Útoky príslušníkov al-Káidy na newyorské mrakodrapy vyrazili dych nielen miliónom jednotlivcov na celom svete, ale akoby aj kolektívne celému antikapitalistickému hnutiu. Zároveň predstavovali nečakaný dar Bushovej administratíve, ktorá dostala príležitosť presadiť mnohé zo svojho dopredu pripraveného programu. Demonštrácie, ktoré sa minulý víkend uskutočnili v hlavnom meste Spojených štátov, však názorne dokazujú, že opozícia voči súčasnému svetovému poriadku, ktorého sú USA hlavným garantom a hegemónom, sa má čulo k svetu v samotnom srdci impéria. Polícia odhadla počet účastníkov asi na 75 000; podľa niektorých svedkov ich bolo dvakrát toľko. Širší protest proti politike USA Nech už je presný počet akýkoľvek, washingtonské demonštrácie majú veľký význam. Na jednej strane v čase zhora diktovaného patriotizmu v Spojených štátoch verejne vyjadrili odlišný, menej zaslepený názor. Na druhej strane zasa ukázali vnútornú jednotu skupín, stavajúcich sa na odpor proti najrozličnejším aspektom súčasného svetového poriadku. To nemožno obmedziť len na odpor voči globalizácii kapitálu. Hoci jedným z cieľov bolo protestovať proti jarnému zasadnutiu Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, akcia sa stala vyjadrením širšieho protestu proti politike USA – od odmietania zásahov do občianskej vojny v Kolumbii cez „vojnu proti terorizmu“ až po americkú podporu Izraela. Práve táto posledná otázka dokázala priviesť do ulíc najviac ľudí. Podľa organizátorov sa pochod stal najväčším vyjadrením solidarity s Palestínčanmi v dejinách Spojených štátov. Pri pohľade na policajné prípravy organizátorom asi nebolo všetko jedno – najmä, keď vyšla na verejnosť vnútorná policajná smernica, podľa ktorej sa za vysoko pravdepodobné považovali prejavy občianskej neposlušnosti a následné masové zatýkanie. Smernica ďalej policajtom nariaďovala, aby sa zvlášť zamerali na osoby, ktoré počas demonštrácií fotografujú, nakrúcajú na videokamery alebo si robia poznámky. Inými slovami, na tých, čo by mohli o udalosti neskôr podať informácie. Je však pozoruhodné, že napriek tomu ozbrojené sily štátu v podstate nezasahovali. Svoju úlohu zohral iste aj fakt, že časti hnutia, orientujúce sa na konfrontáciu s mocou, sa tentoraz neobjavili. Vo všeobecne výrazne represívnejšej atmosfére po 11. septembri 2001 je totiž – podľa slov istého aktivistu – dostatočnou konfrontáciou už len objaviť sa na ulici. Represívna tolerancia? Súčasne však ide zrejme aj o istú kalkuláciu zo strany štátu. Stúpajúcu represiu, ktorá vyvrcholila v Janove smrťou jedného z demonštrantov, vystriedal zdržanlivejší prístup, ktorý by sme mohli nazvať podľa vzoru filozofa Herberta Marcuseho „represívnou toleranciou“. Namiesto priameho potláčania pri ňom ide o to, aby hnutie stratilo mediálny vietor z plachiet. Príkladom môžu byť už spomínané demonštrácie v Barcelone. Napriek tomu, že išlo o udalosti naozaj masové, médiá sa o protestoch ledva zmienili. Bez záberov na horiace barikády a potýčky medzi policajtmi a demonštrantmi o ne jednoducho nemali záujem – hoci dovtedy pokrytecky tieto okrajové javy protestujúcim účastníkom vyčítali. Fakt, že pokojný výraz odporu nechávajú médiá bez povšimnutia, je vážnym dôvodom na zamyslenie. Ako môže dať hnutie najavo svoju silu a existenciu bez toho, aby sa zároveň kompromitovalo činmi, ktoré väčšina verejnosti odmieta? Masové výrazy odporu, o ktorých sa nik nedozvie, totiž, bohužiaľ, v modernej spoločnosti strácajú zmysel. A práve predstaviť na verejnosti alternatívny pohľad na svet je tou hlavnou úlohou, ktorú dostalo antikapitalistické hnutie do vienka. Uvidíme, ako sa s ňou vysporiada.
