Na Pražskom hrade sa 5. januára 1968 skončilo rokovanie Ústredného výboru KSČ o závažnom krízovom stave v strane a spoločnosti. Uvoľnilo z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného a namiesto neho jednomyseľne zvolilo Alexandra Dubčeka. Verejnosť, vrátane mladých ľudí sa o výsledkoch rokovania a o atmosfére, ktorá na ňom vládla, dozvedala iba útržkovite a postupne. Z opatrnosti mlčala a vyčkávala aj väčšina novinárov.
Mládežnícky denník Smena však už na začiatku roka 1968 uverejnil zopár politicky závažných článkov na témy, ktoré boli dovtedy ešte tabu. Ako isté záblesky obrodného procesu možno k ním zaradiť besedu Milana Vároša s historikmi „Dva národy v jednej republike“ o vzťahoch našich národov a spravodlivejšom štátoprávnom usporiadaní, besednicu Lýdie Brabcovej „Je kríza dôvery?“, článok Štefana Hubača „Kto komu vládne“ o riešení národnostných vzťahov či článok profesora Viktora Pavlendu „O čo vlastne ide?“
Dopravný systém typu Alweg, postavený v Turíne pre expozíciu Italia 61. Po skončení expozície bol nevyužitý a koncom sedemdesiatych rokov ho zničil požiar s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobený vandalmi.
Foto: Jean-Henri Manara, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 2.0
Mimoriadne veľkú odozvu čitateľov vyvolala glosa Jána Čomaja uverejnená v nedeľu 7. januára „Bude Alweg, či nebude?“ Autor sa v nej vyslovuje k listu Fakultného výboru ČSM na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine, v ktorom zväzáci požadujú riešiť problém dopravy v Tatrách „radikálne a okamžite“ a obracajú sa priamo na neho, keďže už predtým písal o Alwegu, „s prosbou, aby pomohol zabezpečiť pomocou ankety, alebo inou formou prejavenie verejnej mienky“ na podporu vybudovania Alwegu vo Vysokých Tatrách. On im vyhovel a pustil sa s plným elánom do práce.
Mládežnícke hnutie sa volá Alweg
Dovtedy neznáme slovo Alweg zrazu začalo rezonovať medzi mladými ľuďmi. Neobyčajne rýchlo vzrástla jeho frekvencia v novinách, rozhlase i v televízii. Neskôr podľa neho bolo pomenované jedno z najvýznamnejších mládežníckych hnutí, ktoré vzniklo na Slovensku spontánne zdola, na samom začiatku demokratizačného procesu v spoločnosti, po januárovom pléne ÚV KSČ. Postupne prerástlo cez všetky vekové hranice obyvateľstva, od pionierov až po dôchodcov, do celonárodného politického hnutia a zachvátilo celé Slovensko. Ako napísal vtedajší šéfredaktor Smeny Slavo Kalný, to najdôležitejšie na tom bolo: „učiteľ to neprikázal žiakom, predseda MNV občanom, direktor fabriky zamestnancom, majster učňom, predseda ČSM zväzákom… Vidí sa mi, že na tieto úžasné dni sotvakedy zabudneme.“
Význam hnutia Alweg, žiaľ, nie je historicky docenený. Aj relevantná historická literatúra (Chronológia dejín Slovenska a Slovákov) ho redukuje iba na verejnú finančnú zbierku, „ako prvú svojho druhu v pofebruárovom Československu.“ Jeho genéza je však iná, pozoruhodná a jedinečná.
Už pred januárom 1968 bolo známe, že vo Vysokých Tatrách sa budú konať majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Úroveň infraštruktúry, najmä dopravný systém v Tatrách však nespĺňal požiadavky na usporiadanie takého významného medzinárodného športového podujatia. V dezolátnom stave boli najmä tatranské železnice. Tatry ako symbol národnej hrdosti Slovákov si žiadali moderný systém dopravy. Východoslovenský krajský národný výbor v Košiciach už v roku 1963 zadal úlohu vypracovať územno-ekonomickú štúdiu dopravného riešenia vo Vysokých Tatrách. S iniciatívou prišli mladí architekti Alexander Valentovič a Peter Hupka, ktorý navrhli postaviť v Tatrách jednokoľajovú nadzemnú rýchlodráhu ALWEG, ktorej technické a prevádzkové parametre boli moderné, perspektívne a dostatočne chránili aj tatranskú prírodu. (Názov vychádza z iniciálok švédskeho priemyselníka a zakladateľa tohto systému dopravy Axela Lennarta Wennera-Grenga). S navrhovaným riešením sa stotožnili príslušné regionálne orgány štátnej správy a samosprávy. Pražské ministerstvo dopravy však presadzovalo rekonštrukciu tatranskej elektrickej železnice, čo sa stretlo s nesúhlasom vo verejnosti a predovšetkým u mladých ľudí.
Slovenský ústredný výbor ČSM vyhlásil výstavbu Vysokých Tatier za stavbu mládeže. Mená záujemcov zverejnila Smena už 9. januára v článku Kto bude stavať Tatry?“. Medzi prvými sa k výzve prihlásili zväzáci z Východoslovenských železiarní v Košiciach. V otvorenom liste Chceme v Tatrách Alweg, ktorý zverejnila redakcia, vyjadrili presvedčenie „… že za aktívnej podpory celého slovenského národa sa podarí presadiť stavbu moderného Alwegu a verejná mienka donúti ministerstvo dopravy zmeniť svoj názor“. Prejavili ochotu na jeho výstavbu prispieť aj finančnými prostriedkami. Verejnú mienku pozitívne ovplyvnil článok autorov projektu Prehliadka strateného času, v ktorom kritizovali československú vládu za neplnenie vlastného uznesenia o riešení dopravy v Tatrách, písali o výhodách Alwegu a o tom, že: „… treba si vážiť obrovský záujem ČSM o výstavbu Vysokých Tatier.“
Ohlasy a peňažné dary
Do redakcie Smeny začali prichádzať ohlasy a aj peňažné dary na vybudovanie Alwegu. V nedeľu 21. januára Smena publikovala vo výraznej grafickej úprave výzvu zväzákov z Leteckých opravovní v Trenčíne všetkým organizáciám ČSM: „Vyzývame všetky závodné, školské a dedinské organizácie ČSM na Slovensku a všetkých, ktorým leží na srdci osud Tatier a úspech Majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, aby prispeli svojimi prostriedkami na výstavbu Alwegu vo Vysokých Tatrách. Žiadame redakciu Smeny, aby otvorila bankové konto, na ktoré budú môcť zväzácke organizácie, podniky i jednotlivci poukazovať peniaze.“ Smena na druhý deň vyhovela výzve zväzákov a v Štátnej banke československej Bratislava-mesto otvorila účet SMENA−ALWEG 405-3330. Zároveň zriadila osobitnú rubriku v novinách a začala v nej uverejňovať mená darcov a neskoršie aj nominálnu sumu peňažných darov. Rubrika sa stala jednou z najčítanejších. Zoznam darcov a vklady na účte každým dňom narastali. Prispeli známe osobnosti, inštitúcie, Národné divadlo, futbalové a hokejové kluby, umelci, študenti učitelia, pionierske a zväzácke kolektívy, podniky, družstva, politici aj dôchodcovia. Národný umelec Ján Cikker prispel sumou tisíc korún. Rovnakou sumou prispel aj tajomník ÚV KSS Miloslav Hruškovič. Martinskí medici poslali päťtisíc korún, vydavateľstvo Smena dvadsaťtisíc, Juraj Budovský zo Žiliny aj s rodinou prispel sumou stopäťdesiat korún, dôchodkyňa Božena Semanová písala, že na tento účel odkladá stovku.
Postupne sa na redakčnom stole kopili aj ohlasy známych osobností. Spolu s desiatkami iných Alweg podporili akad. Dionýz Blaškovič, akad. sochár Alexander Trizuljak, akad. Jozef Čabelka, akad. Emil Belluš, básnici Ján Smrek a Ján Poničan, športovci Jozef Golonka a Bohuš Golian, hudobný skladateľ Ilja Zeljenka, známi výtvarníci Marián Vaněk a Dušan Junek sa vzdali honorárov za svoje karikatúry, ktoré uverejňovali v Smene na prospech Alwegu. Vyhlásenie na podporu Alwegu vydali bývalí členovia štábov predchádzajúcich stavieb mládeže. Stredoslovenský krajský výbor ČSM v Banskej Bystrici vyzval všetky krajské organizácie v republike, aby sa zapojili do tohto hnutia. Smena uverejnila otvorený list Vysokoškolského výboru ČSM pri Vysokej škole dopravnej v Žiline ministrovi dopravy, v ktorom ho žiadajú znovu urýchlene prerokovať možnosti výstavby Alwegu a zároveň ponúkajú odborný dozor vysokoškolských pedagógov a najlepších študentov ich školy nad jeho výstavbou.
Jasné a jednoznačné stanovisko k výstavbe Alwegu zaujala Správa Tatranského národného parku: „K návrhom realizovať dopravu moderným systémom vyjadrujeme súhlas, lebo riešenie dopravy jednokoľajovou visutou železnicou typom Alweg je v súlade so zásadami ochrany prírody.“ Rada Mestského národného výboru Vysoké Tatry v Starom Smokovci: „… vyslovuje svoje srdečné poďakovanie za mimoriadny a nevšedný záujem predovšetkým ČSM na Slovensku, ale aj všetkým ostatným, ktorí sa svojím úsilím pričiňujú o konečné doriešenie výstavby Alwegu.“ Generálny riaditeľ Inžinierskeho staviteľstva Pavel Kompiš sa vyjadril, že je „nadšeným horlivcom za výstavbu Alwegu“. Vyhlásil, že koncern, v čele ktorého stojí, je schopný postaviť Alweg do termínu majstrovstiev sveta v lyžovaní.
Tlačová konferencia, aká dovtedy na Slovensku nebola
Narastajúci verejný záujem o Alweg prinútil štátne a politické orgány, aby k hnutiu zaujali oficiálne stanovisko. Ministerstvo dopravy pod tlakom verejnosti zvolalo na 9. februára do Bratislavy tlačovú konferenciu, na ktorej sa rozhodlo oznámiť svoje rozhodnutie o riešení dopravného systéme v Tatrách. Zúčastnila sa jej vyše stovka redaktorov tlače, rozhlasu, televízie, novinári z Bratislavy, Prahy i z krajských miest a mnohí experti na dopravu, ktorí prejavili nezvyčajný záujem o tému, ktorá rozvírila verejnú mienku.
Ako prvý na tlačovke vystúpil Ing. Peter Hupka, spoluautor projektu Alweg. Na požiadanie ministerstva dopravy odborné stanovisko k projektu mal vyjadriť profesor Českého vysokého učenia technického v Prahe, Dr. Ing. Špurek. Začal takto: „Bohužiaľ, nemal som možnosť oboznámiť sa podrobne s návrhmi, ale niektoré údaje, ktoré som dnes počul prvý raz, ukazujú, že treba to preveriť, že to treba dokresliť, že tu treba ešte domyslieť veci… že keď sa mladým ľuďom toto vysvetlí, že nemôžeme ísť touto cestou, ale inou cestou, pohnú to svoje sväté nadšenie inou cestou.“ To nepotrebuje komentár. Ako expert ministerstva dopravy v danej oblasti projekt, ktorý vôbec nepoznal, predčasne pochoval.
Minister dopravy Alois Indra, na konferencii oficiálne vyhlásil, že ministerstvo nesúhlasí s vybudovaním Alvegu. „… môžem len potvrdiť to, že je veľmi nereálne počítať s tým, že by sa do majstrovstiev v lyžovaní v roku 1970 mohol postaviť Alweg. Utvoríme komisiu odborníkov a podľa jej záverov posúdime, ako po roku 1970 vo Vysokých Tatrách postupovať.“ Bola to zámerná obštrukcia, ktorú vtedajší politici obyčajne používali na zahatanie nejednej iniciatívy, ktorá sa vymykala ich zámerom. Vedecky a odborne fundovaný súhlas prominentných slovenských vedcov a slovenských vedeckých ustanovizní s výstavbou Alwegu ministerstvo dopravy nevzalo ani na vedomie.
Mládežnícke hnutie za vybudovanie Alwegu na konferencii nebojácne obhajoval predseda SÚV ČSM Róbert Harenčár. „Vzniklo nám hnutie, ktoré spojilo v jednej myšlienke všetky sociálne skupiny mládeže… Hovorili nám, že sa nevieme nadchnúť, že sme zamrznutá generácia. Nie sme zamrznutá generácia, boli sme zmrazovaní. Hovorilo sa nám, že sa nevieme nadchnúť. Nadchli sme sa! A povedali nám: ste sa skoro nadchli. Povedali nám, začali ste skoro. A predtým sa hovorilo, čo už nezačnete s niečím. Povedali nám, zle ste sa nadchli, mali ste sa nadchnúť za niečo iné… Vec Alweg nie je uzavretá. Počkáme! Alweg zo stola nesťahujeme. Zväz mládeže ho nestiahne!“ Mladá redaktorka Smeny Alica Malá (Bieliková) vyhlásila: „Pripravuje sa pohreb jednej iniciatíve. Ak sa pochová Alweg, tak sa pochová strašne veľa v slovenskej mládeži.“ Po prvý raz v histórii slovenskej žurnalistiky denník Smena uverejnil na tri pokračovania stenografický záznam z tlačovej konferencie. Čitatelia sa dozvedeli názory za i proti, bolo to seriózne a objektívne.
Alweg ako symbol národnej hrdosti a vlastenectva
Mladí ľudia, najmä vysokoškolskí študenti boli sklamaní z rozhodnutia ministerstva dopravy o zamietnutí výstavby Alwegu. V sobotu 10. februára okolo obeda sa začali zhromažďovať v aule SVŠT v Bratislave na protestnom zhromaždení. Bola to napokon progresívna a konštruktívna manifestácia. Rezolúcia, ktorú študenti prijali, vyznela ako odhodlanie v hnutí naďalej pokračovať. „Sme za Alweg. Alweg v posledných dňoch sa stal symbolom národnej hrdosti i vlastenectva… Alweg je naším symbolom dnešných dní a preto vyzývame mládež celej republiky, aby sa k nám pridala…“ Sprievod takmer 2 000 študentov sa potom za všeobecných sympatií občanov pohol mestom. Niesli transparenty, skandovali heslá: Nech žije Alweg!, Vzdávame sa obedu, na výstavbu alwegu!, Nech žije Smena!“. Celý sprievod svoj pochod ukončil pred redakciou Smeny. Študenti tým vzdali hold jej redaktorom, ktorí podporovali ich ušľachtilé snaženie v presadzovaní vecí verejne prospešných v časoch, kedy ešte fungovala Ústredná publikačná správa a cenzúra ešte nebola oficiálne zrušená.
O necelý týždeň po tlačovej konferencii, 16. februára Smena zverejnila druhý list martinských medikov zväzákov, iniciátorov hnutia Alweg, verejnosti. „… Celá verejnosť sa opäť presvedčila, že mládež je aktívnou silou národa najmä vtedy, keď má na to priaznivé ovzdušie, že nie je ľahostajná k spoločenskému dianiu… Nerešpektovanie tohto spontánneho prejavu vôle, vlny nadšenia, jednoduchým odpísaním aktivity más môže mať hlboké dôsledky.“
Protesty nepomohli. Výstavba Alwegu bola definitívne zamietnutá. Napriek tomu hnutie pokračovalo, konto rástlo. Smena naďalej uverejňovala stanoviská odborníkov, ohlasy známych osobností, aktivity zväzáckych organizácií. Navyše v apríli v kine Dukla v Bratislave sa konalo o Alwegu sympózium. Hnutie Alweg definitívne ukončila až okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968.
O Alwegu písali najlepší smenárski novinári
Hlavným organizátorom mládežníckeho hnutia Alweg bola redakcia Smeny. Menovite Ján Čomaj bol dušou kolektívu redaktorov, ktorí denne získavali informácie a písali o dianí v teréne. Pozoruhodná bola celková réžia hnutia, žánrová pestrosť zverejnených materiálov, denný kontakt redakcie s čitateľmi osobný i cez noviny, masovosť hnutia, ktorá sa podarila v krátkom čase dosiahnuť a stupňovanie nadšenia jeho účastníkov i organizátorov. O Alwegu písali najlepší smenárski novinári: Ján Čomaj, Slavo Kalný, Milan Vároš, Emil Remeň, Ján Smolec, Tibor Procházka a i. Alweg bol pre redakciu veľkou školou demokracie, v pohotovosti, v organizačných nápadoch. Cenné bolo, že okrem obhajcov Alwegu v novinách dostávali priestor aj oponenti. Čo predtým nebývalo, ľudia s odlišnými názormi sa nebáli verejne vystúpiť na stránkach novín. Bola to aj výborná príprava redakcie na rozvíjajúci sa demokratizačný proces.
Za mládežnícke hnutie Alweg, iniciátorom ktorého boli zväzácke kolektívy zdola, sa od samého začiatku angažoval Slovenský ústredný výbor ČSM a osobitne jeho predseda Ing. Róbert Harenčár. Vďaka tejto podpore nešlo v ňom už iba o vybudovanie nezvyčajne exkluzívneho dopravného systému, ale postupne nadobudlo výrazný politický charakter. Bol to aj verejný protest proti pražskému centralizmu a prejav odhodlania presadiť slovenské národné záujmy. Alweg sa stal synonymom unikátneho mládežníckeho a národno-emancipačného hnutia na začiatku demokratizačného procesu v spoločnosti. Táto generácia tvorila v pravom slova zmysle históriu obrodného procesu spoločnosti. Tisíce jej príslušníkov ešte žijú a nemožno ich nebrať na vedomie. Oni sa svojej minulosti nevzdajú a nenechajú si ju znevažovať.
Čo sa stalo s vyzbieranými peniazmi
Pre uchovanie historicky pravdivého obrazu o tomto unikátnom hnutí mladých ľudí treba ešte uviesť, čo sa stalo s peniazmi vyzbieranými na výstavbu Alwegu. V niektorých médiách (týždenník Plus 7 dní, denník Sme a i.) sa totiž pred časom objavili falošné informácie o tom, kam sa tieto peniaze podeli. Nový čas dokonca záležitosť vyzbieraných peňazí označil za najväčšiu krádež 20. storočia. Prirovnal ju k osudu zlatého pokladu zo Slovenského štátu a k menovej reforme z roku 1953. Je to bohapustá, bezočivá a účelová lož, ktorá mala poslúžiť na zneváženie účasti mladých ľudí v obrodnom procese spoločnosti po januárovom pléne strany. Peniaze boli vyše roka uložené na osobitnom účte vydavateľstva Smena. Koncom apríla a začiatkom mája 1969 denník Smena dva razy informoval verejnosť o návrhoch, na aký účel by sa vyzbierané peniaze mohli použiť. Zároveň informoval darcov, ktorí si chcú darované peniaze vziať späť, ako majú postupovať. O použití zvyšných peňazí, ktoré zostali na účte, vo výške vyše tri a pol milióna korún, rozhodlo Predsedníctvo Ústrednej rady Združenia detských a mládežníckych organizácií Slovenska, že sa použijú na výstavbu 13-triednej Základnej školy Mladých hrdinov SNP v partizánskej obci Nemecká, v rámci hnutia Národ deťom. Výstavba školy bola vyhlásená za stavbu mládeže. Jej budovatelia sa týmto činom prihlásili k odkazu Slovenského národného povstania, k ideám, na ktorých je založená aj naša Slovenská republika. Súčasťou školy bola aj Sieň mladých hrdinov Slovenského národného povstania. Bolo v nej 96 fotografií a zaznamenaných stošesťdesiat mien mladých ľudí, ktorí sa stali obeťami fašistických zverstiev. Na ďalších paneloch boli dokumenty a fotografie partizánskych obcí Telgárt, Kalište, Baláže, Čierny Balog, Kľak, Ostrý Grúň, Tokajík mnohé ďalšie, ktoré fašisti zničili, vypálili a ich obyvateľov brutálne povraždili. Sieň mladých hrdinov SNP navštevovali kolektívy žiakov z mnohých miest a obcí Slovenska. Prostredníctvom vystavených exponátov, fotografií a dokumentov spoznávali históriu SNP. Dnes už sieň neexistuje. Nie je známe prečo a kto ju zlikvidoval a kam sa podeli vystavené dokumenty. Kým mladí budovatelia školy si zaslúžia uznanie, barbarský čin likvidátorov Siene mladých hrdinov SNP si zaslúži odsúdenie. Žiaľ, aj také sú paradoxy dejín!
Rudolf Belan, bývalý riaditeľ vydavateľstva Smena
