Časť II Keď Frederik stretol Hanu, bolo to ako ráno otvoriť okno. Zobudiť sa ráno v letne prehriatej miestnosti, keď sa tričko lepí na telo a posteľná bielizeň sa krčí dusnou vlhkosťou. Spotená koža býva mäkká a akoby trochu opuchnutá. Vtedy treba vstať a otvoriť okno. Do vnútra horúcej miestnosti sa dostane vzduch. Chvíľu akoby bolo takmer chladno. Frederik si často spomína na jednu scénu. Hovorieva sa, že na niektoré veci človek nikdy nezabudne. Že jednu vec nám nikto nevezme. A tou sú naše spomienky. Keď sa niečo pekné skončí a človek na to ešte nie je pripravený, utešuje sa tým. Všetko pekné, čo sme zažili, už máme vo vrecku. To nám už nikto nevezme. Frederik má tridsať rokov a už tuší, že to nie je celkom tak. Spomienky sa vytrácajú a aj tie, ktoré ostanú, stratia svoju naliehavosť. Kým kedysi nedokázal na niečo prestať myslieť, dnes na to natrafí už len náhodou. Len vtedy, keď ho k tomu dovedie náhodná reťaz asociácii, ako keď pri upratovaní nájdeme hračku z detstva. Hoci sa nestratila spomienka, stratil sa pôžitok, ktorý prinášala. Kedysi sa dokázal pred spaním oddávať spomienkam na veci, ktoré sú dnes už len dvojrozmerným obrázkom akýchsi nie veľmi známych tvárí. To, čo ho kedysi zamestnávalo, nad čím stále dokola premýšľal pri ceste autobusom, keď sa bezcieľne díval z okna, sa dnes vynára už len ako obrázok v knihe, bez náboja. Niekedy ho to znepokojuje. Privádza ho to na myšlienku o zbytočnosti všetkého pekného, čo prežíva. Nepomáha zachytiť veci na fotografii a vo filme, tak ako to robí Hana. Ktorá neustále fotografuje a nakrúca kratučké filmy lacným digitálnym fotoaparátom. Chápe jej snahu kúsok všetkého si odniesť. Hovorila, že si dlho písala denník. Vraj to dokonca nahrádzalo fotografovanie. Namiesto obrázka opis. Alebo si zapisovala sny. Ale nič nepomôže. Fotografie, ktoré boli kedysi také blízke, že si ich vešala na nástenku v izbe, aby ich mala stále na očiach, pôsobia časom celkom cudzo. Denníkové zápisky nedokážu vyvolať pôvodnú náladu. Z nekvalitných filmov sa stane jednoliaty šum, z ktorého sa občas vynoria jedno, dve slová. Ostrý výkrik, keď niekto skočil na kúpalisku do studenej vody. Výbuch smiechu, keď niekto poznamenal niečo vtipné. Záblesk svetla, keď natáčala z idúceho auta a na prednom skle sa zlomilo svetlo zapadajúceho slnka. Ale je to, ako keď si na internete pozerá filmy neznámych ľudí. Filmy, ktoré tam dali, aby si ich nemuseli napaľovať na cédečka, priveľké, aby ich poslali mailom. Pre tých ľudí majú cenu, sú významné, pripomínajú nedávne víkendové dobrodružstvá. Ale keď na ne narazí náhodou, keď do vyhľadávača naťuká nejaké slovné spojenie a hrabe sa potom v nesčíselnom množstve takýchto prázdninových filmov z lacných digitálnych fotoaparátov, nedokáže v nich nič vidieť. Nič na nich nevie rozoznať, len nejasné zvuky a rýchlo sa mihajúce svetlo. Nič mu nehovoria. A to isté sa stane s vlastnými fotografiami. S vlastnými filmami uloženými v počítači. Hoci kedysi si ich pozeral takmer každý deň, v posteli pred spaním, dnes sú prázdne, všetko v nich pôsobí cudzo. Znepokojuje ho to. Je len málo vecí, ktoré si svoj náboj zachovávajú. Vždy sa mu pri nich chce povedať, že na ne nikdy nezabudne. A vždy má pri tom trochu zlé svedomie. Lebo vie, ako ľahko sa to môže stať. Ako ľahko sa môžu stratiť a že nie je isté, či ich niečo nahradí. Ale na tú scénu si doteraz pamätá a často na ňu myslieva. Jedna z mála, ktorá ani po rokoch nestratila svoju naliehavosť. Myslieva na ňu, vracia sa k nej. Mal asi dvadsať a stopoval cez stredné Taliansko. Bola s ním Anabela, s ktorou vtedy chodil. Plánovali dostať sa na Korziku a toto bol ešte len začiatok cesty. Bolo veľmi teplo. Celý deň sa trmácali výpadovkami na diaľnice. Postávali pred rampami, na miestach, kde autá zastavovali, aby zaplatili diaľničné poplatky. Vedeli, že tu je najlepšie miesto na stopovanie. Autá tu zastaviť musia, môžu si ich poobzerať, opýtať sa, kam idú. Skutočne sa im celkom darilo. Nepamätá si už, kde ich vzala tá pani. Vie len, že mala nejaké malé auto, o akom si muži predstavujú, že sa v ňom vozia ženy. Išla práve z nákupu, auto mala plné nákupných tašiek, ich dva veľké ruksaky sa do kufra takmer nezmestili. Sadli si vedľa seba dozadu a lámanou angličtinou vysvetľovali svoj plán. Dnes si vie predstaviť, ako na ňu museli pôsobiť. Dve deti odkiaľsi zďaleka, ktoré si vzali do hlavy prejsť naprieč Európou. Bol podvečer. Tá časť dňa, keď je najteplejšie, slnko celý deň hrialo a všetko vibruje teplom. Vo vzduchu je už však večer, hoci bude trvať ešte niekoľko hodín, kým sa zotmie. Povedala im, že ich pozýva k sebe. Bolo to na toskánskom vidieku, bývala v dome s terasou. Keď zaparkovala pred vchodom, najprv poodnášala všetky tašky do domu. Bolo vidno, že je na to zvyknutá, že takto nakupuje často. Zvlášť si pamätá na príjemný kamenný chlad v kuchyni. Vyzuli sa a po hnedých kachličkách v dome chodili bosí. Po celodennom postávaní na horúcich diaľniciach to bola veľká úľava. Doteraz ten chlad cíti na tele. Tú úľavu. Ako povolilo napätie svalov. Pamätá si, ako im tá pani pripravila vajíčka. Ako napred nakrájala paradajky a syr a poliala ich olivovým olejom. Všetko robila nacvičenými, často opakovanými pohybmi. Bolo vidieť, že takto pripravuje jedlo deň čo deň. Takéto jedlo. Sadli si za stôl a ona na panvici urobila dve volské oká. Biely chlieb namáčali do roztekajúcich sa žĺtkov. Bolo tam príjemne chladno. Tu sa spomienka končí, ako keď si nevie spomenúť na pokračovanie sna. Vie, že nejako to pokračovalo. Nejako to pokračovať muselo. Predpokladá, že sa poďakovali a odišli. Museli stopovať ďalej, vie predsa, že na Korziku naozaj prišli, hoci si už nevie spomenúť, kde tú noc nocovali a ako dlho im celá cesta trvala. To všetko okolo však vie už len tak, ako si pamätá na dej knihy, ktorú dávno čítal. Kto koho stretol, kto koho zabil. Ako kedysi, keď chodieval do mestskej knižnice a v knižkách bol vlepený papierik a na ňom na pár riadkoch dej knihy. Pomôcka pre čitateľov, či sa majú pre knihu rozhodnúť. Naklepaná na stroji bledofialovou páskou. Tak si pamätá na tie prázdniny na Korzike. Na pár riadkoch. Len spomienka na ten chladný toskánsky dom je celkom telesná. Na teplé vajíčka a chladnú kamennú kuchyňu. Tak sa teraz cíti s Hanou. Ako keď po celodennom státí na diaľničnom odpočívadle vošli do toho domu. Ako keď sa ráno zobudí v nevyvetranej miestnosti a trochu ho pobolieva hlava. A potom otvorí okno a uľaví sa mu. Napadne mu, že veľa takýchto spomienok sa spája s teplom. Akoby horúčava spomienku konzervovala. Alebo intenzívny telesný pocit doznieval pomalšie. Akoby dlhšie trvalo, kým spomienka na horúčavu vychladne. Najdlhšie sa uchovajú spomienky na horúce prázdno. Na prázdne nástupištia vlakov, keď vo vzduchu cítiť rozpálený kov koľajníc. Na letné oblečenie, ktoré sa lepí na telo. A na úľavu, keď z horúčavy vojde do chládku. Odviezol Hanu na letisko a vracal sa do domu, v ktorom nocovali. V ktorom strávili dve noci. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
