Sú autori, ktorí svojimi postojmi vystihnú problémy súčasnej doby a ich diela budú ocenené aj ďalšími generáciami. Napísať dobrú knihu chce mesiace, možno roky. Vyžaduje to naštudovanie stoviek kníh pre získanie prehľadu, systematické zoradenie myšlienok a napokon vytvorenie syntézy poznatkov pre napísanie diela.
Z vlastnej skúsenosti viem, koľko energie človeka stojí napísať serióznu vedeckú prácu. O to viac ma dokáže rozosmiať lacná a prvoplánová kritika s cieľom diskreditácie autora. Jedna takáto „kritika“ na knihu Antiglobalista (VEDA, Bratislava 2018) od Ľuboša Blahu vyšla v denníku finančnej skupiny Penta. Skôr, než sa k nej vyjadrím, skúsim Blahovu knihu v stručnosti predstaviť. Pretože na rozdiel od kritikov z denníka SME som si ju celú poctivo prečítal.
Kritika neoliberalizmu, kritika kultúrnej ľavice
Filozof, politológ a poslanec NRSR, Ľuboš Blaha vydal počas tohto roka významnú knihu, v ktorej vystihol dva základné a mimoriadne aktuálne politické problémy pre víziu sociálne spravodlivej spoločnosti v 21. storočí:
1, v prvej línii svojej argumentácie autor precíznym spôsobom identifikoval negatívne stránky neoliberálnej ideológie: od straty občianskych a sociálnych práv, cez brutálnu a neobmedzenú moc nadnárodných korporácii (strata suverenity národných štátov, nárast nerovnosti a vykorisťovania) až po militarizáciu spoločnosti a imperiálne vojny;
2, v druhej línii svojej argumentácie autor kritizuje vyprázdnenosť tzv. postmodernej ľavice, ktorá namiesto tematizovania sociálnych práv pracujúcich a triednych problémov, zamerala sa na problémy sexuálnych menšín a fanatické a nerealistické presadzovanie kozmpolitizmu, o ktorom kedysi J.-J. Rousseau v Emilovi vtipne poznamenal: „Neverte kozmopolitom… milujú Tatárov len preto, aby nemuseli milovať suseda.“ (Rousseau, 1956, s. 36.) Blaha o liberálnej a postmodernej ľavici, ktorá je v súčasnosti atraktívna najmä pre mestské stredné triedy, napríklad píše:
„Prekáža im diskriminácia sexuálnych menšín, prekáža im utláčanie národnostných a náboženských menšín… problémom je že im prekáža iba toto alebo hlavne toto. … Čo tam po chudobných, ktorí žijú v oveľa strašnejších podmienkach po celom svete – to je predsa luza. Súcit väčšiny liberálnych stredných vrstiev nie je motivovaný univerzálnou ľudskosťou, ale triednou solidaritou s ľuďmi, ktorí sú im podobní a do ktorých sa preto dokážu vžiť.“ (s. 103).
Hrozí nám korporátny fašizmus
Z týchto dvoch kľúčových problémov autor predpokladá tri vízie pre budúcnosť (s. 242 – 244):
1, upevnenie globálneho neoliberalizmu a korporatokracie (bussines as usual)
2, reakčná-dekadentná kontrarevolúcia, riziko segregácie spätej s kapitalizmom (nástup fašizmu)
3, pokroková socialistická revolúcia alebo transformácia
Autor si na jednej strane želá tretiu víziu, ale pesimisticky predpokladá, že hrozí prvá a druhá alternatíva. V tejto súvislosti autor upozorňuje na hrozbu vzrastu fašizmu (spätého s kapitalizmom) a vyhroteného nacionalizmom spejúceho k rasovej, národnej a sociálnej segregácii. Ako dokladá, tento novodobý fašizmus vzniká predovšetkým ako dôsledok dlhodobého pohŕdania ľudovými masami zo strany nadnárodných štruktúr, predovšetkým falošnej európskej/západnej/liberálnej ľavice.
Blaha ako komunitárny socialista
V normatívnej rovine sa autor postavil na jednej strane na pozíciu komunitárneho socialistu (tu nadväzuje na západných teoretikov morálneho výkladu marxizmu ako Peffer a Cohen, ktorí vnímajú socializmus ako jedinú realistickú alternatívu a zároveň prekonáva ich liberálne obmedzenia a argumentuje v prospech komunitárnych ľavicových hodnôt, čím čiastočne nadväzuje na tvrdých kritikov kultúry liberalizmu, známych komunitaristov ako Walzer, MacIntyre a Sandel). Popri normatívnych úvahách ale autor zostáva politickým realistom (preto považuje za najdôležitejší boj za národný štát a sociálne práva, teda postupný, evolučný prerod sociálno-demokratického modelu na socialistický; tak isto zostáva realistom v geopolitike). Ako píše:
„V marxistickej politike na rozdiel od abstraktnej morálnej filozofie treba oveľa viac triednej, historickej a geopoliticky realistickej analýzy, než dokáže ponúknuť plochý liberálny univerzalizmus a naivný idealizmus.“ (s. 98)
Blaha sa netají svojimi normatívnymi socialistickými postojmi, avšak má ich teoreticky odôvodnené celou radou významných súčasných teoretikov. Má perfektne naštudovanú nielen súčasnú západnú sociálnu filozofiu, ale aj dejiny sociálnej a politickej filozofie (minulý rok mu vyšla kniha o sociálnych filozofoch 19. storočia pod názvom Dejiny politického myslenia v 19. storočí).
Nadväzuje na kritikov globalizácie, najmä neomarxistov a komunitaristov. Spomeniem len niektorých: Noam Chomsky, Immanuel Wallerstein, Wiliam Robinson, Rodney Peffer, Michael Sandel, Isaiah Berlin, Slavoj Žižek, ale odvoláva sa aj na klasikov ako Karl Marx, Friedrich Engels, V. I. Lenin, Immanuel Kant, či slovenských socialistov Novomeský, Husák a Mináč. Tu treba zdôrazniť, že Blaha vôbec ako prvý zo súčasných moderných slovenských socialistov pripomína aj slovenských autorov v medzinárodnom kontexte (vďaka prekladu knihy sa tak tieto mená môžu dostať do celosvetového diskurzu). Práve oni dokázali v praxi spojiť národné (autentické vlastenectvo, všeslovanská idea v spojení so socializmom) a sociálne s protifašistickým (Slovenské národné povstanie, Košický vládny program).
Kritika kozmopolitizmu
Komunizmus ako normatívnu ideu Blaha neodmieta, ale považuje ju (podobne ako Cohen a Peffer, s. 65) v súčasnej dobe za dlhodobo nezrealizovateľnú; a to podobne ako kozmopolitný model nastolenia sociálnej spravodlivosti prostredníctvom svetoobčianstva. Kozmopolitizmus (tu nadväzuje na Marxa, ktorý tvrdil, že „buržoázia, ťažiac zo svetového trhu, dala výrobe a spotrebe všetkých krajín kozmopolitný ráz.“) sa prejavuje žiaľ iba v spolupráci globálnej oligarchie.
Oligarchia sa stala najlepšie organizovanou triedou a zabezpečila si solidaritu iba vo svojich interných kruhoch. Blaha v tejto súvislosti tvrdí:
„Najbohatší ľudia medzi sebou udržujú triednu solidaritu, akú by im mohli závidieť aj robotníci v časoch Marxa a Lenina. Výborne ju opisujú analytici globálneho kapitalizmu, Robinson či Harris. Táto triedna solidarita nepozná hraníc – je doslova globálna, kozmopolitná. Stretávajú sa na spoločných fórach od Davosu až po Dóhu, chránia svoje záujmy cez korporátny lobing a občas sa aj (ne)kultúrne odreagujú na nejakom snobskom plese, ktorý „okorenia“ rôznymi charitatívnymi omrvinkami, aby v médiách nepôsobili príliš arogantne. A ak v nejakom štáte ide do tuhého a záujmy korporácií sú ohrozené, trieda globálnych zbohatlíkov využije svoju globálnu politickú moc na potrestanie ľavicových režimov, a to všetko za asistencie svojho mediálneho impéria, ktoré slúži záujmom svojich akcionárov. Takto vznikajú rôzne sankcie, blokády alebo otvorené vojenské konfrontácie s nepohodlnými štátmi. Za všetky spomeňme Venezuelu či Kubu.“ (s. 100)
Kozmopolitizmus interpretuje z triedneho hľadiska ako postoje nižších stredných tried, teda ako koncept, ktorý je pracujúcim chudobným ľuďom, a teda väčšine svetovej populácie zväčša cudzí. Ako s dávkou sarkazmu zhŕňa:
„Hodnotami stredných vrstiev sú prirodzene kozmopolitizmus, meritokracia a liberálne slobody. … Pre liberálnu ľavicu je normatívnym cieľom kozmpolitný režim ľudských práv, ktorý vyplýva z liberálneho univerzalizmu. Tento nakysnutý koláčik vo forme globálneho liberálneho kapitalizmu je posypaný práškovým cukrom teórií sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie. …postoj pomáha iba nadnárodnému kapitálu… Zaujíma ich rovnosť pred zákonom, ktorá – za predpokladu, že máte dostatočne široké lakte – musí podľa ich liberálnej individualistickej morálky postačovať každému príslušníkovi strednej vrstvy na to, aby v trhovej džungli obstál. … Takýto je svet liberálnych nižších stredných tried. Oni milujú trh, milujú súťaž, milujú pocit, že sú lepší než iní – milujú seba. Len aby do toho primiešali trochu férovosti, aby pri tom všetkom slastnom súťažení nemuseli prekračovať mŕtvoly. Sú to, skrátka „humanisti.“ (s. 97)
Blaha naznačuje, že kozmopolitizmus sa tak v súčasnej podobe neoliberálnej globalizácie (spôsobujúcej sociálnu nerovnosť, vykorisťovanie) stal karikatúrou svojho pôvodného zámeru, ktorý bol založený na nastolení globálnej sociálnej spravodlivosti a rovnosti.
Od Marxa a Lenina až po Jamesona a Wallersteina
Autor na rozdiel od niektorých západných teoretikov neodmieta Marxovu a Leninovu periodizáciu, neodmieta ani triedne princípy. Nadväzuje na Fredrica Jamesona, ktorý považuje súčasnú fázu kapitalizmu za neskorý, globálny kapitalizmus. (s. 98) Odvoláva sa taktiež na Immanuela Wallersteina a jeho geopolitickú teóriu, podľa ktorej súčasný kapitalizmus delí svoj mocenský vplyv na centrum, semi-perifériu a perifériu (Wallerstein ale pripomína, že tomu tak bolo od vzniku kapitalizmu).
V neposlednom rade Blaha nadväzuje na excelentnú a mimoriadne aktuálnu analýzu imperiálnej fázy kapitalizmu od Lenina. Marxistická periodizácia rozšírená Leninom má svoje opodstatnenie. Predmonopolný kapitalizmus zákonite dospieva k monopolnému a imperiálnemu kapitalizmu a ten zase do tretej fázy, globálneho kapitalizmu, ktorý sa stal realitou predovšetkým po roku 1989. Globálny alebo neskorý kapitalizmus dokonale popisujú západní teoretici ako už spomínaní Wallerstein a Jameson. Blaha nadväzuje v tomto kontexte aj na Leninovu tézu o práve národov na sebaurčenie, ktoré sa stalo napokon jedným z hlavných ideových východísk pre vznik samostatných suverénnych štátov po prvej svetovej vojne (napokon, máme 100. výročie vzniku ČSR, takže je táto téma mimoriadne aktuálna).
Antiglobalizmus ako realistický postoj
Integrácia štátov na princípe voľného trhu a obchodnej anarchie je cestou k strate sociálnych a občianskych práv. V konečnom dôsledku sa Ľuboš Blaha prikláňa k vízii socializmu a antiglobalistického komunitarizmu ako dočasnej, realistickej vízie pre súčasnú situáciu až do momentu, kedy sa nevytvoria podmienky pre vytvorenie odlišného typu globalizácie – založenej na socialistickom internacionalizme a spolupráci medzi rovnoprávnymi národmi (v tomto kontexte spomína koncept Mareka Hrubca ako alternatívu súčasnej formy globalizácie).
Ako Blaha prízvukuje: „Chudobnejšie vrstvy kedykoľvek vo svete stále svoju identitu odvíjajú od príslušnosti k svojej komunite, od svojho štátu či národa, majú realistickejšie postoje a menej politickej korektnosti. Súvisí s ich životnou perspektívou, ktorá im zväčša neumožňuje významnejšie uplatnenie za hranicami svojho štátu, nehovoriac o ekonomickom postavení, ktoré im bráni v cestovaní a spoznávaní iných kultúr. Pre nich je ekonomická globalizácia hrozbou, nie príležitosťou. Životný svet takýchto ľudí je surovejší, ich postoje praktickejšie. Sú omnoho skeptickejší ku globalizácii. Hodnotami chudobných vrstiev sú zväčša komunita, rovnosť a solidarita.“ (s. 108)
Fotozdroj: DAVDVA
Ideálna podoba (socialistickej) globalizácie by zabezpečila blahobyt pre väčšinu obyvateľov planéty (tak ako si to v normatívnej rovine želali Marx, Engels, Lenin, Trockij, Mao, ale pred nimi už Thomas More, Fourier, Saint-Simon, Owen a Kant). Tento scenár je najbližších sto rokov nerealizovateľný, preto je z pragmatického hľadiska prioritou boj za národnú suverenitu a sociálny štát ako predovšetkým obranný mechanizmus proti neoliberálnej globalizácii. Národy, bez suverenity sa v súčasnom integračnom projekte stávajú iba kolóniami a prostriedkami pre získanie lacnej pracovnej sily pre nadnárodné korporácie.
V prípade, že by nadnárodné korporácie získali absolútnu moc nad národnými štátmi, bola by vylúčená akákoľvek možnosť zvrchovanosti a suverenity národov pri rozhodovaní o kľúčových procesoch v štátoch (príkladom sú opatrenia ako zmluvy o voľnom obchode CETA, alebo donedávna hroziace TTIP; situácia počas tzv. gréckej dlhovej krízy alebo rôzne opatrenia globálnych korporácii proti slobode slova na internete):
„Logika neoliberálnej globalizácie vytláča štát zo sféry ekonomiky a oslabuje aj jeho sociálne pôsobenie v iných sférach. Nadnárodné subjekty získavajú čoraz viac priamych či nepriamych rozhodovacích právomocí: o ekonomických a sociálnych stratégiách sa už nerozhoduje primárne na úrovni národného štátu, ale na úrovni nadnárodného práva, liberalizačných dohôd, investičných obchodných plánoch.“ (s. 31)
Kritika kritiky Blahovej „kritiky“
Na Blahovu knihu sa už samozrejme vzniesla aj kritika zo strany korporátnych médií, ktoré antiglobalistické postoje z princípu odmietajú. Najobšírnejšie sa Blahovej argumentácii zatiaľ venoval vo svojom článku v SME Tomáš Nociar, externý spolupracovník Katedry politológie FiF UK, ktorý o sebe píše, že je politológ, venujúci sa výskumu krajnej pravice. Žiaľ, ak je skutočne politolológ, je udivujúce, že napísal svoju kritiku Blahovej knihy na základe iba jednej podkapitoly, ktorú si prečítal. To je vo vedeckých kruhoch pochopiteľne ťažký amaterizmus.
Už v úvode sa snaží Nociar veľmi lacným spôsobom vyvolať v čitateľovi pocit, že Ľuboš Blaha je akýsi exot, ktorý nepatrí do našej skvelej liberálnej spoločnosti slovami, že ide o najkontroverznejšieho politika, ba dokonca už v nadpise sa snaží urobiť z Blahu človeka, ktorý je nechápavý a hlúpy či dokonca intelektuálne lenivý (ako naznačuje v podnadpise). Ide o zbytočné a nevedecké intelektuálne fauly, ktoré svedčia o nízkom sebavedomí autora.
Je to ako z Ioncescovho románu, ak hodnotí knihu niekto, kto si z nej prečítal až jednu podkapitolu, ktorá z hľadiska základných argumentačných línii knihu nemá kľúčový význam.
Absurdný Nociarov postoj voči klasikom politickej teórie
Nociar navyše zľahčuje analýzy teoretikov ako Hannah Arendtová a Erich Fromm a považuje ich za neaktuálne len preto, že neboli vydané v súčasnosti. Tomu sa len ťažko dá rozumieť. Pri takomto chápaní by sme museli škrtnúť celé dejiny filozofie od Platóna až po Kanta.
Tento druh úvah je z hľadiska politického výskumu absurdný: len pripomeňme, že Nociar sa vo svojom článku odvoláva na Laclaua, pričom samotný Laclau nadväzuje na Marxa, ktorého dielo pochádza z 19. storočia. Blaha nadväzuje napríklad aj na komunitaristu Alasdaira MacIntyrea (píše o ňom v knihe Sociálna spravodlivosť a identita), ktorý nadväzuje na ešte starších autorov – najmä Aristotela. Ak toto svedčí o intelektuálnej lenivosti Laclaua a MacIntyrea, Nociar má veľmi zvláštny spôsob, ako hodnotiť politické analýzy. Výsledkom takýchto úvah by bolo, že by sme mali marginalizovať vplyv takých veľkých filozofov ako Platón a Aristoteles, pretože písali o politike pred tisíckami rokov.
Za nárast fašizmu môže aj kapitalizmus
Blaha v práci nepíše, že kapitalizmus je jediným dôvodom vzrastu fašizmu, čo je téza, ktorú Nociar kritizuje ako slameného panáka, ktorého si sám postavil. Blaha upozorňuje, že svoju vinu majú aj západné sociálno-demokratické strany, ktorých politika bola príliš umiernená a nesústredila sa na problémy pracujúcich. V Antiglobalistovi jasne a zrozumiteľne pripomína, že príčinami vzrastu fašizmu sú tendencie ako dehumanizácia, frustrácia, automatizácia a z nich vyplývajúci problém odcudzenia a atomizácie spoločnosti (tak typické pre dobu, ktorú nazval Giles Lipovetský – hypermoderna; Blaha pripomína aj citát D. Harveyho o globálnom kapitalizme ako spoločnosti cudzincov).
Blaha považuje globálny kapitalizmus, a teda neoliberálnu globalizáciu, za kľúčový štrukturálny dôvod príčiny fašizácie, nie za jediný faktor jeho vzniku. Na tejto Blahovej téze nie je nič radikálne: Nociar akoby zabudol na fakt, že od roku 1989 žijeme v trhovej spoločnosti so súkromným vlastníctvom, teda iným slovom, v kapitalizme. Fašizmus teda zjavne nie je produktom socializmu či feudalizmu.
Blaha sa opiera o autorov 21.storočia
Namiesto vlastnej argumentácie sa Nociar opiera o postmarxistickú analýzu populizmu od Ernesta Laclaua, argentínskeho postmarxistu, ktorú účelovo uprednostní pred inými klasickými marxistickými a neomarxistickými analýzami 21.storočia, ktoré pri analýze globálneho kapitalizmu používa Blaha (Amin, Wallerstein, Callinicos, Harvey atď.).
Nociarovi sa bez bližšieho vysvetlenia nepáči, že Blaha poukazuje na historické paralely, ktoré dejinne varujú pred rozmachom fašizmu v súčasnosti, a to predovšetkým na 30. roky. Človek nemusí byť historik na to, aby vedel, že Veľká hospodárska kríza, ktorá bola výsledkom deregulácia trhu spôsobila masovú nezamestnanosť, samovraždy a zúfalstvo miliónov ľudí. Fašisti tento moment využili.
Pripomína to aj Ladislav Novomeský: liberalistické chápanie demokracie ignorujúce sociálnu biedu a vykorisťovanie fašizmus vytvorilo. Po poslednej kríze v roku 2008, gréckej kríze, Brexite, raste euroskepticizmu, ekologických problémov, zadlženosti štátov, rozmachu exekúcií a prehlbovaní sociálnej nerovnosti je viac než jasné, že sa podobná situácia môže kedykoľvek zopakovať. 3 milióny exekúcii na Slovensku, v Česku vymáhajú exekútori 300 miliárd korún; to všetko sú dôsledky globálneho neoliberalizmu, voči ktorému je každá vláda bezmocná, pretože systém ovládajú banky, korporácie, trhy a burzy. Podľa Nociara je však súčasný vo svojej podstate fašizmus iný, než ten historický: tento svoj názor však nepodkladá žiadnymi relevantnými argumentmi.
Aký populizmus?
Blaha vo svojej knihe na jednom mieste argumentuje, že globálny kapitalizmus vytvára pocit bezmocnosti, prameniaci z neoliberálnej tézy TINA (There is no alternative – Niet inej alternatívy) rozšírenej v 80. rokoch. Aj preto si často politici vyberajú populistickú taktiku, tzn. lacné sľuby namiesto realistických programových a ideologicky ukotvených riešení. Na tejto skôr okrajovej Blahovej téze Nociar vyskladá prakticky celú svoju kritiku a vyčíta Blahovi, že nepoužíva termín „populizmus“ v tom zmysle, ako ho vymedzil spomínaný Laclau.
Treba si pripomenúť, že termín populizmus sa používa v politickej vede v rôznorodých kontextoch (od maoizmu, cez ruských narodnikov až po latinskoamerický perónizmus; označuje aj lacné populárne heslá politikov a tiež skutočné autentické túžby ľudových más). Na tieto zjednodušujúce skratky mediálnych a marketingových poradcov istého času reagoval prezident Miloš Zmena slovami: „Vox populi, vox dei.“
Blaha používa slovo populizmus v kontexte neutrálneho využitia tohto pojmu v zmysle skratkovitých riešení namiesto programov (s. 305), a teda explicitne nadväzuje na najčastejšie používanie tohto pojmu v slovenskej politike. Blaha v knihe Antiglobalista neanalyzuje problém populizmu ani zjavne nemá tento zámer (jeho práca analyzuje globalizáciu, nie populizmus), čiže Nociarova kritika Blahu je v tomto prípade lacná a účelová. Blaha iba pripomína, že negatívne tendencie globalizácie pomáhajú reakčným silám v ich popularite. Napriek tomu si z akéhosi nepochopiteľného dôvodu Blahov kritik vybral práve otázku populizmu ako kľúčovú pre svoju kritiku. Táto situácia by sa dala prirovnať k tomu, akoby sa politológ venoval v nejakej hypotetickej práci volebným systémom, použil by slovo spravodlivosť, no jeho oponent by mu vyčítal, že sa neodvolal na Rawlsa alebo Nozicka. Takéto útoky voči Blahovej knihe sú úplne bezpredmetné.
Od odcudzenia k fašizmu
Podstata Blahovej analýzy vo vzťahu k fašizmu spočíva v tom, že globálny kapitalizmus dostáva ľudí do situácie bezmocnosti a odcudzenia a táto situácie môže vytvárať podmienky pre zjednodušujúce a neštrukturálne riešenia podobné historickému fašizmu.
Ako však pripomína Vladimír Manda: „Fašizmus nezastaví ani dejepis, pokiaľ realita ostane nezmenená. Preceňovanie výchovy a vzdelania je stará bolesť intelektuálov. Koľko storočí sa výchova a vzdelávanie snaží o lepšieho človeka, a k čomu sme dnes dospeli? K ešte väčším zverstvám ako v minulosti. Nie Marx, ale už B. Spinoza vo svojom Teologicko-politickom traktáte (1670) hovorí, že človeka je možné meniť len tak, že sa zmenia podmienky jeho života a nie jeho výchova.“
Ako už bolo povedané v úvode, Blaha vyzýva k návratu autentickej ľavice, od liberalizmu ku komunitarizmu, podpore kolektívnych identít. Individualizmus vo svojej bezvýchodiskovosti sa stal príčinou nárastu fašizmu. Blaha, ktorý ma už za sebou niekoľko monografií na tému egalitárneho liberalizmu dospel k záveru, že tento smer neponúka realistické alternatívy a univerzálna harmónia sa stáva rovnako naivnou ako Fourierova (podobne aj Saint-Simonova) predstava, že jeho utópiu zasponzorujú v 18. storočí veľkokapitalisti.
„Intelektuálna lenivosť“ Nociara prečítať si kritizovanú knihu
Blahove analýzy fašizmu Nociar vytrháva z kontextu a to na základe prečítania jednej podkapitoly, nehovoriac o tom, že kritik nie je oboznámený ani s Blahovou predchádzajúcou tvorbou, kde sa podrobne venoval autorom egalitárneho liberalizmu (Rawls, Dworkin). Blaha dospel k realistickému konštatovaniu: „…z abstraktnej teórie nemôže vzísť efektívny konkrétny návrh na alternatívne spoločenské usporiadanie“. (s. 98) Je otázkou, nakoľko zrelou môže byť recenzia autora, ktorého dielo recenzent absolútne nepozná.
Populizmus nie je fašizmus
Blaha tiež upozorňuje na to, že sociálny darvinizmus je prítomný nielen vo fašizme, ale aj v neoliberalizme. Vo svojich úvahách sa opiera o súčasných autorov ako Wiliam Robinson, Samir Amin či Aihwa Ongova (s. 211 – 213). Túto analýzu Nociar úplne odignoroval, čo len dosvedčuje, že Blahovu knihu hodnotil bez toho, že by ju vôbec prečítal, čo je vážne profesionálne zlyhanie.
Blahov prístup k analýze globalizácie je komplexný, nárast fašizmu je iba jeho parciálnou zložkou. Blaha však jasne pripomína, že za nárast fašizmu môžu jednak štruktúra globálneho kapitalizmu, ako aj zlyhanie ideovo vyprázdnenej liberálnej ľavice, ktorá sa zamerala len na postmoderné témy, čo pochopiteľne vyvoláva odpor pracujúcich a robotníckych más.
Nociar si selektívne vybral iba definíciu Laclaua (naratív vzbury ľudu proti elitám), čo by však znamenalo, hodiť do jedného vreca všetky takto zadefinované „populistické“ prúdy od Zlatého úsvitu až po Syrizu do jedného vreca a pomenovať ich všetky ako „populistické“, či už ide o fašistov alebo marxistov.
Suma sumárum: v tomto kontexte je populizmus vnímaný ako všetko, čo kritizuje klasické liberálne nezmysly o liberálnej demokracii ako konci dejín (Fukuyama) či otvorenej spoločnosti (Popper, Soroš). Na základe takéhoto pomýleného východiska by sa dali paušálne odmietnuť rovnako Sanders, Corbyn, ako aj Le Penová a Trump – všetci sú to vlastne „populisti“, nič ďalej netreba skúmať. Nociar zjavne fenoménu (neo)fašizmu absolútne nerozumie.
Rozdiel Blahu a Nociara: jeden píše knihy, druhý pamflety
Medzi Blahovou knihou a kritikou Nociara je teda dramatický rozdiel – kým Blaha komplexne analyzuje globalizáciu, jeho kritik útočí z lacných politických pozícií. Kým Blaha vytvoril komplexné filozofické dielo (a nie prvé), autori ako spomínaný kritik produkujú nevedecké politické pamflety a zjednodušujúce propagandistické útoky v rôznych korporátnych pravicových denníkoch.
Pravica sa nesnaží ľavicové knihy pochopiť a seriózne kritizovať, ale dokonca ich ani nečíta. Je potom tragikomické, ak sa niekto, kto nie je schopný dočítať knihu do konca, nazve odborníkom.
Kritizovať treba, ale nie lacným spôsobom
Nerád by som, aby môj text vyznel nekriticky voči Ľubošovi Blahovi. Voči jeho práci možno formulovať vecné výhrady pri plnom rešpekte k fundovanosti a kvalitám jeho analýzy.
Osobne verím, že ďalšie Blahove knihy sa budú zaoberať viac alternatívami zo súčasného marazmu. Aj napriek tomu, že je súčasný stav objektívne zlý, kniha je až priveľmi pesimistická. Napriek tomu, že autor bilancuje realistické riešenia pre súčasnú dobu – posilnenie kompetencií národných štátov v kontexte zvýšenia sociálneho pokroku a deglobalizácia (s. 346, 348 Rodrik; s. 350 Bello, s. 359 Brenner, s. 360 Mélenchon), brettonovský systém a kapitálové kontroly (s. 325), škandinávsky sociálny model (s. 368 Myrdal), zvyšovanie minimálnej mzdy a znižovanie pracovného času (s. 392), základný príjem (s. 391), robotnícke fondy, silný sociálny štát, podpora ekonomickej demokracie a družstevníctva (s. 382 Jurkovič), podpora národnej kultúry (s. 323), atď. – autor zastáva prevažne pesimistické postoje vo vzťahu k nádeji na obrodenie ľavice.
Isteže, má to svoje objektívne príčiny v dlhodobom úpadku západnej ľavice. Autor opakuje tézu, ktorú písal v období gréckej krízy Chris Hedges – budúcnosť bude buď revolučná alebo reakčná (Blaha použil v podnadpise Luxemburgovej citát: socializmus alebo barbarstvo). Hrozba vojny všetkých proti všetkým, tak ako ju popisuje Thomas Hobbes sa stáva každým dňom realistickejšia. Dokážeme to zmeniť?
Všetko záleží len na nás – ľuďoch, pretože dejiny ľudstva tvorí človek. V súčasnom svete je dostatok prostriedkov na vybudovanie utópie, globálna oligarchia napriek tomu udržuje planétu v extrémnych nerovnostiach a podmienkach brutálneho vykorisťovania. A do toho všetkého sa zvyšuje militarizácia. Takže túto recenziu ukončím slovami Alberta Einsteina: „Neviem ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene.“ Dokážeme tomu zabrániť alebo sa ľudstvo vráti do obdobia pred neolitickou revolúciou.
(Autor sa výskumne sa orientuje na tému sociálnej spravodlivosti, dejiny sociálnej filozofie a filozofiu kultúry)
(Text vyšiel na DAVDVA)