Ako sa súčasné formy antisemitizmu prejavujú na Slovensku?
Dodnes u nás pretrváva niekoľko stereotypných názorov. Je to tvrdenie, že Židia boli bohatí, že boli krčmári, ktorí spôsobili prudký nárast alkoholizmu u Slovákov, že boli spoluzodpovední za násilnú maďarizáciu a že Židia budú do skonania sveta niesť vinu za ukrižovanie Krista. Pokiaľ ide o posledné tvrdenie, hoci sa na II. vatikánskom koncile katolícka cirkev od neho dištancovala, nielen istá časť veriacich katolíkov, no dokonca aj cirkevnej hierarchie na Slovensku to akosi nechce brať na vedomie. Podľa môjho názoru je v tejto súvislosti veľmi dôležitý vzťah k osobnosti Jozefa Tisu. Pokusy nielen o jeho rehabilitáciu, ale i o jeho blahorečenie a neskôr svätorečenie budú pokračovať aj v 21. storočí. Trúfnem si dokonca tvrdiť, že čím viac času uplynie od obdobia vojnového slovenského štátu, tým viac budú narastať pokusy o idealizáciu tejto osobnosti. Súvisí to s tým, že vtedajší režim sa nedá oddeliť od Tisu. Preto jeho rehabilitácia a vychvaľovanie je zároveň rehabilitáciou a vychvaľovaním slovenského klérofašistického režimu, ktorý bol v úzkom spojení s nemeckým fašizmom.
Mnohé terajšie ekonomické a politické problémy sa najľahšie dajú vysvetliť ako dôsledok nejakého sprisahania…
Sme v takej historickej situácii, že viacerým politickým smerom sa naozaj hodí hľadať nepriateľa, respektíve jeho obraz je už vopred pripravený. U nás predsa vychádzajú knihy a časopisy, ktoré jednoznačne za tohto nepriateľa vyhlasujú Židov. Na druhej strane, je veľmi málo materiálov, ktoré by sa kriticky vyslovovali proti týmto publikáciám a periodikám.
V súvislosti s nedávnym vydaním Hitlerovej knihy Mein Kampf v Českej republike ste sa vyslovili, že viaceré časti obsahu tejto publikácie môžu ešte dnes pôsobiť. Mohli by ste tento názor upresniť?
Dalo by sa hovoriť o troch oblastiach, kde nájdete súvis so súčasnosťou. Je to technika politickej propagandy. Hitler využil všetky vtedajšie prostriedky reklamných techník na propagáciu svojich názorov. Ďalej je to jeho kritika parlamentnej demokracie, kde poukazuje na nedostatky systému politických strán a jeho skorumpovanosť. Napokon sú to jeho antisemitské názory. Tvrdenia, že Židia majú neúmerný vplyv na masmédiá a kultúru, že zaviňujú jej komercionalizáciu a tak spôsobujú rozklad kultúrnych hodnôt, že prostredníctvom židovských finančných magnátov ovplyvňujú a korumpujú politiku, sa predsa ozývajú aj dnes. V súvislosti s českým vydaním Mein Kampfu som bol dva razy vzrušený. Prvýkrát, keď vyšiel, pretože vydať dnes Hitlerovu knihu je čosi vzrušujúce. Druhý raz vtedy, keď som ju čítal. Ak by sme vzali súčasné Slovensko, mechanizmus pôsobenia niektorých politikov, historikov a novín – napríklad Nástup alebo Zmena – je analogický so stereotypmi, ktoré používal Adolf Hitler.
Nemal by platiť zákaz vydávať knihy, ako je Mein Kampf?
Hádam môj názor vyznie veľmi kacírsky, no myslím si, že aj takýto typ literatúry by sa mal vydávať, a nielen pre bádateľské účely. Kto chce Mein Kampf získať, môže ho nadobudnúť napríklad prostredníctvom internetu. Ale takúto knihu nemožno vydať bez erudovaného úvodu a bez poznámkového aparátu, ktorý by vyvracal všetky lživé a perfídne tvrdenia. Zároveň by tam malo byť napísané, čo táto kniha spôsobila.
Aby súčasný rasizmus a antisemitizmus účinne pôsobil, musia jeho protagonisti popierať zločiny, ku ktorým hlásanie rasizmu a antisemitizmu viedlo, ako bol napríklad holokaust. Aké argumenty používa koncepcia tzv. osvienčimskej lži?
S týmito argumentmi sa mohol oboznámiť aj slovenský čitateľ. Niektoré slovenské periodiká – napríklad Zmena, Nástup alebo Hlas Slovenska – uverejnili dokonca seriály článkov, kde holokaust a plynové komory označovali za lož storočia. Problém nie je ani v tom, že sa šíria podobné antisemitské výmysly, no skôr v tom, že tlač a verejná mienka nereagovali odmietavo na takéto tvrdenia, že sa neuverejnilo dosť presvedčivých protiargumentov, dosť presvedčivých materiálov, ktoré by sa k tejto téme vyjadrili. Treba pripomenúť, k akým obludným dôsledkom viedli názory vyslovené autorom Mein Kampfu. V minulom storočí došlo vo Francúzsku a Česku k dreyfussiáde a hilsneriáde. V súvislosti s inscenovanými procesmi proti Židom v týchto krajinách rozpútali antisemitskú kampaň. Našiel sa však Emil Zola a Tomáš Garrigue Masaryk, ktorí vyburcovali pokrokovú verejnú mienku. Obaja dokázali vyvolať také reakcie spoločnosti, ktoré ju očistili. Súčasne sily, ktoré boli zárodkom budúcich fašistov, odsunuli na jej okraj. Aj slovenská spoločnosť by sa mohla ochrániť pred mnohými nebezpečenstvami, ak by proti prejavom moderného antisemitizmu vedela adekvátne reagovať. Nejde tu predsa iba o Židov, či iné menšiny, ktoré majú byť prenasledované. Tu ide o čosi viac – o základné hodnoty demokracie a humanity.
zhováral sa Peter Greguš
