktoré nazval „filozofiou každodenného života“. Priaznivé recenzie oceňujú, že sprístupnil literatúru, filozofiu a umenie širšiemu publiku. Záporné namietajú, že zisťuje samozrejmosti z výsadného postoja, niektoré diela označujú ako nabubrené a roztrieštené. Hneď prvé „Eseje o láske“ (1993) sa rozchytali v dvojmiliónovom náklade a sfilmovali ich pod názvom „5 posledných lások“. Britsko-americkým bestsellerom sa stal zväzok „Ako môže Proust zmeniť váš život“ (1997), ktorý sa na základe „Hľadania strateného času“ pokúša rozvíjať osobité myšlienky o priateľstve, umení, závisti, túžbe či neschopnosti. „Útecha z filozofie” (2000) ukazuje ako možno učenia veľduchov Epicura, Montaigneho, Nietzscheho, Schopenhauera, Senecu, a Sokrata uplatniť na moderné bežné starosti – neobľúbenosť, pocity nespôsobilosti, finančné ťažkosti, zlomené srdcia, a všeobecný problém utrpenia. „Umenie cestovať“ (2002) sa zameriava na cestovnú psychológiu: ako si predstavujeme miesta, kým sme ich videli, ako si spomíname na pekné zážitky, čo sa stane pri pohľade na púšť, pri pobyte v hoteli alebo na výlete do prírody. „Architektúra šťastia (Tajné umenie zariadiť si život)” z roku 2006, sfilmovaná do trojhodinového dokumentu pod názvom „Dokonalý domov“, rozoberá povahu krásy v staviteľstve a jej súvis s pohodou a všeobecnou spokojnosťou jednotlivca a spoločnosti. Architektúra ovplyvňuje ľudí každý deň, hoci jej len zriedka venujú osobitnú pozornosť, a naopak ľudské osobnostné vlastnosti sa premietajú do nej. V máji 2009 ho na jej základe v Británii vymenovali za hlavného inšpirátora pre nový architektonický projekt „Živá architektúra“, ktorý navrhuje vybudovať rad novátorských domov poprednými staviteľmi. Domy prenajmú širokej verejnosti.
V októbri 2009, ho prijali za čestného člena Kráľovského inštitútu britských architektov, v roku 2011 ho zvolili za člena Kráľovskej literárnej spoločnosti.
* * *
V poslednom čase ste vydali knihy „Ako viac premýšľať o sexe“, „Umenie ako terapia“, alebo „Správy: používateľská príručka“. Mňa však zaujalo „Náboženstvo pre ateistov”. Tvrdíte tam, že sa ateisti môžu veľa naučiť od veriacich, lebo náboženstvo uspokojuje ľudskú potrebu kontaktu, rituálu a nadprirodzenosti. Nie je to pokrytectvo: nahovárate na praktizovanie viery, ale bez Boha?
– Nie som pokrytec. V tej knižke jednoducho priznávam, že je pre mňa nemožná viera v Boha. Tak ako aj pre mnohých ateistov. A súčasne chcem vnuknúť, že ak úplne odstránime vieru z ľudského života nenahradiac ju iným hodnotovým systémom, vystavujeme sa radu nástrah a nebezpečenstiev. Človek nemusí do nich nutne padnúť, ale napriek tomu jestvujú a mali by sme si ich uvedomovať.
Čiže aké sú nástrahy v živote ateistu?
– Po prvé, je to hrozba prílišného individualizmu, ktorý stavia človeka do samého stredu jeho vesmíru. Po druhé, jestvuje nebezpečenstvo, že ľudia môžu upadnúť do technologického perfekcionizmu, do takej spupnej sebaistoty, že veda a technológia sú riešením ich všetkých problémov. Že ešte chvíľku a vedci nás vyliečia zo samotných útrap bytia. Po tretie, bez Boha, a hovorím tu o Bohu písaným veľkým písmenom, sa ľahšie stratí odstup od histórie, lebo vtedy si myslíme, že naša súčasná doba je absolútne všetkým, čo máme. Ľahšie sa tiež zabúda na prchavosť dnešného dňa a prestávajú sa ceniť vlastné, drobné skutky. Navyše, bez Boha ľudia majú sklon prehliadnuť význam a potrebu empatie ako aj morálnych činností.
Hovoríte ako osoba hlboko veriaca.
– Ale ňou nie som! Veď v živote možno neveriť v absolútne nič, a stále byť dobrým človekom a žiť podľa morálneho kompasu. Takisto ako možno byť osobou silne nábožnou a zároveň netvorom. V mojej knižke o náboženstve pre ateistov ide vlastne o to, aby sme sa prizreli podstate toho, čoho sa človek nenáboženský zo svojho života zbavuje, keď si volí cestu bez Boha. Požadujem teda – hoci si azda pomyslíte, že je to paradox – aby bolo možné poprieť jestvovanie Boha, a jednostaj chovať k nemu – alebo idei, akú vyjadruje – úctu, cnieť za ním a brať na neho ohľad. Pestujme tieto dobré vlastnosti, s ktorými je spätá viera, okrem iného lásku, súcit, odstup od hmotných statkov.
A ľudia neveriaci nepoznajú a neuplatňujú tieto vlastnosti?
– Ja vôbec nepopieram, že svetské spoločenstvá majú množstvo hodnôt, ktoré môžu byť sekulárne a dobré zároveň. Sú to rodinná láska, vľúdnosť k neznámym, poctivosť, spravodlivosť, politická rovnosť či starosť o obklopujúce nás prostredie. Problémom nie je to, že v svetskom svete chýbajú idey a hodnoty, ale mechanizmy, ktoré strážia človeka, aby tieto hodnoty dodržiaval. A tu s pomocou prichádza náboženstvo, ktoré učí, ako privodiť, aby idey prenikali do mysle a mali hnaciu silu.
Veľa z tých hodnôt poznávame aj pri výchove a zospoločenšťovaní, nielen v kostole.
– Veru, teoreticky všetci vieme, že by sme mali byť dobrí. Horšie býva s praxou. Lebo v dennom zhone, plnom pokušení a rozptýlení, jednoducho na to zabúdame. Svet svetských praktík si myslí, že človeku stačí raz povedať: buď dobrý, pomáhaj slabším. A ten si to nielen zapamätá, ale bude sa týmto predpokladom prispôsobovať. Ale náboženstvá nesúhlasia nazdávajúc sa, že ľuďom treba ich povinnosti pripomínať – veľa ráz, dokonca denne. Na to slúži okrem iného modlitba, omše a kázne. A to účinkuje.
Naozaj sa život osoby veriacej a neveriacej tak veľmi líši?
– A to ako! Svetský svet verí, že ak má človek dobrý nápad, netreba mu ho pripomínať. Idea sa k nemu vráti, hocikedy ju bude potrebovať. Náboženstvá fungujú ináč. Sú časopriestorovou konštrukciou , sústavným kontrolným systémom. Veď náboženské systémy si vynútili na človeku vytvorenie kalendára, ktorý mu s veľkou dávkou pravidelnosti pripomína isté významné pojmy. Stade tiež pochádzajú náboženské rituály: ide o pokusy jasne pomenovať veci, o ktorých už vieme, ale máme sklon zabúdať. Preto Popolcové stredy či dni Nanebovstúpenia Pána. Treba pamätať, že práve náboženstvá postrehli v človeku čosi viac než racionálnu myseľ – zistili, že nám vládnu emócie a fyziológia, čiže že sme v pokušení zároveň telesne, ako aj rozumovo. Za tento geniálny postreh človečenstva vďačíme práve katolicizmu. Preto, ak chceme zmeniť kohosi názor, nesústreďujeme sa iba na tento názor, ale na ich celého človeka a jeho osobnosť.
Váš nápad vytvoriť náboženstvo pre neveriacich sa nestretol s ich vrelým prijatím. Odpovedáte tým, že prístup biológa Richarda Dawkinsa, predstaviteľa Nového ateizmu, hlásajúceho, že náboženstvo by sa nemalo tolerovať, ale kritizovať a vystavovať racionálnym argumentom vo všetkých prípadoch, kedy narastie jeho vplyv, nazývate „rozvratným”.
– Lebo od začiatku do konca nesúhlasím so zosmiešňovaním všetkých predpokladov nábožnosti. Ja v nej vidím aj významy a hodnoty, ktoré sa môžu hodiť aj neveriacim. Som ateistom, ale takým od prírody miernym. Necítim potrebu vysmievať sa z tých, ktorí veria v Boha, nech je ten Boh hocaký. Tu silnie nesúhlasím s tvrdohlavými ateistami, ktorí každé náboženstvo považujú za rozprávku vycucanú z prsta. Sám neverím v nadprirodzenú stránku viery, ale vážim si jej domnienky. Nepochybne ma môžete pokladať za jedinca dosť čudného: som plný úcty a naskrze bezbožný súčasne.
Máte nejaké náboženské skúsenosti?
– Páčia sa mi obrady zen vykonávané budhistami, najmä cukimi, japonský obyčaj pozorovania mesiaca, slávený na jeseň. Také zborové prežívanie obdivu mení všetkých na deti. Napokon, východiskovým bodom každého náboženstva je predpoklad, že sme deťmi, a preto potrebujeme pomoc a určiť smer. Taký prístup poburuje svetský svet. Nechápem prečo!
Lebo dospelí chcú, aby sa k nim správali ako k dospelým?
– Ale aby ste boli dospelým, musíte najprv dospieť. Telesne, mentálne, duchovne. Ateizmus nenávidí poučovanie, bridí sa mu idea hľadania mentorov a morálneho príkazu. Ale veď na počiatku sme boli všetci deťmi. A čiastočne navždy ostaneme veľkými deťmi, ktoré potrebujú neustále pripomínať, ako žiť. Mentorovania sa obáva aj moderný vzdelávací systém. Je taký sklon, zaobchádzať so všetkými vážne, racionálne, rozumne, mať všetko plne pod kontrolou. V skutočnosti sme však oveľa zúfalejší, než to postrehnú vzdelávacie inštitúcie. Svet sa ocitol na pokraji, a spolu s ním ľudia – zmätení, vystrašení. A náboženstvá to naše rozochvenie zbadajú a majú na ne odpoveď.
Čičíkajú. Marx by s vami isto súhlasil.
– Lebo náboženstvá sú v skutočnosti veľké stroje na zviditeľnenie istých ideí: dobra, smrti, rodiny, spolupatričnosti. Podaktorým sa zdá, že je to úloha pre umelcov a osobnosti sveta kultúry. A čiastočne tak aj býva. Ale náboženstvo je takou väčšou, štrukturálnou odpoveďou na úzkosti spoločnosti. Pre mňa, skúmateľa a pozorovateľa nášho sociálneho sveta, je fascinujúce, že kostoly plnia rolu inštitúcie a organizácie. Alebo ináč: že sú to veľké stroje spravujúce vnútorný život človeka. Nazdávam sa, že treba vytvoriť rovnaký systém hodnôt a rituálov pre ateistov.
Vaším návrhom je postaviť v Londýne Chrám Ateizmu, náprotivok kresťanského kostola, kde miesto Boha ľudia budú „celebrovať život na Zemi”. Je to rovnako sporné ako nákladné.
– Kostoly sa stavajú na počesť Ježiša, Márie alebo Budhu, ale postaviť možno vlastne svätyňu hocičoho, čo je kladné a prináša dobro. Prečo by sme nemali mať kostol lásky, priateľstva, mieru?
Neviem. Prečo?
– Žiaľ, ľudia ako Richard Dawkins a Christopher Hitchens stvorili ateizmus ako agresívnu filozofiu. Ale sú aj mnohí takí ako ja – neveriaci, ale vážiaci si nábožnosť. Ľudstvo je v takom bode, že niet času na diskusie plné fráz o tom, či Boh jestvuje alebo nie.
Hovoríte o nedávnej diskusii Dawkinsa s anglikánskym arcibiskupom Canterbury Rowanom Williamsom?
– Pre mňa sú takéto stretnutia cirkus. Dnes, v XXI. storočí, namiesto škriepiť sa o fazuľky, treba si klásť otázky: ako máme dobre a šťastne žiť v postnáboženskej spoločnosti? Pominuli už časy guruov a podnetných lídrov. Žijeme v sústave Wikipédie – všetko si vieme sami overiť, preskúmať, poznať. Znamená to, že sa každý môže prizrieť nejakému náboženstvu, vidieť, o čo v ňom ide a vybrať si čosi pre seba. Okrem toho, ozajstná výzva pre súčasný svet je spása jednotlivej duše. Najmä ak odvrhneme ideu jestvovania Boha. Ateisti nemajú ustanovizne, ktoré by sa zaoberali ich strachom z bytia. V západnom svete materiálne problémy, aspoň väčšinu, vyriešil kapitalizmus. A kto sa bude zaoberať dušou šarpanou rozpormi? Predsa nie vlády!
Vyzývaním na vytvorenie základov „ateistického náboženstva”, v istom zmysle ľuďom pripomínate, že potrebujú viac než iba uspokojenie materiálnych potrieb, čiže nadzmyslovosť, duchovnosť. A pritom Európa sa stáva čoraz svetskejšou. Aj na Slovensku sa teraz deje čosi ako svetonázorová revolúcia.
– V bohatých krajinách náboženstvá strácajú na význame – najmä kvôli rozvoju lekárstva, vedy a hromadným oznamovacím prostriedkom. V spoločenstvách vždy ostanú pobožní ľudia, ale zrejme ich bude čoraz menej. Preto som napísal tú knihu. Aby som ukázal, že jestvuje ešte iná cesta. Že súčasný sekulárny svet môžeme vyplniť múdrymi a dôležitými ponaučeniami zo sveta náboženstva. Možno to vyzerá tak, akoby som bránil existenciu Boha. Ale ja som naozaj iba filozofom-ateistom.
Fotozdroj: www.alaindebotton.com
Foto: Vincent Starr