Odstúpenie argentínskeho kabinetu uprostred minulého týždňa svetu pripomenulo, že problémy tejto krajiny sa ešte ani zďaleka neskončili. A napriek hrobovému tichu médií sa neskončili ani hlučné protesty argentínskeho obyvateľstva. Argentína bola až do okamihu kolapsu vzorným žiakom, ktorý otrocky plnil všetky poučky Medzinárodného menového fondu (MMF). Táto neoliberálna cesta doviedla krajinu až k chronickej recesii, dvadsaťpercentnej nezamestnanosti a k prepadu celej tretiny obyvateľstva pod hranicu chudoby. Počiatky dnešných problémov siahajú do roku 1991, keď vtedajší minister financií Domingo Cavallo zastavil hyperinfláciu tým, že argentínske peso ,,prikoval“ k americkému doláru. Chvíľu to fungovalo. Po čase sa však ukázalo, že peso je silne nadhodnotené. Aby ho vláda mohla umelo udržať na takej vysokej úrovni, nezostalo jej nič iné, ako požičiavať si v zahraničí čoraz väčšie množstvo peňazí, z ktorých obyčajní Argentínčania nikdy neuzreli ani centavo. MMF v tom krajinu podporoval, ba priam na tom nástojil. Tomuto veriteľskému klubu totiž vždy záležalo viac na odvrátení čo i len hrozby inflácie ako na životných podmienkach obyvateľstva. To druhé sa totiž zahraničných investorov nedotýka. Škrty znamenajú škrtenie Výmenou za svoje pôžičky donútil MMF Argentínu k dobre známym ,,reformám“: liberalizácii kapitálu (ktorý samozrejme v okamihu krízy hneď vzal nohy na plecia), deregulácii, liberalizácii cien a privatizácii. Vláda v Buenos Aires odpredala takmer všetko. Slováka asi neprekvapí, že výsledkom bola nevídaná korupcia a rozkrádanie. Peniaze za sprivatizované podniky zmizli nevedno kam – ak za to neznáme považujeme hlboké vrecká vládnych politikov. To však nebolo všetko. V súlade so svojimi ortodoxnými predstavami prinútil MMF Argentínu „vyrovnať rozpočet“ – inými slovami krátiť výdavky. Ekonomika sa pritom potácala v recesii. A škrtať v rozpočte v čase, keď ekonomika dodýchava, znamená jednoducho škrtiť ju. Akoby to ešte nestačilo, rozpočtové škrty sa (ako obyčajne) zamerali na dôchodky, platy štátnych zamestnancov, podporu v nezamestnanosti a ďalšie výdavky sociálnej sféry. Takže na ne doplatili (ako obyčajne) presne tí, čo si to najmenej mohli dovoliť. Za takýchto okolností je vlastne otázne, prečo ľudové povstanie nevypuklo skôr ako v decembri minulého roka. Napokon ho vyvolalo opatrenie, ktoré akoby sformalizovalo schudobnenie stredných vrstiev. Podľa vládneho nariadenia totiž banky nesmeli vyplatiť občanom viac ako 250 peso za týždeň. Keďže sa v Argentíne mzdy vyplácajú zväčša rovno na bankové kontá zamestnancov, znamenalo to v praxi okamžité zníženie platov pre stredné vrstvy. Nech odídu všetci! Vzburu proti vláde, ktorá donútila Dominga Cavalla i prezidenta Fernanda de la Ruu odstúpiť, viedli tzv. cacerolazos, schudobnení, zradikalizovaní príslušníci strednej triedy. Meno dostali podľa hrncov, do ktorých tlčú, aby dali symbolicky najavo nedostatok základných potravín. Prvým aktérom, ktorý sa postavil proti vládnym opatreniam, však bolo hnutie nezamestnaných, takzvaných piqueteros. Sú to ľudia, ktorí sa pustili do boja preto, lebo často doslova hladovali. Človek, ktorý pracuje, má vždy možnosť pustiť sa do konfrontácie so svojím šéfom jednoducho tým, že pracovať prestane – vyhlási štrajk. Nezamestnaný takúto možnosť nemá. Môže však urobiť niečo iné: zablokovať dopravu materiálu a hotových výrobkov z fabriky do fabriky, z pracoviska na pracovisko. Hnutie nezamestnaných objavilo presne takéto „pokračovanie štrajku inými prostriedkami“. Tým donútilo vládu, aby sa zaoberala jeho požiadavkami. Ako prakticky v celej argentínskej populácii aj u „piqueteros“ sa prejavuje obrovská nedôvera k voleným zástupcom a dôraz na priamu demokraciu. Ľudia na základe minulých skúseností dobre vedia, že vodcovia sa znova a znova nechajú kúpiť. Preto sa rokovania s predstaviteľmi vlády konajú tam, kde sa koná blokáda – teda priamo na ceste. Keď sa povie, že „piqueteros“ predstavujú akciu zdola, myslí sa to vážne. Zábavnou pyrotechnikou sa končí zábava Keďže štát dnes nedokáže zabezpečiť ľuďom základné potreby, začali sa organizovať sami. Argentína je plná miestnych „asembleas“ čiže zhromaždení združujúcich ľudí z určitej štvrte, ktoré sa samy starajú o nezamestnaných, diskutujú o miestnych rozpočtoch a hľadajú nový spôsob fungovania demokracie. Zhromaždenia sa pomaly začínajú spájať aj do celoštátneho organizmu. Starej politickej garnitúre – či „ľavej“, alebo „pravej“ – už obyvateľstvo neverí. Najpopulárnejším heslom demonštrácií je stále „Que se vayan todos!“ – Nech odídu všetci! Dôraz na priamu demokraciu a účasť čo najširších vrstiev je pozoruhodným, i keď určite nechceným výsledkom neoliberálneho experimentu. Ak sa hovorí, že každý páchateľ sa vracia na miesto činu, o Argentíne to platí dvojnásobne. Lenže hoci obyčajne k tomu vedú zločinca výčitky svedomia, v tomto prípade je to naopak. MMF, ktorého otlačky prstov sa nachádzajú na celom doráňanom tele krajiny, ju totiž ďalšími požiadavkami na škrtanie v rozpočte chce ešte väčšmi pridusiť. Páni z Washingtonu na nič nezabudli – a ničomu sa nenaučili. Na posledné prosby Argentíny o zmiernenie podmienok odpovedal medzinárodný veriteľ ďalšími požiadavkami, čo napätie medzi oboma stranami ďalej zvýšilo. Prezident Eduardo Duhalde samozrejme nie je nijaký ľavičiar a za iných okolností by proti podmienkam MMF sotva namietal. Veľmi dobre si však uvedomuje, že mu to dnes domáca situácia jednoducho nedovoľuje. Keď na budovu parlamentu dopadá zábavná pyrotechnika rozhnevaných demonštrantov, každá zábava sa končí. Hrozivý tieň nad krajinou Bolo by však nespravodlivé hádzať všetku vinu len na nich. V každej krajine, kde MMF operuje, nachádza veľmi ochotných partnerov do mariáša – často preto, lebo ich odchovala jedna a tá istá alma mater. Ako si povzdychol jeden latinskoamerický profesor ekonómie, je strašné, koľko domácich študentov odchádza študovať do Spojených štátov. No existuje ešte niečo horšie ako ich odchod – ich návrat. Lebo ako tvrdí, ,,mäknutie mozgov je horšie ako ich odliv“. Tragédia Argentíny – a samozrejme aj všetkých ostatných štátov, ktorých poručníctvo MMF doviedlo až ku krachu – tkvie v tom, že hoci je jasné, že doterajší model neuspel, nevedno, čím ho nahradiť. Každé riešenie, ktoré dokáže poskytnúť konvenčná ekonomická teória, si vyžaduje od obyvateľstva ďalšie obete – a to vo chvíli, keď už dalo jasne najavo, že na to nie je ochotné. Nad krajinou sa preto hrozivo vznáša tieň vojenskej diktatúry. Je otázne, či spontánne hnutie, ktoré v krajine vypučalo, by mohlo byť jej alternatívou. Muselo by vytvoriť novú cestu v podstate z ničoho. Ale dajme mu šancu. Napokon, sotva sa to môže skončiť horšie, ako keď sa kdekoľvek na svete realizovali predstavy „expertov“ – nech už mali vo vrecku červenú stranícku knižku alebo kreditnú kartu American Express.
