Konferencia Antisemitizmus na konci 20. storočia sa konala v Nitre, v dňoch 15. až 17. mája 2000. Usporiadalo ju Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s Filozofickou fakultou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Zúčastnili sa na nej významní vedeckí pracovníci, ktorí sa zaoberajú problematikou antisemitizmu z rôznych aspektov, z Izraela, z Poľska, z Nemecka, z Českej republiky, z Rakúska, Ukrajiny a Slovenska.
Táto konferencia nadväzovala na konferenciu o holokauste, ktorá sa konala v Štokholme. Konferencia prijala vyhlásenie, kde sa hovorí o nevyhnutnosti boja proti takým javom ako holokaust, etnické čistky, rasová nenávisť antisemitizmus a xenofóbia.
Židia v Nemecku po roku 1945
Každodenný antisemitizmus sa zjednodušene opisuje ako atitúda filosemitizmu: odborníci v oblasti prieskumu verejnej mienky konštatujú dlhodobo skôr klesajúci trend prejavov antisemitizmu v Nemecku. Tí, ktorých sa to týka, sa však sťažujú na vzrastajúcu priamočiarosť proti nim nasmerovaných afektov a surovosť náhodných činov v protiklade k pokoju publika zoči-voči pravidelne oznamovaným násilnostiam na židovských cintorínoch, proti náboženským zariadeniam, voči pamiatkam a náhrobkom.
Otvorené nepriateľstvo voči Židom je v Nemecku rovnako odsúdeniahodné ako zapieranie vyvražďovania národa. To núti jedných k zdržanlivosti a druhých povzbudzuje konať z „bezpečnej tmy““. Ochrana ústavy registruje vzrastajúce propagandistické delikty popri násilnostiam voči cudzincom, ale protižidovské postoje v rámci trestnoprávnej relevancie nedokáže rozlíšiť. Klímu v krajine však silnejšie určuje latentná nenávisť voči Židom ako množstvo jednotlivých propagandistických akcií či ideológia pravicových extrémistov.
Každodenný antisemitizmus tichého súhlasu so „Židmi“ – súhlas, ktorý vychádza z tradovaného presvedčenia o zdanlivej rozdielnosti Židov – požadujú asi najčastejšie tirády agitačných letákov pravicových extrémistov. V nich sa oživujú či novo- konštruujú legendy a mýty, ktoré ponúkajú jednoduché pohľady na svet so spätnou väzbou na staré stereotypy ako „židovské celosvetové sprisahanie“, údajný nadmerný vplyv Židov v kultúre, vo finančnom svete atď.
Pomocou titulkov a náznakov sa apeluje na latentné pocity ohrozenia, spáchanej krivdy a nezaslúženej pohany, ponúkajú sa jednoduché vysvetlenia na komplexné situácie, ktoré vychádzajú z jednoznačných obvinení. „Židia“ ako tajomná a nepríjemná menšina, „útok kriminálnych cudzincov“ na Nemecko, vraj sfalšovaná nemecká história sú podpornými stĺpmi jednotvárne prednášaných predpokladov, že nemecký národ bol obmedzovaný v sebaurčení, trpí pod svojvôľou víťazov druhej svetovej vojny a musí byť vyzvaný na akýsi druh oslobodzovacieho boja.
Wolfgang Benz, profesor na Technickej univerzite v Berlíne
Prvé obete rasovej nenávisti
Názory, že záchrana Židov je vo vysťahovaní sa do Izraela, sú iba ilúziou. Veď vieme, že len časť Židov uvažuje o vysťahovaní sa do malej krajiny na Strednom východe, ktorá je navyše obkľúčená nepriateľmi a má iba obmedzené teritoriálne a hospodárske možnosti. Je síce pravda, že mnohí Židia dodnes snívajú svoje veľké KEBY… Keby bol štát Izrael jestvoval v období 2. svetovej vojny, azda by zachránil veľkú časť Židov, azda by zamedzil holokaustu.
Izraelský prezident Ezer Weitzmann charakterizoval izraelskú verejnú mienku týmito slovami: „Ku každej záležitosti zaváňajúcej rasizmom, judeofóbiou, antisemitizmom, musí štát Izrael zaujať iné stanovisko ako ostatné štáty“. Je to v kocke definícia izraelskej ambície byť na čele v boji proti rasizmu, fašizmu a antisemitizmu. Keď Kurta Waldheima zvolili za rakúskeho prezidenta, Izrael ako jediný štát odvolal z Viedne svojho veľvyslanca. Keď sa teraz rakúska Strana slobodných dostala do vládnej koalície, Izrael ako prvý odvolal svojho veľvyslanca, ale v jeho stopách už išli aj iné štáty. Je to príklad izraelskej nádeje zasiahnuť v prospech Židov v čase krízy. Izraelská spoločnosť je toho názoru, že útoky na Židov, útoky na demokratické zriadenie, na občiansky poriadok ohrozujú nielen Židov alebo štát Izrael, ale aj kultúrne normy a morálno-politickú rovnováhu vo svete. Zvyčajne Židia (a po nich iné menšiny) sú prvými obeťami rasovej nenávisti a netolerancie, ale mor sa šíri rýchlo a môže ohroziť svetový mier.
Ješajahu A. Jelínek, profesor na univerzite v Hamburgu
Činnosť Ligy proti osočovaniu v strednej a východnej Európe
Ligu proti osočovaniu (ADL) založili v roku 1913 s cieľom postaviť sa proti osočovaniu židovského národa a bojovať za to, aby Židia mali rovnaké práva a postavenie ako iní občania. Ako popredná spomedzi amerických organizácií chrániacich ľudské a občianske práva ADL bojuje proti antisemitizmu, proti všetkým formám fundamentalizmu a vedie boj za uplatňovanie demokratických ideálov a občianske práva pre všetkých. ADL sa usiluje budovať mosty porozumenia, vzájomného pochopenia a rešpektu medzi rôznymi rasovými, náboženskými a etnickými skupinami a v rámci tejto misie vybudovala 30 regionálnych pobočiek v USA i v zahraničí.
Pobočka ADL pre východnú a strednú Európu bola otvorená v auguste 1997, aby sledovala vývoj v nových i starých demokraciách v strednej a východnej Európe. Chce, okrem iného, vytvárať výchovné programy o občianskych a menšinových právach. Okrem podpory upevňovana občianskej spoločnosti v tomto regióne ADL chce pomáhať malým židovským komunitám v strednej a východnej Európe, ktoré v súčasnosti obnovujú svoju existenciu v oblasti politických, legislatívnych alebo špecifických východných problémov.
Predseda ADL Abraham Foxman upozornil, že Liga proti osočovaniu bola prvou židovskou organizáciou v USA upozorňujúcou na fakt, že viac ako 70 percent rakúskeho voličstva nehlasovalo za Haiderovu FPÖ a preto by táto väčšina nemala byť bojkotovaná.
Svoje pozície ADL jasne vymedzuje od samotného počiatku:
– Sme proti kontaktom s vládou, v ktorej sú členovia pravicovo orientovanej xenofóbnej strany, ale poskytneme všetku podporu občianskej spoločnosti krajiny.
– S ešte väčšou intenzitou budeme sledovať vývoj v Rakúsku.
– Súčasne budeme všemožne pomáhať takému vývoju vzdelávacieho systému v Rakúsku, aby sa odstraňovala výchova k jednostrannosti a napomáhalo výchove k tolerancii.
ADL poslala jasný signál: nesúhlasíme s prelomením tabu, keď sa v Rakúsku sformovala vládna koalícia ÖVP a FPÖ Jörga Haidera. Budeme naďalej sledovať, či nedochádza k porušovaniu ľudských práv, a každé takéto narušenie budeme dokumentovať. Naším hlavným cieľom je však podpora rozvoja občianskej spoločnosti v Rakúsku.
Marta S. Halpertová, riaditeľka pobočky Ligy proti osočovaniu vo východnej a strednej Európe
V kontexte reflexie národného a občianskeho princípu
Oživovanie antisemitizmu v tomto geopolitickom priestore nie je náhodným javom. Je, podľa mňa, súčasťou spomínaných etnizujúcich pohľadov na spoločnosť. Čo je obzvlášť závažné, na realizáciu týchto partikularizmov doplácajú mnohí jednotlivci – aj takí, ba často práve takí, ktorých základným princípom v medzietnickej komunikácii je otvorenosť a univerzálnosť, nie rasová a pokrvná uzavretosť.
V postkomunistickom svete je zo známych ideologicko-politických príčin ešte priveľa hraníc v ľudskom vedomí. A to nielen hraníc etnických, historických a náboženských. Odstrániť ich bude zložité a bude to trvať dlho. Ale inej cesty niet. Ľudská sloboda a občianska rovnosť za to určite stoja. Trochu inak a v inej situácii na túto skutočnosť upozornil nositeľ Nobelovej ceny za mier Šimon Peres, ktorého výrok dávam do pozornosti: „Žijeme vo svete, kde odstraňujeme politické bariéry a hranice, ale v našich mysliach hranice stále ostali. Ešte stále je čo robiť. Ešte stále treba byť ostražitý. Mier sa neudrží samočinne. Mier treba chrániť. Na veky vekov.“ Ustavičný zápas za mier, o ktorom hovoril Š. Peres, znamená viesť permanentný zápas s rozličnými obmedzeniami, s myšlienkovým holokaustom v ľudskom vedomí. Sme povinní tento zápas viesť, ináč nezabránime medzietnickým stretom.
Marcela Gbúrová, docentka na Prešovskej univerzite
Holokaust: výskum a školská prax
Medzi výskumom, súčasným stavom bádania vo sfére holokaustu, publikačnými aktivitami k dejinám a životu židovskej komunity na Slovensku a školskou praxou na základných a stredných školách na Slovensku vznikla priepasť.
V kvante učiva z dejepisu, ktorú má zvládnuť žiak základnej školy, sa holokaustu, resp. problematike židovskej komunity na Slovensku venuje, prirodzene, iba okrajová pozornosť – v rámci dejín vojnovej I. Slovenskej republiky a dejín Európy počas Druhej svetovej vojny v 9. ročníku (táto časť vyšla z tvorivej dielne Ivana Kamenca a Herty Tkadlečkovej). Poskytované informácie majú predovšetkým faktografický charakter a v hlave žiaka zanechávajú kusé faktografické vedomosti, sotva si však na ich základe dokáže utvoriť predstavu a pochopiť, ako to v skutočnosti bolo. Nie príliš používaná alternatívna učebnica Róberta Letza (učitelia ju väčšinou považujú za neprimeranú pre žiaka 9. ročníka) sa síce vyznačuje podrobnejším a ucelenejším pohľadom na priebeh tzv. riešenia židovskej otázky na Slovensku, ale s myslením žiakov (aj učiteľov?) skôr manipuluje, keďže im ponúka len akési polopravdy v tom zmysle, že faktografia je síce správna, jej interpretácia zavádzajúca…
Ešte horšia je situácia na stredných školách, na ktorých sú dejepisu vyhradené iba tri roky. Ak by sme aj vychádzali zo špirálovitej podoby výučby, v rámci ktorej by sa mali poznatky na strednej škole navršovať, narazíme na praktické prekážky. Napríklad gymnáziá dodnes na svoju učebnicu dejepisu iba čakajú. Učitelia a študenti preto používajú učebnice z minulého režimu (z 80. rokov – 1984), prípadne Liptákove učebné texty (nevyhovujú metodickým požiadavkám kladeným na učebnicu) a zvyšok je na učiteľových vedomostiach, kreatívnosti a schopnostiach, na ktoré sa však nie vždy dá spoľahnúť.
Na analýzu špeciálnych problémov, teda konkrétne aj holokaustu, má stredoškolský učiteľ a jeho študenti k dispozícii historický seminár vo 4. ročníku gymnázia, ktorý môže koncipovať podľa vlastných predstáv. Žiaľ, prax je taká, že tieto sú takmer monopolne venované príprave na maturitu a prijímacie pohovory z dejepisu.
Ani asociácia slovenských učiteľov dejepisu, ktorá je stavovskou organizáciou učiteľov dejepisu 5. – 12. ročníka, sa s problémom výučby holokaustu v slovenskom, či európskom kontexte zatiaľ nedokázala vyrovnať – učiť o holokauste znamená totiž aj pre učiteľa predovšetkým vzdelávať seba samého.
Veronika Slneková, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
Negatívne obrazy na Slovensku
Pretrvávanie nacionalistických a rasových stereotypov v myslení časti obyvateľstva na Slovensku sa vyznačovalo mnohými špecifikami. Nesúviseli vždy a priamo so stereotypom alebo obrazom Žida. Navodzujú však atmosféru, v ktorej sa darí tomuto stereotypu prežívať a v ktorej ho možno v duchu Machiavelliho zásady, že „treba mať už vopred vyhliadnutého obetného baránka“, v príhodnom čase znovu oživiť. Nacionalistické, rasové a antisemitské stereotypy v myslení časti obyvateľstva – a neboli to vždy vekovo starí alebo najstarší občania – sa objektívne opierali o niektoré čisto slovenské reálie. I v rámci oficiálnych výskumov verejnej mienky vyslovovali respondenti obavy z toho, že Židia „znovu získajú na Slovensku ekonomické pozície“. Antisemitské stereotypy nesúvisia vždy so stereotypom Žida, ale poväčšine ho zahŕňajú. Slovensko bolo kedysi farárskou republikou s právne zakotveným militantným antisemitizmom. Kultúrne dedičstvo Slovenska, ku ktorému sa po roku 1989 neobyčajne silno vracali všetky významnejšie kultúrne prúdy, napríklad literatúra a história, sú silno poznačené stereotypom Žida – nepriateľa.
Pamätníci slovenského štátu ešte žijú. Majú rôzne skúsenosti, názory, postoje. Zažili protičeský, protimaďarský nacionalizmus, antijudaizmus a antisemitizmus. Antisemitizmus v slovenskom štáte dosiahol vrchol v prijatí Židovského kódexu, ktorý vylúčil Židov zo spoločnosti a prakticky ich vydal na smrť. Antisemitom prekážalo na židovstve doslova všetko. Národniarski fanatici vyčítali Židom, že k slovenskej národnosti sa ich hlásilo len okolo 40 percent, ale k národnosti židovskej vyše 50 percent. Obviňujúco sa poukazovalo na hospodárske a sociálne postavenie Židov, keď údajne „tri percentá židovského obyvateľstva vlastnilo tridsať percent slovenského národného majetku“ (sociálne rozvrstvenie samého židovstva sa vôbec nebralo do úvahy). Aj keď demokratická verejnosť na Slovensku v Slovenskom národnom povstaní roku 1944 odmietla nacionalizmus, antisemitizmus a fašizmus ako ideológiu a prax, ľudáctvo i naďalej preukazovalo svoju životnosť a aj neskôr sa usilovalo prispôsobiť novým pomerom.
Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave
(Text príspevkov je skrátený)
