Moc neustále mení svoju podobu, spôsoby prenikania do skrytých pórov spoločnosti. Analyzovať jej nové podoby patrí k najväčším výzvam pre všetkých, ktorí uvažujú o zmenách súčasného sveta. Súčasná francúzska filozofia a sociológia poskytuje prenikavé pohľady na skryté podoby dnešných spôsobov moci.
Čítajúc vašu knihu Občianska predvojna (L´avant-guerre civile, Age d´homme, 1999), objavujeme v nej početné problematiky. Začnime tou, ktorá sa týka vašej koncepcie politiky. Za primát v politických vzťahoch pokladáte nenávisť – prinajmenšom vojnu. Označenie druhého ako nepriateľa nielenže utvára politický vzťah, ale spätne vymedzuje aj identitu. Ten istý je naozaj tým istým, iba keď druhý sa mu zjavuje ako nepriateľ, predmet nenávisti. Sú i výnimky z tejto definície? Nemyslíte si, že politika spočíva tiež v tom, čo Aristoteles nazýva „fília“, priateľstvo zamerané na spoločné blaho? A aká je povaha moci, ktorej manipulácie popisujete? Ide ešte o politickú moc či skôr mediálnu a hospodársku moc, ktorá by z politiky dnes pri moci urobila tradičných vládnucich?
V eseji rozvíjam takú schému prístupu, ktorú treba akceptovať ako takú. Ide o pohľad na skutočnosť. Možno si pravda predstaviť aj iné pohľady. Machiavelliovská alebo schmittovská tradícia uvažuje o sociálnom pute v súvislosti s definíciou vzťahu priateľ – nepriateľ a jej negatívnym základom môže byť nenávisť. Aristotelovsko-tomistická vízia kladie zas dôraz na pozitívny ráz spoločenského vzťahu. Jedna nevylučuje nevyhnutne druhú. Tým, že privilegujem jeden aspekt vecí, ešte nechcem skutočnosť zvecniť. Nenárokujem si formuláciu dajakej teórie sociálna. V takom prípade by som bol svoje prístupy rozmnožil. Skôr než uvažovať v termínoch pravidiel a výnimiek, ako navrhujete, je lepšie vidieť v týchto dvoch podobách politična perspektívy, ktoré sa dopĺňajú. Keď Carl Schmitt hovorí, že rozlišovanie priateľ – nepriateľ je kritériom politiky, alebo keď Machiavelli pripomína, že politično je spojené s násilím, pričom je to Vladár, kto sa odvažuje porušiť morálny zákon, ide skôr o medzné ako o normálne prípady . Konfrontácia s druhým a označenie druhého ako nepriateľa vytvárajú horizont politična, to čomu môžeme byť jedného dňa vystavení. Výnimočná situácia však môže celú vnútornú artikuláciu politična osvetliť. Vzťahy prikazovania a poslušnosti ako akt rozhodovania vo všeobecnosti predpokladajú predbežné vymedzenie priateľa a nepriateľa.
Pokiaľ ide o formy politična, iste sa menia. Inštitúcie sa stali zložitejšími. Rozhodovacie procesy sú menej zjavné než predtým a sprostredkujúce inštancie početnejšie. Zámerom mojej knihy nie je vybudovať nejakú teóriu vládnúcej triedy – teóriu, ktorú by sme inak veľmi potrebovali. Povedzme v hrubom priblížení, že každá elita náležiaca k moci ovládajúcej spoločnosť robí politiku rovnakým právom ako Machiavelliho Vladár či ako ju robili diktátori 20. storočia. Aktéri a situácia sa dajú meniť, no podstata politična zostáva rovnaká.
Pripomínate bezprecendentné ochudobnenie slobody bádania v univerzitnom prostredí. Ako si tento jav vysvetľujete? Nestali sa mimo univerzity médiá hlavnými nástrojmi budovania masového konformizmu?
Dovoľte mi odpovedať zmenou otázky. Pojmy tolerancie, pluralizmu a slobody prejavu tvoria ideál, ku ktorému má smerovať každý intelektuál. Len čo sa chopíme pera, začneme rozmýšľať a urobíme z toho svoje povolanie, možno slobodu ducha iba hájiť. Keď toto prijmeme, v celej histórii nenájdeme spoločnosť, v ktorej by sa tento ideál realizoval – s výnimkou možno obdobia medzi 1900 a 1930 v Európe. Zdá sa mi, že za III. republiky sa myslelo slobodnejšie. Spoločenská norma je vždy normou dajakej ideológie vnútenej každému, vrátane násilného vnucovania. V tejto oblasti niet nič nového v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami až na to, že sa zmenila dominantná ideológia: liberalizmus nahradil komunizmus či inkvizičný katolicizmus. Iná formálna, nie podstatná zmena: v technikách, ktorými moc mieni svoju ideológiu vnútiť a ktoré dnes nadobudli pozoruhodnú účinnosť. Po týchto konštatovaniach je mi jasné: sloboda a musí vždy dobývať. Je to sám údel intelektuála, aby sa voči vládnúcim ideám staval svojím kritickým duchom. Tento zápas je zápasom každodenným a pomáhajú nám v tom veľké príklady z minulosti. Všetci myslitelia museli tvrdo bojovať, aby mohli povedať to, čo mali povedať.
Z krátkodobého hľadiska naozaj možno pozorovať upevňovanie vládnúcej ideológie. Kľúčovou udalosťou je nepochybne to, ako to podčiarkol Alexander Zinovjev, pád berlínskeho múru. Dovtedy mohol Západ hrať voči sovietskej diktatúre úlohu demokracie. Odteraz už nepotrebuje zachovávať ani takéto zdanie. V perspektíve vzťahu priateľ – nepriateľ stratila demokracia nevyhnutnosť svojho bytia. Toto tvrdenie vari znie drsne a schematicky, ale je z veľkej časti pravdivé. Moci, ktoré vládnu, už nepotrebujú hrať komédiu. Pokiaľ ide o médiá, hrajú klasickú úlohu nástrojov vládnúcej ideológie. Skutočnou novotou je vpád obrazu cez televíziu. Vladimir Volkoff na to správne položil dôraz vo svojich prácach o dezinformácii: propagandistický text je adresovaný rozumu, zatiaľ čo obraz zasahuje vnútornosti. Má dopad, aký písomný prejav nikdy nemal a ktorý dovoľuje ľahko manipulovať masami. Vojna v Perzskom zálive či v Kosove sú ilustráciou tejto veľkej moci nad mentalitami.
Vo svojej eseji upozorňujete na „latinoamerikanizáciu“ naších spoločností. Čo pod tým presne rozumiete?
Keď hovorím o latinoamerikanizácii Európy vo vojenskej oblasti, odvolávam sa na deľbu práce vnútenú ku koncu poslednej vojny Južnej Amerike Spojenými štátmi. Washington vzal na seba vonkajšiu bezpečnosť, kým latinskoamerické vlády sa mali zaoberať políciou, vnútornou bezpečnosťou. Všetky kádre tých krajín sa formovali v nejakej vojenskej akadémii, kde sa učili o technikách udržiavania poriadku podľa severoamerickej koncepcie. Táto koncepcia, zdá sa mi, bola použitá na samotnú Európu. Reforma NATO napr. túto alianciu transformuje na silu kolektívnej bezpečnosti riadenú Spojenými štátmi a rozšírenú na celú Európu. Američania si zrejme želajú zachovať strategickú prevahu na veliteľských postoch ako aj v kvalite svojho vojenského materiálu. V tom istom čase si západoeurópske armády nechávajú čím ďalej tým viac prideľovať funkcie udržiavania vnútorného poriadku, najmä v predmestiach. Toto všetko znižuje Európu na úroveň lantinskoamerických banánových republík. Nehovorí sa o tom, ani nepíše otvorene, ale je to fakt.
Pokiaľ ide o komunitarizmus, píšete: „Každý sa sťahuje do svojho partikularizmu (klan, kúsok zeme, farnosť, pohlavie, etnická príslušnosť, atď.) zabúdajúc na občianske puto, ktoré ho spája s kolektívom vcelku. No keďže tieto partikularizmy sa nepretínajú navzájom, ale sa prekrývajú, sú nevyhnutne príčinou toho, že každý sa čoskoro ocitá sám voči všetkým ostatným. Je to vojna všetkých proti všetkým.“ Nie je však tento návrat telesných identít reakciou na liberálny individualizmus, ktorý práve uskutočňuje túto vojnu všetkých proti všetkým? Sú identity vždy iba ideologickými konštrukciami bez prirodzeného základu?
Téza, ktorú obhajujem, má machiavellistickú inšpiráciu. Pocity identity sú inštrumentalizované s cieľom neutralizovať jednotlivcov jedných druhými, jedných proti druhým. Nejde tu o hodnotový súd o identite, no o faktový súd. Toto kladenie do popredia kmeňových, sexuálnych, etnických identít zodpovedá strategickému vývoju vládnúcej ideológie. Veci sú však určite zložitejšie. Vládnúce garnitúry si želajú oslabenie národných štátov schopných klásť im politický odpor, a preto podporujú niektoré vnútronárodné identity. Zároveň však tieto vládnúce garnitúry bojujú proti prirodzeným alebo inštitucionálnym spoločenstvám (rodiny, regióny, cirkvi, etniká atď.). V skutočnosti ide o uprednostňovanie viacerých identít (pohlavie, trieda, vek, etnikum), pokiaľ sú bezvýznamné z hľadiska moci, teda z hľadiska reálneho odporu voči globalizácii.
Všetky tieto mikroidentity dokopy nevytvárajú protiváhu: rušia sa navzájom a prispievajú v konečnom dôsledku k atomizácii spoločnosti. Treba sa nepochybne vystríhať dejinami, analyzovať v terminológii sprisahania. Zároveň však to, čo sa u nás deje, by bolo nepochopiteľné bez apelovania na pojem akcie. Vždy je tu nejaký akčný plán, hoci globalizácia prichádza s množstvom možných akčných plánov. Napríklad v oblasti vzdelávania, a to v celom západnom meradle, sa dajú nájsť texty napísané v 50. a 60. rokoch, v ktorých sa s istotou plánuje deštrukcia tradičných foriem vzdelávania. Krízu školy možno pochopiť iba vo svetle týchto antecedentov , aj keď sa zjavujú iné vývojové smery západných spoločností. Na začiatku bol podnet, zámerný podnet. Žiadate odo mňa ďalej osobné hodnotenie identít. A najskôr, pokiaľ ide o umelý ráz. Tu sa nedá uvažovať v abstrakcii, situácie treba preskúmať z prípadu na prípad. Niektoré regionalizmy vo Francúzsku majú autentický základ, iné sú intelektuálnymi výtvormi. Bretónsko a Alsasko patria do prvej, Okcitánia do druhej kategórie. Sám ostávam stúpencom národného štátu, lebo v ňom vidím pól odporu. Je stále ešte schopný postaviť sa proti totalitnej vôli ovládnuť svet. Ak by sa tento rámec zrušil, tak medzi jednotlivcom a planetárnou mocou by už nič nestálo. Nie je to náhoda, ak napríklad Francúzsko lepšie čelí niektorým globalistickým diktátom ako ostatné neeurópske národy. Pokiaľ ide o Európsku úniu, nemá rada regióny, pokým sú ešte výrazom autentickej identity. Podporuje ich však s cieľom oslabiť národný rámec.
Píšete o „rozptyle sociálna“, zmnožení antagonizmov v západných spoločnostiach. Čo pod tým rozumiete? Sú tieto mikrokonflikty prostriedkom, ako nás vyradiť z dejín tým, že zakazujú každú veľkú politiku? Či príklad USA, spoločnosti hyperexplodovanej a hypermocnej zároveň neukazuje, že pluralistická a konfliktná spoločnosť vnútri môže uskutočniť hegemóniu na vonkajšom poli?
Aby som odpovedal na vašu prvú otázku, uvádzam Lipovetského pojem „rozptylu sociálna“ s cieľom kritizovať ho. Táto diseminácia sociálna korešponduje a multiplikáciou vertikálnych antagonizmov – medzi vládnúcimi a ovládanými – a horizontálnych antagonizmov – medzi ovládanými samými. Bývalý triedny konflikt uvoľnil miesto difúznym protikladom medzi pohlaviami, medzi pôvodným obyvateľstvom a prisťahovalcami, medzi homosexuálmi a heterosexuálmi. Tieto posledné konflikty sú inštrumentalizované tak, aby neutralizovali nesúhlasné skupiny a rozpúšťali vôľu dožadovania sa čohosi. V takejto atomizovanej spoločnosti sa zmnoženie antagonizmov, ktoré sa prekrývajú navzájom, prejavuje ako masová neschopnosť. V klasickej perspektíve čelný protiklad medzi pracujúcimi a vlastníkmi nedovoľoval týmto robiť, čo chceli. Už to tak nie je. Tento model nielenže neprotirečí udržiavaniu hegemónie vládnúcej moci, ale je celkom možné, že je jednou z jeho podmienok. Spojené štáty majú naozaj voľné ruky vo vnútri. O to sú účinnejšie navonok. Na to, aby medzi Európou a USA vznikol antagonizmus, by bolo treba, aby sa ich vládnúce triedy dostali do opozície. No súhlasím s nedávnym Zinovjevovým náhľadom, podľa ktorého tieto vládnúce triedy sú odteraz integrované do tej istej planetárnej triedy.
Ako posudzujete cirkev alebo cirkvi v liberálnej spoločnosti?
Skôr súhlasím s tým, čo sa napísalo v poslednom čísle Eléments: kresťanstvo tým, že Boha umiestnilo von zo sveta, bolo nástrojom rozčarovania z neho – teda menovite jeho odmietnutia ako cirkvi. Nepochybne budeme svedkami postupného odumierania cirkví v katolíckom i protestantskom svete. Toto poznačí koniec tradičnej podoby kresťanstva spojenej s jeho cirkevnými štruktúrami. Budeme však aj svedkami smrti kresťanstva? Tu treba rozlišovať medzi kresťanstvom a cirkvami. Koniec cirkví znamená koniec kresťanstva ako inštitucionálnej moci. To však neznamená nevyhnutne koniec kresťanstva ako symbolickej formy artikulujúcej niektoré skúsenosti a objavy vpísané do samého centra evanjeliového a ešte v širšom zmysle biblického textu. Na to, aby táto forma vymizla, by sa museli z ľudského horizontu stratiť aj samotné objavy, ktoré artikuluje (vo vzťahu k ľudskej slobode, k prístupu k osobnému životu, k vtelenému Slovu, Bohu, ktorý sa stal človekom, a contrario k odcudzeniu modlám atď.). To sa iste nedá úplne vylúčiť, no zdá sa mi, že to predsa len nie je ešte na porade dňa. Spresnime, že predstavou, ktorú mám o kresťanstve, som veľmi blízko autorom, ako je René Girard či psychoanalytička Marie Balmaryová.
Poďme k inej dôležitej téme vašej knihy: prisťahovalectvo. Obžalúvate viac alebo menej Vladára z toho, že vedome zorganizoval prisťahovalectvo s cieľom naše spoločnosti fragmentovať a uľahčiť tak ich kontrolu. Nezanedbáva táto analýza hospodárske a symbolické dimenzie, ktoré sú zdrojom prisťahovalectva v šesťdesiatych rokoch (volanie po pracovnej sile a propagovanie západného imaginárna v treťom svete)? Všeobecnejšie povedané, ako vidíte budúcnosť multirasových spoločností?
Aj tu som naschvál zvolil určitý schematický prístup, prístup Vladára, ktorý prisťahovalectvo využíva na zväčšenie svojej moci. V knihe kladiem dôraz na fakt, že súčasné prisťahovalectvo je tiež prirodzeným procesom, ktorého pendantom sú veľké invázie. Ide o opakovanie javov, ktoré sa už vyskytli v iných dobách: populácie postihnuté hladom či vojnou sa presúvajú na územia, ktoré im poskytujú potravu alebo mier. Prisťahovalectvo teda zodpovedá istej nevyhnutnosti, istým objektívnym tlakom. Ale tieto tlaky sú tiež inštrumentalizované v službách politických cieľov dominácie. Niektoré krajiny ako napríklad Japonsko, či ako dokonca väčšina krajín tretieho sveta sa dokážu proti prisťahovalectvu zabezpečiť. Nie je teda pravda tvrdiť, že sa nič nedá robiť. Avšak naozaj si ťažko predstaviť, že by európske krajiny zaviedli na hraniciach také kontroly ako v Japonsku alebo Indii. Po tomto konštatovaní je zaujímavé dozvedieť sa, prečo je to nemysliteľné. Pretože momentálne štruktúry prevládajúce v západnej Európe takúto voľbu znemožňujú? Kladúc túto otázku sa dotýkame problému inštrumentalizácie prisťahovalectva vládnúcou mocou.
Dnešný proces pravdepodobne bude pokračovať. Jeho najhorším vyústením by bola občianska vojna, ale nie je to ani podľa mňa najpravdepodobnejší scenár. Radšej si viem predstaviť zahnívanie tejto situácie – kriminalitu atď. Premýšľanie o probléme prisťahovalectva vyžaduje v každom prípade mať v tom jasno, a tak ako Machiavelli nás k tomu vyzýva, otvoriť sa k realite. Pred takou dvadsiatkou či tridsiatkou rokov bolo možné predložiť program odporu voči prisťahovalectvu tým, že by sa boli použili prostriedky potrebné na zabezpečenie nepriechodnosti hraníc a na to, že sa zaobídeme bez zahraničnej pracovnej sily. Vrátiť sa však dozadu už nedá a väčšina pravicových strán sa mýli, keď vidí iba voľbu medzi prisťahovalectvom a neprisťahovalectvom. Spoločenstvá prisťahovalcov prítomné na európskej pôde. Už z nej neodídu. Vychádzajúc z tejto novej situácie sú namieste podstatné otázky: Aká bude tvár našich spoločností o dve či tri generácie, keď domorodému obyvateľstvu hrozí, že sa stane minoritným v prípade, že terajšie demografické trendy budú pokračovať? Vyústi duchovné prázdno Európy do jej islamizácie? Má sa uprednostniť komunitaristický alebo asimilačný model s cieľom zabezpečiť občiansky mier v multirasovej spoločnosti? Na tieto otázky nemám definitívnu odpoveď. Predovšetkým je dôležité ich položiť s cieľom vyvolať diskusiu.
Je podľa vás dnešná vládnúca trieda žiačkou Montaigna alebo Machiavelliho?
Montaignova stratégia je v princípe stratégiou odporcov systému. Schematizujúc, dnešný systém vládnutia sa dá kvalifikovať ako totalitný. Ide však o totalitarizmus odlišný od nacistického či komunistického. Tento rozdiel možno vyjadriť v termínoch stratégie. Za účelom realizácie úplnej dominácie nacistický a sovietsky režim využíval stratégiu priamej konfrontácie tým, že sa utiekal k násiliu. Západný režim zatiaľ takéto postupy nepoužíva, neotvára koncentračné tábory. Oproti tomu na to, aby sa vnútil, používa stratégiu, ktorá by sa dala kvalifikovať ako nepriama v tom zmysle, že aspoň doteraz sa nechcel javiť otvorene ako totalitný. Vyhol sa tiež otvoreným konfrontáciám a usiloval sa skôr svojich opozičníkov prekabátiť, marginalizovať. Predsa si len myslím, že práve sa posúvame do novej fázy, kedy budú „disidenti“ stíhaní priamejšie. Také javy ako vojna v Juhoslávii alebo generalizovanie cenzúry ohlasujú pritvrdzovanie dominácie. Pre slobodných duchov budú nadchádzajúce časy iste ťažké. Rozhovor zaznamenaný C. Champetierom a E. Lévym. (Anatomie de la domination libérale). In: Eléments pour la civilisation européenne, č. 96, november 1999. Z francúzštiny prel. Jozef Sivák
spracoval František Novosád
