Alternatívy voči neoliberálnemu režimu

Existuje tendencia pristupovať k otázke alternatív, akoby šlo o vypracovanie nejakého plánu budúcej spoločnosti a načrtnutie cesty, ktorá k nej povedie. Takéto cvičenia môžu byť veľkým prínosom. Predovšetkým však potrebujeme iniciovať politický proces, ktorý nás dovedie k bodu, v ktorom bude možné identifikovať schodné alternatívy, reálne možnosti. Dá sa pritom vydať dvoma smermi. Môžeme sa angažovať v spleti súčasných opozičných hnutí a usilovať sa vydestilovať z ich aktivizmu a jeho prostredníctvom podstatu široko založeného opozičného programu. Alebo môžeme prikročiť k teoretickému a praktickému skúmaniu existujúcich pomerov a snažiť sa odvodiť alternatívy pomocou kritickej analýzy. Ísť týmto smerom vôbec neznamená predpokladať, že existujúce opozičné hnutia sa mýlia alebo sú málo chápavé. Rovnako tak však opozičné hnutia nemôžu vychádzať z predpokladu, že sa ich analytické zistenia vôbec netýkajú. Úlohou je vyvolať dialóg medzi tými, ktorí sa vydali jedným z týchto smerov, a tým prehlbovať kolektívne poznanie a definovať vhodnejšie smery konania. Odlišnosti od sociálnej demokracie Neoliberalizácia zrodila široký prúd opozičných hnutí v rámci svojej pôsobnostii mimo neho. Mnohé z nich sa radikálne líšia od hnutí opierajúcich sa o robotníkov, ktoré prevládali do osemdesiatych rokov. Hovorím mnohé, nie všetky. Tradičné robotnícke hnutia nie sú v žiadnom prípade mŕtve ani v pokročilých kapitalistických krajinách, kde boli výrazne oslabené prudkým neoliberálnym útokom na svoju moc. Vitálne robotnícke hnutia vznikli v osemdesiatych rokoch v Južnej Kórei a Južnej Afrike, robotnícke strany prosperujú vo veľkej časti Latinskej Ameriky alebo sú priamo pri moci. Začínajúce robotnícke hnutie s veľkým potenciálom bojuje v Indonézii o to, aby bolo počuť jeho hlas. Nesmierny, i keď nepredvídateľný je potenciál robotníckych nepokojov v Číne. A nie je isté ani to, či masa pracujúcich ľudí v USA, ktorých posledné generácie často ochotne hlasovali proti svojim podstatným záujmom z dôvodov kultúrneho nacionalizmu, náboženstva a morálnych hodnôt, zostane natrvalo uzamknutá v tejto politike machináciami tak republikánskej ako aj demokratickej strany. Vzhľadom na nestálosť situácie nie je žiaden dôvod na vylúčenie možnosti, že by sa v USA v budúcich rokoch obnovila ľudová sociálnodemokratická alebo dokonca populistická politika zameraná proti neoliberalizmu. Odpor voči akumulácii vypudzovaním z vlastníctva však vedie k vzniku celkom odlišných smerov sociálneho a politického boja. Z hľadiska politickej orientácie a spôsobov organizácie sa tieto hnutia výrazne líši od typickej sociálnodemokratickej politiky, čo je čiastočne spôsobené odlišnými podmienkami, ktoré viedli k ich vzniku. Tak napríklad vzbura zapatistov v mexickej provincii Chiapas sa neusilovala o prevzatie štátnej moci alebo o politickú revolúciu. Namiesto toho sa usilovala o všeobsiahlejšiu, participatívnu politiku. Ich myšlienkou bolo pôsobiť v občianskej spoločnosti ako celku, otvorenejším a plynulejším spôsobom hľadať alternatívy berúce ohľad na špecifické potreby rôznych sociálnych skupín a umožniť im tak, aby zlepšili svoj vlastný údel. Z organizačného hľadiska sa snažila nehrať úlohu avantgardy a odmietla sa premeniť na politickú stranu. Namiesto toho dala prednosť úlohe sociálneho hnutia v rámci štátu a pokúsila sa sformovať politický mocenský blok, v ktorom by domorodé kultúry mali ústredné, a nie iba okrajové postavenie. Rovnakým spôsobom postupuje mnoho ekologických hnutí – napríklad rôzne hnutia za ekologickú spravodlivosť. Rozmanitosť opozičných hnutí Pôsobením týchto hnutí sa terén politickej organizácie presunul smerom od tradičných politických strán a odborových organizácií k menej sústredenej politickej dynamike spoločenských akcií pokrývajúcich celé spektrum občianskej spoločnosti. Čo tieto hnutia strácajú menšou sústredenosťou, získavajú na druhej strane svojím bezprostredným vzťahom ku konkrétnym problémom a záujmovým skupinám. Svoju silu čerpajú zo zakorenenia v každodennom živote a boji, pritom je ale pre ne často ťažké vymaniť sa z lokálnych a konkrétnych pohľadov, aby porozumeli makropolitickej povahe neoliberálnej akumulácie vypudzovaním z vlastníctva a jej vzťahu k reštaurácii triednej moci. Rozmanitosť týchto hnutí je jednoducho ohromujúca, a to natoľko, že je niekedy ťažké si predstaviť, čo by ich vôbec mohlo navzájom spájať. Všetky sú súčasťou zmesi protestných hnutí, ktoré od osemdesiatych rokov zachvátili celý svet a ovládli titulné stránky novín. Tieto revoltujúce hnutia boli niekedy rozdrvené zúrivým násilím, vo väčšine prípadov mocou štátu konajúceho v mene „poriadku a stability“. Inde – v situácii, kde akumulácia vypudzovaním z vlastníctva vyvolala silnú sociálnu a politickú rivalitu – degenerovali na medzietnické násilie a občianske vojny. Hlavnú úlohu v týchto bojoch zohrávala taktika „rozdeľ a panuj“ používaná vládnucimi elitami alebo súperenie rôznych skupín (napríklad záujmových skupín Francúzska a USA v niektorých afrických krajinách). Klientské štáty, podporované vojensky zvonku alebo v niektorých prípadoch používajúce špeciálne jednotky vycvičené zahraničnými armádami (vedúcu úlohu v tomto hrali USA, úloha Británie a Francúzska bola menej významná), v mnohých častiach rozvojového sveta iniciatívne vytvárali systém represie a bezohľadnej likvidácie, ktorého úlohou bolo zadržať aktivistické hnutia stavajúce sa proti akumulácii vyvlastňovaním. Je tu mnohé, čo inšpiruje Samotné hnutia prišli s množstvom myšlienok týkajúcich sa alternatív. Niektoré z nich požadujú úplné alebo čiastočné zrušenie väzieb s hlavnými silami neoliberálnej globalizácie. Iné, ako napríklad hnutie Päťdesiat rokov stačilo (Fifty Years Is Enough) sa usilujú o globálnu sociálnu a ekologickú spravodlivosť prostredníctvom reformy alebo zrušenia vplyvných inštitúcií ako je IMF, WTO a Svetová banka (je pritom zaujímavé, aké vzácne sú zmienky o ústrednej úlohe ministerstva financií USA). Ďalšie (najmä ekologické hnutia ako Greenpeace) zdôrazňujú tému opätovného získania verejných statkov, čím naznačujú hlbokú kontinuitu s bojmi v dávnej minulosti, ako aj s bojmi vedenými po celé trpké dejiny kolonializmu a imperializmu. Niektorí (ako Hardt a Negri) počítajú s davmi v pohybe alebo s hnutím v rámci globálnej občianskej spoločnosti, ktoré sa vzoprie rozprášeným a zneisteným mocnostiam neoliberálneho poriadku (chápaným ako „Impérium“), zatiaľčo iní si skromnejšie všímajú lokálne experimenty s novými systémami produkcie a spotreby (ako napr. LETS), ktoré stavajú na úplne inom type sociálnych vzťahov a ekologických praktík. Existujú aj ľudia vkladajúci svoju vieru do konvenčnejších štruktúr politických strán (príkladom je brazílska Strana pracujúcich alebo indická Kongresová strana v spojení s komunistami), ktorých cieľom je získanie štátnej moci ako krok smerom ku globálnej reforme ekonomického poriadku. Mnohé z týchto rozmanitých prúdov sa teraz stretávajú na pôde Svetového sociálneho fóra v úsilí definovať, čo majú spoločné, a vybudovať organizačnú štruktúru schopnú čeliť rozmanitým variantom neoliberalizmu a neokonzervativizmu. Objavila sa literatúra dokazujúca, že „iný svet je možný“. Zhrňuje a príležitostne sa pokúša syntetizovať rozmanité idey vznikajúce v rôznych sociálnych hnutiach po celom svete. Je tu mnohé, čo vyvoláva obdiv a inšpiruje. Kľúčová úloha triedneho boja Aké závery sa však dajú vyvodiť z toho, čo sme tu načrtli? Začneme tým, že celé dejiny ukotveného liberalizmu a následný obrat k neoliberalizmu poukazuje na kľúčovú úlohu, ktorú zohráva triedny boj buď pri obmedzovaní alebo pri obnovovaní moci elitnej triedy. I keď všetko prebiehalo fakticky potichu, vládnuce elity vypracovávali po celú jednu generáciu dômyselné stratégie na obnovu, posilnenie, alebo ako to bolo v Číne a Rusku, na vybudovanie svojej drvivej triednej moci. Nasledujúci obrat k neokonzervativizmu názorne ukazuje, ako ďaleko sú vládnuce elity ochotné ísť a aké autoritatívne stratégie sú pripravené použiť, aby si udržali moc. A k všetkému tomu došlo v desaťročiach, keď inštitúcie pracujúcej triedy boli v úpadku a bolo stále viac pokrokových ľudí presvedčených, že kategória triedy nemá žiadny význam alebo je prinajmenšom už dlho mŕtva. V tomto pokrokári všetkého druhu kapitulovali pred neoliberálnym myslením, pretože jedna z kľúčových fikcií neoliberalizmu tvrdí, že trieda je pomyselná kategória existujúca jedine v predstavách socialistov a kryptokomunistov. Hlavne v Spojených štátoch sa dnes výraz „triedny boj“ vyskytuje iba v pravicových médiách (príkladom je Wall Street Journal), kde sa používa na očierňovanie všetkých foriem kritiky hroziacej podkopávaním údajne jednotného a premysleného národného úsilia (t. j. reštaurácie moci horných tried!). Prvé poučenie, ktoré musíme vyvodiť, teda znie, že ak niečo vyzerá ako triedny boj a pôsobí ako triedna vojna, musíme to bez ostychu nazývať pravým menom. Masa obyvateľstva môže buď rezignovane prijať historickú a geografickú trajektóriu určovanú drvivou a stále rastúcou mocou horných tried, alebo na ňu odpovedať vlastným triednym spôsobom. To neznamená oddávať sa nostalgii po akomsi zlatom veku, kedy bola v pohybe nejaká fiktívna kategória ako „proletariát“. Neznamená to ani (pokiaľ to tak niekedy bolo), že existuje nejaká jednoduchá koncepcia triedy, na ktorú sa môžeme odvolať ako na primárneho (alebo dokonca výlučného) vykonávateľa historickej premeny. Neexistuje žiadne proletárske pole utopickej marxovskej fantázie, na ktoré by sme sa mohli stiahnuť. Ak sa zdôrazňuje nevyhnutnosť triedneho boja, neznamená to, že spôsob, akým sa trieda utvára, je determinovaný alebo že ho dokonca možno determinovať dopredu. Ľudové rovnako ako elitné triedne hnutia sa vytvárajú samé, no nikdy nie za podmienok, ktoré by si sami zvolili. A tieto podmienky sú plné zložitostí vyrastajúcich z rasových, genderových a etnických rozdielov, ktoré sú tesne prepletené s triednymi identitami. Nižšie triedy sú silne rasovo rozdelené a výrazným rysom neoliberalizácie sa stala rastúca feminizácia chudoby. Neokonzervatívny útok na práva žien a reproduktívne práva, ktorý, čo je zaujímavé, nabral plnú silu koncom sedemdesiatych rokov, keď sa do popredia po prvý raz dostal neoliberalizmus, je kľúčovým prvkom neokonzervatívneho poňatia morálneho poriadku postaveného na veľmi špecifickej koncepcii rodiny. Rozpory v neoliberálnej a neokonzervatívnej agende Analýza tiež ukazuje, ako sa dnes štiepia ľudové hnutia a prečo. Na jednej strane sú hnutia sústreďujúce sa na „rozšírenú reprodukciu“, pre ktoré sú ústrednými problémami vykorisťovanie námezdnej práce a podmienky určujúce spoločenskú mzdu. Na druhej strane existujú hnutia proti akumulácii vypudzovaním z vlastníctva. Tie sa stavajú proti klasickým formám prvotnej akumulácie (ako je odsun poľnohospodárskeho obyvateľstva z pôdy), proti brutálnemu rušeniu všetkých sociálnych záväzkov štátu (s výnimkou dohľadu a policajnej kontroly), proti praktikám s ničivým účinkom na kultúry, dejiny a životné prostredie a proti „konfiškačným“ defláciám a infláciám vyvolávaným súdobými formami finančného kapitálu v spojenectve so štátom. Naliehavou teoretickou a praktickou úlohou je nájdenie organických väzieb medzi týmito odlišnými hnutiami. Naša analýza tiež ukázala, že je to možné dosiahnuť iba tak, že budeme sledovať dynamiku akumulačného procesu kapitálu, pre ktorý je charakteristická nestálosť a prehlbujúce sa geografické nerovnosti. Táto nerovnomernosť aktívne napomáha šíreniu neoliberalizácie prostredníctvom medzištátnej konkurencie. Jednou z úloh oživenej triednej politiky je premeniť tento nerovnomerný geografický vývoj z nevýhody na prednosť. Proti politike vládnucich triednych elít v štýle „rozdeľ a panuj“ je nevyhnutné na ľavici postaviť politiku spojenectva, ktorá bude napomáhať opätovnému oživeniu miestnych síl sebaurčenia. Analýza poukazuje aj na rozpory v neoliberálnej a neokonzervatívnej agende, ktorú je možné využiť. Dnes je už príliš zreteľná prehlbujúca sa priepasť medzi rétorikou (v prospech všetkých) a skutočnosťou (v prospech nepočetnej vládnucej triedy). Myšlienka, že pre trh je charakteristická poctivá súťaž, je stále viac popieraná mimoriadnou monopolizáciou, centralizáciou a internacionalizáciou moci veľkých korporácií a finančného systému. Obrovský nárast triednych a regionálnych nerovností, a to tak vo vnútri štátov (ako je Čína, Rusko, India a Južná Afrika), ako aj medzi štátmi v medzinárodnom meradle vytvára vážny politický problém, ktorý už nemožno zamiesť pod koberec ako „prechodný“ jav na ceste k dokonalejšiemu neoliberálnemu svetu. Čím viac ľudia zisťujú, že neoliberalizmus je neúspešným utopickým projektom maskujúcim úspešný projekt reštaurácie moci vládnucej triedy, tým silnejšia je základňa pre znovuoživenie masových hnutí s rovnostárskymi politickými požiadavkami, ktoré sa usilujú o hospodársku spravodlivosť, poctivé obchodovanie a väčšiu ekonomickú bezpečnosť. Kritika autoritárstva a tzv. morálnej nadradenosti Vzostup diskurzov o ľudských právach ponúka príležitosť rovnako tak ako problémy. I obyčajný odkaz na konvenčné liberálne poňatie práv sa môže stať mocnou obrannou zbraňou, s pomocou ktorej možno kritizovať neokonzervatívne autoritárstvo, hlavne vzhľadom na spôsob, akým sa všade (od USA po Čínu a Čečensko) využíva „vojna proti terorizmu“ ako zámienka na obmedzovanie občianskych a politických slobôd. Silnejúce volanie po uznaní práva Iraku na sebaurčenie a suverenitu je účinný nástroj, ktorým možno v tejto oblasti krotiť imperiálne plány USA. Možno však definovať aj alternatívne práva. Kritika nekonečnej akumulácie kapitálu ako dominantného procesu utvárajúceho naše životy nesie so sebou kritiku tých špecifických práv – práva na individuálne súkromné vlastníctvo a mieru zisku, ktoré zakladajú neoliberalizmus a naopak sú ním zakladané. Môžeme však argumentovať aj v prospech celkom iného súboru práv zahrňujúcich právo na životnú šancu, na politické združovanie a „dobré“ vládnutie, na kontrolu produkcie priamymi producentmi, na nedotknuteľnosť a integritu ľudského tela, na právo kritizovať bez strachu z odvety, právo na slušné a zdravé životné prostredie, na kolektívnu kontrolu nad spoločenským majetkom a zdrojmi, na vytváranie priestoru, na odlišnosť, rovnako tak ako práva vlastné nášmu postaveniu ako špecifických biologických bytostí. Návrh práv odlišných od tých, ktoré považuje za svätosväté neoliberalizmus, však so sebou prináša povinnosť vymedziť alternatívne spoločenské procesy, ktorým budú tieto alternatívne práva vlastné. Podobne možno argumentovať proti tvrdeniu neokonzervativizmu o svojej vlastnej morálnej nadradenosti, ktorá má zdôvodniť jeho autoritu a legitimitu. Historicky vzaté nie sú ideály morálneho spoločenstva a morálnej ekonomiky pokrokovým hnutiam cudzie. Mnohé z nich, ako napríklad zapatisti, dnes bojujúci proti akumulácii vypudzovaním z vlastníctva, aktívne vyjadrujú svoju túžbu po alternatívnych spoločenských vzťahoch v pojmoch morálnej ekonomiky. Morálka nie je oblasť, ktorá má byť definovaná výlučne reakčnou náboženskou pravicou mobilizovanou v podmienkach hegemónie médií a vyjadrovanou prostredníctvom politického procesu ovládaného peňažnou mocou korporácií. Treba sa postaviť proti reštaurácii moci vládnucej triedy zdôvodňovanej zmesou mätúcich morálnych argumentov. Takzvané „kultúrne vojny“ – nech sú akokoľvek šialené – nemožno odbiť ako nejaké nežiaduce odvádzanie od triednej politiky (ako argumentujú niektorí prívrženci tradičnej ľavice). Je zrejmé, že silnejúca morálna argumentácia konzervatívcov svedčí nielen o obavách zo sociálneho rozkladu vyvolávaného neoliberálnym individualizmom, ale tiež o existencii silných prúdov morálneho znechutenia spôsobovaného rôznymi prejavmi odcudzenia, anómie, vylučovania, marginalizácie a ničenia životného prostredia, ktoré idú na vrub praktík neoliberalizácie. Premena tohto morálneho znechutenia rýdzo trhovou etikou na kultúrny a následne politický odpor je jedným zo znamení našej doby, ktoré treba správne prečítať, a nie odložiť nabok. Organická súvislosť týchto kultúrnych bojov s bojmi za zvrátenie zdrvujúcej konsolidácie moci vládnucej triedy volá po teoretickom i praktickom preskúmaní. Demokratický deficit neoliberálov a neokonzervatívcov V každom prípade hlavným ohniskom politického boja musí byť bezpochyby hlboko protidemokratická podstata neoliberalizmu podporovaného autoritárstvom neokonzervatívcov. Demokratický deficit v nominálne „demokratických“ krajinách ako sú Spojené štáty je dnes obrovský. Politická reprezentácia je v nich kompromitovaná a skorumpovaná mocou peňazí, nevraviac o príliš ľahko manipulovateľnom a korumpovateľnom volebnom systéme. Základné inštitucionálne usporiadanie je veľmi nevyvážené. Senátori z dvadsiatich štátov s menej než 20 percentami obyvateľstva majú viac než polovicu hlasov určujúcich legislatívnu agendu Kongresu. Nehanebné machinácie s hranicami volebných obvodov zvýhodňujúce kohokoľvek, kto je práve pri moci, sú navyše označované za ústavné, a to súdnym systémom, ktorý sa stále viac zapĺňa uchádzačmi neokonzervatívnych názorov vyberaných podľa politických kritérií. Inštitúcie s obrovskou mocou ako Federálny rezervný systém sú mimo akejkoľvek demokratickej kontroly. Medzinárodne je situácia dokonca ešte horšia, pretože inštitúcie ako IMF, WTO a Svetová banka nie sú nikomu zodpovedné, o demokratickom vplyve nehovoriac, pričom i mimovládne organizácie môžu vykonávať svoju činnosť bez akýchkoľvek demokratických vstupov alebo demokratického dohľadu, aj keby boli vo svojich akciách vedené tými najlepšími úmyslami. To neznamená, že demokratické inštitúcie sú bez problémov. Teoretické obavy neoliberálov z nemiestneho vplyvu špecifických záujmových skupín na legislatívny proces veľmi dobre dokazujú lobbisti korporácií rovnako ako otvorené dvere medzi štátom a korporáciami zaručujú, že Kongres USA (i legislatúry jednotlivých štátov Únie) ide po ruke peňažným záujmom a nikomu inému. Vracať sa k požiadavkám demokratického vládnutia a ekonomickej, politickej a kultúrnej rovnosti a spravodlivosti neznamená usilovať sa o návrat do nejakého zlatého veku. U každej z týchto požiadaviek musí byť objavený jej nový význam zodpovedajúci súčasným podmienkam a potenciálnym možnostiam. Demokracia antických Atén má málo spoločného s významami, ktoré musíme do tohto výrazu vložiť dnes za takých rozdielnych podmienok, aké vládnu v Săo Paule, Johannesburgu, Šanghaji, Manile, San Francisku, Leedse, Štokholme a Lagose. Je ale ohromujúce, že po celej zemeguli, od Číny, Brazílie, Argentíny, Tchajwanu a Kórei po Južnú Afriku, Irán, Indiu a Egypt, v živoriacich krajinách východnej Európy rovnako ako v centrálnych zónach súčasného kapitalizmu, sú v pohybe skupiny a sociálne hnutia, ktoré sa hlásia k reformám vyjadrujúcim v nejakej podobe demokratické hodnoty. Vodcovia USA šíria po celom svete s veľkou podporou domácej verejnosti predstavu, že americké neoliberálne hodnoty sú univerzálne, zvrchované, a že pre ne stojí za to umrieť. Svet by mal odmietnuť toto imperialistické gesto a vyžarovať späť do hlavnej krajiny neoliberálneho a neokonzervatívneho kapitalizmu úplne odlišný súbor hodnôt: hodnôt otvorenej demokracie zasvätenej dosiahnutiu sociálnej rovnosti spojenej s hospodárskou, politickou a kultúrnou spravodlivosťou. Jedným z bodov, s ktorých možno začať, sú Rooseveltove argumenty. V Spojených štátoch treba vybudovať alianciu, ktorá obnoví kontrolu ľudu nad štátnym aparátom a tým prispeje k prehlbovaniu demokratickej praxe a hodnôt namiesto ich vyprázdňovania ničivou silou trhu. Slobode je možné vytvoriť neporovnateľne vznešenejšie perspektívy ako hlása neoliberalizmus. Treba vybudovať neporovnateľne hodnotnejší systém vládnutia, než aký pripúšťa neokonzervativizmus. Autor je profesor City University v New Yorku (článok bol prevzatý z www.sok.bz)