Nikto nemôže na národnej úrovni vyriešiť globálnu ekonomickú krízu. Vlády majú jedinú možnosť – popri systémových riešeniach, ktoré by išli proti základným princípom kapitalizmu, prijímať opatrenia, ktoré len zmiernia dopady krízy. U nás na to vláda využíva Radu pre hospodársku krízu, pretože jej umožňuje priamo komunikovať s rozhodujúcimi aktérmi ekonomiky. Kritici tvrdia, že je to lobistický klub a členmi Rady by mali byť radšej analytici. A to je poriadna „blbosť“.
Podrobnejší pohľad na požiadavku uprednostňovať analytikov je však zaujímavý, lebo odhaľuje motívy, ktoré sú zhodné s príčinami súčasnej krízy.
Pozri, kto to hovorí
Skutočne nie je náhoda, že túto myšlienku na stránkach novín (Hospodárske noviny) opakovane propagoval politický komentátor Robert Kotian. V prvom rade preto, lebo ide naozaj o politickú požiadavku, presne tak, ako z rôznych analytikov urobili médiá „modly“ z politických dôvodov. V druhom rade preto, lebo práve R. Kotiana ocenila za minulý rok nadácia Liberálna spoločnosť, o. i. za „šírenie myšlienok liberalizmu v médiách“. Zámerom nadácie je takto každoročne „oceniť autorov, ktorí svojou publikačnou činnosťou prispeli k rozvoju a uplatňovaniu liberálneho myslenia v rôznych oblastiach spoločenského života, a tým aj k podpore liberálnych hodnôt“. R. Kotian pri prevzatí ceny vyhlásil, že „byť liberálom nie je nadávka,“ čiže sa k svojej liberálnej ideologickej orientácii hlási.
To je v zásade v poriadku, ale potom nemožno hovoriť o nezávislom autorovi, ktorý objektívne a bez predsudkov hodnotí (komentuje) politické dianie a politikov. Nie, treba mať na pamäti, že nejde o nezávislé komentáre, ale o hodnotenia ideologicky zaradeného človeka, ktorý „svojou publikačnou činnosťou prispieva k podpore liberálnych hodnôt“ a tie sú celkom prirodzene v niektorých oblastiach výrazne iné, než napríklad hodnoty sociálnodemokratické.
Tieto riadky však nemajú R. Kotiana odsudzovať, veď ani on sám sa nehanbí za fakt, že na stránkach novín vedie ideologický súboj na strane liberálov. Tento fakt má ilustrovať skutočnosť, že ľudia, ktorí sa tvária ako nezávislí analytici v skutočnosti nie sú ani jedno, ani druhé a zďaleka to neplatí len o novinároch. S takýmito analytikmi sa bežne stretávame aj v iných oblastiach – politike, zdravotníctve, školstve, životnom prostredí. Iba výnimočne táto axióma neplatí. Vychádzajúc z tohto faktu by teda odporúčanie R. Kotiana viedlo k jedinému: jedných lobistov (podľa Kotiana) by nahradili iní. Lebo tí ekonomickí analytici, ktorých tak presadzuje komentátor Hospodárskych novín, tiež patria medzi lobistov, ideologicky obmedzených propagandistov, bojujúcich za isté, vopred stanovené recepty. Nedávno na to článkom, ktorý vyšiel práve v Hospodárskych novinách upozornil uznávaný profesor ekonómie na Harvardovej univerzite Dani Roddick.
Vlastné politické preferencie
D. Roddick upozorňuje, že „boli to ekonómovia, ktorí legitimizovali a popularizovali názor, že nekontrolované financie sú pre spoločnosť dobrodením, oni hovorili jednohlasne o nástrahách vládnej preregulácie“. Podľa Roddicka „vďaka svojim technickým vedomostiam – alebo tomu, čo tak vyzeralo – si vydobyli privilegované postavenie a získali prístup do kuloárov moci.“ A toto postavenie zneužívali, lebo to, čo ponúkali, nevychádzalo z objektívnej a odborne obhájiteľnej analýzy, ale z viery, resp. ideologického presvedčenia: „Chyba nespočíva v ekonómii, ale v ekonómoch. Problém je v tom, že ekonómovia (a tí, ktorí im načúvali) začali prehnane dôverovať svojim aktuálne preferovaným modelom: trhy sú efektívne, finančné inovácie prenášajú riziko na tých, ktorí ich najlepšie znášajú, samoregulácia funguje najlepšie a vládne zásahy sú neúčinné a škodlivé.“
D. Roddick pritom upozorňuje, že existuje obrovské množstvo odbornej literatúry, z ktorej jasne vyplývali iné závery, než ponúkali „ekonomickí analytici“. Lenže „ak ste novinár, ktorý žiada ekonóma o rýchly názor na nejakú politickú tému, potom sa skutočne stretnete so skratkovitosťou,“ ktorá v neekonómoch vytvára dojem, že ekonómia „idealizuje trhy a úzky koncept efektívnej alokácie zdrojov.“ Z ekonomických analytikov sa tak stali obyčajní propagandisti: „Namiesto toho, aby predložili celú paletu možností a vymenovali primerané kompromisné riešenia – čo je podstatou ekonómie – až príliš často vyjadrovali vlastné spoločenské a politické preferencie. Namiesto toho, aby boli analytikmi, stali sa ideológmi, ktorí uprednostňujú jeden model spoločenského usporiadanie pred inými.“
Neexistuje nijaký dôvod domnievať sa, že všetci tí analytici, ktorí navyše u nás pracujú pre ideologicky vyprofilované „think-tanky“, si tieto skutočnosti uvedomili. Naopak, ich drzosť nepozná hraníc, a tak sme sa od nich žiadneho ospravedlnenia za chyby nedočkali. A sme svedkami toho, že pokračujú v tom, čo začali – opäť prezentujú svoje názory ako jediné pravdy a stále uprednostňujú jediný model spoločenského a ekonomického poriadku. Dani Roddick varuje, že takto „v konečnom dôsledku šíria okolo seba nevýslovne prehnanú sebaistotu pri otázke, aké opatrenia treba prijať.“ Preto „keď sú (ekonómovia) príliš jednotní, mala by byť verejnosť v strehu“. A novinári by z nich nemali vyrábať modly. Samozrejme, ak to nie je ich ideologický zámer.
Autor pracuje na úrade vlády
