V tomto roku si pripomíname nedožité sté narodeniny Alexandra Matušku (26. 2. 1910 – 1. 4. 1975), literárneho vedca, historika, filozofa, mysliteľa a publicistu, ktorý prichádzal do svojho rodného mesta pod Urpínom často a rád. Nepatril nikdy medzi tých, čo radi skloňujú a časujú veľké slová, najmä ak išlo o jeho osobu. Preto ani svoju účasť v Povstaní nepovažoval za zásluhy hodné umenia, či slov chvály, ale „iba“ za konanie si svojej povinnosti.
Čitateľom Slova po 36 rokoch ponúkame mierne skrátený prepis rozhovoru. Otázky a najmä odpovede na ne sú dnes stále aktuálne, ak nie ešte naliehavejšie. Naozaj, dočká sa raz slovenská beletria vrcholného umeleckého zobrazenia SNP ako hrdinský zápas ruského národa proti Napoleonovi v Tolstého románovej epopeji Vojna a mier?
Veľa sa pohovorilo a popísalo o hrdinskom odpore Slovákov proti fašizmu. Dnes poznáme jeho politické, vojenské i mravné aspekty. V čom vy vidíte základný zmysel a posolstvo tohto historického činu nášho národa?
Povstanie ako každá iná veľká udalosť v národných dejinách sa u nás a v nás všetkých za tie roky, čo od neho plynú, stačilo zabývať, ustáliť, ba vari aj skamenieť, ako samozrejmosť. Ako niečo, o čom netreba ani hovoriť. Ale my si chceme sprítomniť a privolať atmosféru vtedajších dní, naplnených úzkosťou a nádejami, obavami i zápalom. Chceme Povstanie dostať do svojej mysle na to miesto, ktoré mu v nej patrí. A musíme preto o ňom hovoriť. Musíme sa pokúsiť hovoriť tak, aby sme si ho obnovili, hovoriť z jasnej úvahy, ale tak, aby rozum nepotlačil citové pohnutie a rozochvenie.
Zažili sme za roky od Povstania všeličo a človeku letí hlavou mnohé, keď si uvedomí, čo by sa s týmto národom v tých časoch stalo, lepšie povedané, čím sa stal tento národ sám?
Pripadá mi to, akoby bol zvliekol starú kožu, akoby sa v ňom boli preskupili zložky jeho povahy. Už predtým nemlčal a krvavil si čelo. Ale teraz to bolo niečo iné. Vystrel sa z poníženia, vyrovnal sa z pokrivenín. Vyrazil von z utrpenia a trpezlivosti, ktoré mu naočkovali jeho rozliční vychovávatelia. Zlomil v sebe holubičiu náturu. Podpálil v sebe to, čo v ňom hlboko pod povrchom tlelo, zadúšané a žalárované, iskrou odbojnosti, vzdor proti útlaku v každej jeho podobe. Vyrazil – a nie už v nejakej izolovanej akcii, ale o celonárodnom pohybe.
Nič nemení na tom, že bol územne ohraničený. Duchovne objal tento pohyb celé Slovensko. I veľká väčšina tých, čo sa na ňom nezúčastnili fyzicky a neboli v ňom, boli s ním a pri ňom. Stáli pri ňom svojím srdcom. Po dlhých rokoch začal slovenský národ a slovenský človek sám robiť svoje dejiny. Spojil sa v spoločnej veci ako nikdy predtým. Podrobil sa disciplíne, vzdal sa súkromnej slobodienky pre slobodu všetkých. Urobil tak jasne sa dištancujúc od slovensko-štátnych predstaviteľov, ktorým stačila záruka Veľkonemeckej ríše na 25 rokov, hoci táto ríša mala trvať tisíc rokov! Urobil tak, ostro sa oddeľujúc od tých, ktorí mu v situácii, keď sa rúcal svet, nahovárali, že sa mu nič nemôže stať, že dosiahol, po čom bažil. Od tých, ktorí si ho aj hmotne uchovali a ktorí bez cti a svedomia chceli aj jeho pripraviť o česť a svedomie. Urobil tak, smelo sa zaraďujúc do celosvetového boja proti fašizmu, proti jeho znásilňovaniu človeka, ľudí a národov, proti jeho chúťkam na svetovládu.
Stáli sme vtedy proti presile, a nezaváhali sme. Driemajúce ľudové sily dokázali, že sú niečím, čím nemožno voľne pohadzovať. Od Povstania, ktoré bolo spontánne i organizované, národné a už aj sociálne prevratné, sa naše národné povedomie v každom prípade už nezakladá iba na krojoch, clivých piesňach a utrpení, ale aj na schopnosti revolučne konať, a konať tak na úrovni dejín.
Myslíte si, že slovenská literatúra za roky od Povstania dokázala zachytiť len jeho zložitý a mnohorozmerný obraz dostatočne pravdivo a na adekvátnej umeleckej úrovni?
Slovenská literatúra od tých čias, čo existuje, mala pred sebou zdvihy a spády bojov o národnú existenciu. Mala teda pred sebou vzruch a pohyb. Odrazil sa tento vzruch a pohyb najmä v poézii. Spomeňme si na ľudový vzdor proti sociálnemu bezpráviu. No najvlastnejšou oblasťou našej literatúry boli tíšiny života, závetrie. Nie náhodou bolo pre našu literatúru hodinou bezpečnosti dedina. Tam sa naša literatúra zakopávala vo viere v dedinského človeka, v jeho výdrž a húževnatosť, v ňom, dedinskom človeku, videla vzor ľudského údelu.
Povstanie je v pomere k tomu niečo iné, nové, prevratné, niečo, čo tu predtým nebolo, nie aspoň na toľkej širokej základni a v toľkej naliehavosti. Tým sa dá vysvetliť, že sa stalo príťažlivou, priam kľúčovou témou pre všetky druhy umenia, pre film, hudbu, výtvarníctvo a najmä pre literatúru, lebo – ako je prirodzené – najmä ona akoby bola predurčená na to, aby sa ho v lyrike, dráme a próze zmocnila. Skutočne to aj robila. Ide, pravda, o to, či sa jej podarilo, ako vravíte, „zachytiť zložitý a mnohorozmerný obraz Povstania dostatočne pravdivo a na adekvátnej umeleckej úrovni“.
Lenže čo považujete za adekvátnosť stvárnenia takej historickej udalosti, akou je Povstanie?
Už bežná, všedná skutočnosť nášho veku má v sebe prvky prízračnosti. Preto sa neľahko poddáva peru. A to, čo je pre našu epochu najcharakteristickejšie – vojna, moderná vojna, presahuje svojou hrôzou aj tú najpekelnejšiu obraznosť. Na vlastnej koži sa o tom presvedčili niektorí z tých, čo sa o to pokúsili. Z toho už vyplýva aspoň náznak odpovede na vašu otázku.
Slovenská literatúra spodobila Povstanie rozmanito. Tu lyrickejšie, vtedy, keď sa autor opieral o vlastné zážitky a spomienky, a keď ho v citovej nadnáške monumentalizoval ako čosi, čím ľud a národ prekročili seba samých. Tu epickejšie, objektívnejšie, keď sa ho autor, spisovateľ, pokúšal uchopiť v jeho realite, v jeho skutočných rozmeroch. Spodobila ho aj z nadhľadu, i dobre sa mu prizerajúc tak, že Povstanie priam uzatvárala do neho samého, že chápala ho ako čosi jednorazové, i tak, že išla po línii jeho zmyslu a významu, že chcela dovidieť do jeho súvislostí smerom nazad i smerom vpred. Nazad, lebo Povstanie súvisí s minulosťou. Vpred, lebo je v mnohom ohľade kľúčom k tomu, čo prišlo po ňom. A zobrazila ho konečne, ale to nie naposledy, predovšetkým v začiatkoch heroizujúco a neskôr triezvejšie a skoro deheroizujúco.
Náročky schématizujem, náročky neuvádzam nijaké mená, preto, lebo ako bolo Povstanie pohybom kolektívnym, bolo aj kolektívnou literárnou témou. To neznamená, že by tu nebola istá hierarchia hodnôt, že by sa o Povstaní nebolo písalo horšie, lepšie i veľmi dobre. Znamená to len, že sa nechcem púšťať do podrobností. Prekritizovali by sme vec, keby sme chceli nadekrétovať, že čo sa napísalo, má priekopnícky ráz, že sú to len akési prípravné práce, keby sme tvrdili, že tu niet diel, ktoré zostanú. No práve tak by sme zasa nedotiahli vec dokonca, keby sme nepovedali, že na diela, alebo – vyslovím sa menej požadovačne a náročne – na dielo, ktoré by v nás obraz Povstania definitívne utrvácnilo, ešte stále iba čakáme. Verme, že sa ho dočkáme – a keď nie my, tak slovenská literatúra.
Ako si takéto dielo predstavujete?
Bude to dielo, písané s osobným zaujatím i z nadhľadu, dielo, ktoré bude pozorné k faktom, aj vynesené zároveň do onej vyššej polohy, bez ktorej niet a nemôže byť umenia. Budú v ňom jednotlivci a ich súkromné, intímne ľudské osudy, i celonárodný pohyb. Bude v ňom Povstanie samo, aj to, čo mu predchádzalo. Skrátka: bude to dielo, malo by to byť dielo, celostné a organické. Potom to bude onen mnohorozmerný literárny obraz našej minulosti, o ktorý nám všetkým – možno neskromne – ide.
Rozhovor Fedora Mikoviča s Alexandrom Matuškom odznel v roku 1974 v Československom rozhlase, jeho transkripciu autor publikoval v knihe Slovo dalo slovo (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1985).
