Anketa

Ivan Saktor, prezident Konfederácie odborových zväzov Ako hodnotíte súčasné aktivity európskych odborov? V čom spočíva aktuálna európska odborová agenda po pražskom zjazde európskych odborárov? – Zamestnanosť, mzdy a pracovné podmienky. Tie tri veci v minulosti boli, v prítomnosti sú, a zdá sa, že i v budúcnosti budú hlavnou odborárskou agendou. Na jednej strane ich treba vybojovať a na druhej strane permanentne obhajovať. Tak ako nikomu samy od seba nepadli do lona, tak na našej planéte bude vždy skupina mocných, ktorá bude tvrdiť, že si žijeme nad pomery, že sociálny štát je prežitkom, že demografický vývoj je taký a taký… Jedným slovom, vybojované sa musí azda rovnako tvrdo obhajovať. Čo sa týka zamestnanosti, hodno tu pripomenúť, že strategickým dlhodobým programovým cieľom Európskej odborovej konfederácie (EOK) je plná zamestnanosť. Aktuálnym cieľom, ktorý treba vybojovať, je jej zvýšenie. V aktuálnej súčasnosti, žiaľ, prevažujú veci, ktoré treba obhájiť. Spochybňovanie sociálneho štátu a princípov sociálnej spravodlivosti a solidarity sa totiž nedeje len u nás na Slovensku, ale v globálnejšom meradle. Neprezradím nič nové, keď zopakujem, že vetry v tomto zmysle dujú až z amerického kontinentu. A preto na pražskom zjazde EOK sa nie náhodou zdôraznilo aj to, že na vine určitej hospodárskej recesie v niektorých krajinách západnej Európy nie je demografický vývoj alebo priveľmi rozšafná sociálna politika, ale ich zlá hospodárska politika. Monetárny systém sa totiž ukázal ako neúčinný. Taktiež sa tam konštatovalo, že v porovnaní s ekonomikou USA, bude mať rozsahom väčšia integrovaná európska ekonomika minimálne rovnaké predpoklady na svoju prosperitu. Najzreteľnejšie sa v súčasnom období spomenuté problémy prejavujú v útokoch na solidárny dôchodkový systém a sociálnu ochranu. S tým súvisiace štrajky Rakúšanov a Francúzov nebudú zrejme ojedinelé. Určite by som nemal opomenúť ani myšlienku Giscarda d´Estaing, ktorý sa na zjazde osobne zúčastnil a vo svojom prejave zdôraznil, že v rozšírenej EÚ majú platiť nielen zásady trhového mechanizmu, ale zároveň aj sociálna spravodlivosť a solidarita medzi generáciami. Za obzvlášť pozitívnu správu považujem aj informáciu, že podľa jeho slov je väčšina konventu za to, aby súčasťou ústavy bola aj sociálna charta. Rád by som zdôraznil aj tú skutočnosť, že na pražskom zjazde EOK došlo k veľkému zblíženiu Západu a Východu, k zblíženiu „starej“ a „novej“ Európy. Veď v jej novom riadiacom orgáne budú vedľa seba sedieť a pracovať napríklad Joel Decaillon, zástupca francúzskej odborovej centrály CGT, dlhé roky veľmi blízkej komunistom, a Jozef Niemec z poľskej Solidarity, o ktorej antikomunizme niet pochybností. Vedia ju, respektíve dokážu slovenské odbory prebrať a využiť? – Prakticky všetko je pre nás „použiteľné“. Veď my nie sme prvý rok plnoprávnymi členmi EOK. Hádam len zdôrazním, že chceme byť maximálne učenliví, pretože útoky slovenskej pravice na sociálny štát sú omnoho agresívnejšie ako v okolitých krajinách. Ako hodnotíte organizovanie protestných štrajkov? Nie je tento typ protestov pre odbory kontraproduktívny vzhľadom na vnímanie širšej verejnosti? – Otázka si vyžaduje obšírnejšiu odpoveď. (nájdete ju v článku hovorcu KOZ Ľubomíra Čierneho na strane 3 – pozn. red.). Darina Malová, politologička, Filozofická fakulta UK Ako hodnotíte súčasné aktivity európskych odborov? V čom spočíva aktuálna európska odborová agenda po pražskom zjazde európskych odborárov? – Odborári v západnej a východnej Európe sa v súčasnosti usilujú vyrovnať s blížiacou sa reformou verejných financií, ktorá je zrejme najmä v oblasti dôchodkového zabezpečenia nutná, keďže podľa údajov Európskej únie členské štáty v roku 2002 spotrebovali na vyplácanie dôchodkov v priemere desať percent hrubého domáceho produktu. Za dvadsať rokov by sa takýmto tempom táto čiastka mala zvýšiť na dvojnásobok. Vyzerá to, že odbory v Európe podcenili závery lisabonského summitu EÚ, ktorý sa venoval reforme sociálnej politiky a v praxi by mal podporiť liberalizáciu pracovného trhu, aby sa zvýšila konkurencieschopnosť únie na svetových trhoch. To však predpokladá značnú reformu štátu sociálneho blahobytu, ktorý bol pre západnú Európu charakteristický v minulosti. V súčasnosti odbory povedú zápas o tempo a hranice týchto reforiem, čo predpokladá vlnu organizovaných protestov. Odbory na jednej strane uznávajú, že reformy sú nevyhnutné, lenže nie sú pripravené akceptovať radikálne opatrenia. Predpokladám, že po prvej vlne protestov odborári začnú vyjednávať s vládami a budú hľadať isté kompromisné riešenia pri reformách verejných financií. Vedia ju, respektíve dokážu slovenské odbory prebrať a využiť? – Odbory na Slovensku sa takisto snažia zapojiť do tejto vlny protestov. Ich situácia v porovnaní napríklad s Nemeckom, najmä pokiaľ ide o vzťah k súčasnej vláde, sa líši v tom, že výskyt protestov pri aktuálnom stredo-pravom zložení vlády a chystaných reformách sa dal predpokladať. Na druhej strane nesmieme zabúdať, že práve väčšina vládnucich politických strán schválila zákon o tripartite, v rámci predchádzajúceho spojenectva s rozličnými aktérmi občianskej spoločnosti (vrátane odborov) pred voľbami v roku 1998, keď išlo o zápas o demokraciu na Slovensku. To, spolu s určitou malou skúsenosťou s organizovaním protestov, komplikuje „preberanie“ tejto európskej sociálnej agendy. Svedčí o tom napríklad široká škála požiadaviek odborov, ktorá je síce užšia ako v minulosti, keď ich bolo pri hodnotení generálnej dohody z roku 2000 vyše dvadsať, ale ešte stále to nie je jasný konkrétny cieľ, ktorý by bol zrozumiteľnejší pre verejnosť. Ako hodnotíte organizovanie protestných štrajkov? Nie je tento typ protestov pre odbory kontraproduktívny vzhľadom na vnímanie širšej verejnosti? – Dovoľte, aby som odlíšila protesty (demonštrácie, blokády) od štrajkov, lebo ide o dva rozdielne druhy kolektívnych akcií. Organizovanie protestov pri akýchkoľvek reformách verejných financií a inštitúcií je vlastne „v popise práce“ odborových zväzov. Ich zmyslom by malo byť dosiahnutie istého kompromisu, dohody medzi odbormi a vládou. Forma sa však môže líšiť. Štrajky znamenajú prerušenie výroby a väčšinou sa týkajú konkrétnych mzdových požiadaviek alebo sú zamerané proti prepúšťaniu z práce v podnikoch alebo v istom odvetví. Tzv. generálne štrajky smerujú k zmene politických pomerov, preto sa prezident KOZ usiluje o zorganizovanie „celoslovenského“ štrajku, ktorý by vraj mal podporiť požiadavky konfederácie, ale neútočil by na zloženie vlády. V súčasnosti organizuje KOZ blokády, protesty, ktoré majú za cieľ mobilizovať a upozorniť na postoje a požiadavky odborov. Predpokladám, že ich vnímanie verejnosťou bude závisieť najmä od ich prezentácie v médiách a od krokov vlády. Zatiaľ nemôžem povedať, že ich hodnotenie je výlučne negatívne, ale chýbajú nám relevantné výskumy. Vláda v tomto inom type „sociálneho dialógu“ sa zatiaľ usiluje o zvládnutie situácie použitím legálnych prostriedkov a neohroziť demokratické pomery v krajine, a tak sa vyhnúť radikalizácii odborových zväzov, ktoré boli partnermi vládnucich politických strán pri dosiahnutí zmeny politických pomerov. Ako som už uviedla, či v tomto konflikte získa viac sympatií vláda alebo odbory, bude závisieť najmä od komunikácie s verejnosťou pri interpretácii reforiem. Európa pozná totiž prípad, keď tento zápas o verejnú mienku vyhrala v Británii vláda pod vedením Margaret Thatcherovej.