Ako už na inom mieste spomíname, minulý týždeň sa uskutočnila konferencia s názvom Politológia, politika, médiá a vice versa na Slovensku. Účastníkom sme pri tejto príležitosti položili otázku: Do akej miery sa podľa vás dodržiavajú etické pravidlá v slovenských médiách?
Ľubomír Andrassy (poslanec NR SR): Veľkým problémom celej spoločnosti je to, že sa po vyše desiatich rokoch zmenil rebríček morálnych a etických hodnôt. Najmä u mladej časti slovenskej spoločnosti, ale aj spoločnosti ako takej. Ako v politike, tak i v médiách chýba jasné definovanie určitých morálnych kritérií, ktoré by mali zabezpečovať predovšetkým pluralitu názorov a myšlienok i prirodzenú súťaživosť. Je aj na vrcholových politikoch, aby začali pracovať najmä na určitom nepísanom morálnom a etickom kódexe, a potom sa to prenieslo nielen do oblasti médií, no aj celej spoločnosti. Lebo demoralizovaná spoločnosť je to najhoršie, čo môže stretnúť Slovenskú republiku.
Rastislav Tóth (politológ): Zatiaľ som nezbadal, že nejaké etické princípy existujú, takže nie je čo dodržiavať. Neviem, či je tu chaos, lebo ten vždy obsahuje prvky usporiadanosti. A v médiách ich nevidno. Je tam skôr neporiadok.
Ľudmila Benkovičová (Odbor mediálneho výskumu SRo): Princípy etiky žurnalistiky v tom znení, ako ich poznám z literatúry, jednoducho v slovenskej žurnalistike momentálne fungujú veľmi diferencovane. Sú novinári, ktorí sa o to prinajmenšom usilujú, a takí, ktorí ich vedome porušujú, respektíve ich neuznávajú a ani si ich neosvojujú.
Eva Jaššová (UCM): Mám dojem, že existujú nejaké známe princípy etiky v médiách. Je to etický kódex novinára, prijatý u nás, a Európsky etický kódex. Nesmierne si vážim prácu novinárov, keďže sama som bývalá redaktorka. Viem, že je to práca záslužná, veľmi náročná na pružnosť a prispôsobivosť. Nemám možnosť sledovať, ako sa etika dodržiava, alebo nedodržiava vo vzťahu k iným komunikátom. No z vlastnej skúsenosti, žiaľ, vyplýva, že som sa stala tiež obeťou porušenia etiky novinára. V prípade neautorizovania rozhovoru, či ukradnutia článku. Dokonca raz denník Nový čas robil so mnou telefonickú anketu, čo si myslím o tom, ak niekto zmení názor. Na moje veľké prekvapenie som sa dozvedela, že to nebola moja abstraktná úvaha o človeku, ktorý mení názor, ale tieto slová boli napísané ako definícia duševného stavu poslanca Jána Cupera. Nemám rada, ak sa psychológia zneužíva na politické boje. V tomto prípade to tak bolo a zo mňa urobili psychoanalytičku duševného stavu spomínaného poslanca. Ale málokedy som sa stretla s tým, že sa za nedodržiavanie etiky vyvodili sankcie. Dotknuté obete väčšinou rezignujú a neveria tomu, že by sa toto porušovanie etiky mohlo napraviť.
Marcela Gbúrová (politologička): Všetci ľudia vrátane novinárov sú aj voliči. Či je to šéfredaktor alebo majiteľ. Každý volí konkrétnu politickú stranu. Toto je rozmer, ktorý značne subjektivizuje politickú scénu a vytvára predpoklad pre rozličné klamy – ekonomické, politické, stranícke. Stále si preto myslím, že odstrániť sa to dá iba vysokou profesionalizáciou. To znamená, že novinár sa bude vyjadrovať len k určitej oblasti. Každé médium by si malo aj stanoviť priority a hodnoty, za ktoré nepôjde ďalej. Toto je jedna cesta. K tomu by som pridala vnútorný svet človeka, ktorý by mohol byť postavený cez Kantov kategorický imperatív: Nechoď tam, kde nechceš, aby v budúcnosti teba dotlačili. Keby to každý vnímal ako prioritu, tak by sa zhumanizovala aj žurnalistika.
