Alexander Avenarius (1942 – 2004)

Výnimočný historik a výnimočný človek Alexander Avenarius sa svojím vedeckým dielom zapísal nielen do dejín slovenskej historiografie, ale prostredníctvom kníh a štúdií z oblasti dejín východnej Európy a Byzancie sa stal aj uznávanou európskou autoritou. V roku 1964 absolvoval odbor archívnictvo na FF UK v Bratislave. Napriek nepriaznivým podmienkam v období normalizácie, keď pracoval na Pamiatkovom ústave, sa už veľmi skoro dokázal presadiť ako renomovaný európsky historik svojou syntetickou prácou o Avaroch v Európe (Die Awaren in Europa, Bratislava – Amsterdam 1974). Neskôr sa jeho záujem sústredil najmä na byzantskú a byzantsko-slovanskú problematiku. V roku 1984 sa stal pracovníkom Historického ústavu SAV. Prednášal na univerzitách v Bonne, Bologni, Pise, Mníchove, Paríži a Münsteri. V roku 1992 vyšla jeho kniha Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí – k problému recepcie atransformácie (Veda Bratislava), ktorá priniesla nové poznatky o prenikaní byzantskej kultúry v období 6. – 12. storočia do slovanskej časti Európy. Avenarius v nej veľmi precízne analyzoval akulturačné procesy, ktoré sa v ideológii a kultúre slovanských národov odohrávali pod vplyvom prenikajúceho byzantského pôsobenia. Sledoval tieto procesy na dvoch fenoménoch – ako recepciu prvkov byzantskej kultúry a následne ich transformáciu prispôsobenú podmienkam a potrebám tej ktorej časti slovanského prostredia. Poukázal pritom na zložitosť procesu pôsobenia jednej kultúry na druhú a na množstvo faktorov, ktoré sú pre tento proces určujúce. Tieto faktory sa podľa Avenaria prejavujú rovnako v materiálnej kultúre (architektúra, výtvarné prvky) i v písomnej kultúre. Pre pochopenie intencionálneho charakteru byzantského pôsobenia na slovanské prostredie však považoval za potrebné pochopenie kultúry v jej celistvosti a prepojenosti. Za základné metodologické východisko pre túto prácu preto považoval kultúrnu antropológiu a najmä tú jej zložku, ktorá sa zaoberá sledovaním prenikania a pôsobenia jednej kultúry v inom, novom prostredí a skúmaním interakcie dvoch, alebo viacerých kultúr – čiže fenomén, nazývaný v kultúrnej antropológii akulturácia. Možnosti pôsobenia byzantskej kultúry v slovanskom prostredí, charakter a hĺbka pôsobenia záviseli podľa Avenaria od stavu slovanských spoločností a ich úrovne, determinujúcej schopnosti prijímať byzantské impulzy, ale aj od byzantských zámerov, s ktorými do slovanského prostredia Byzancia vstupovala. Zároveň sledoval aj istý konštantný politický koncept vo vzťahu k rozličným slovanským oblastiam, na základe čoho analyzoval odlišný vývoj v oblasti nad stredným Dunajom (napr. Veľká Morava, Uhorsko), v oblasti východných Slovanov (Stará Rus) a v balkánskom prostredí (Srbsko, Chorvátsko, Bulharsko). Pri sledovaní akulturačných procesov v slovanskom prostredí sa Avenarius snažil ukázať, že všetky faktory, nech bol ich pôvod akýkoľvek, pôsobili v rovnakom smere: napomáhali udomácňovaniu byzantskej kultúry v slovanských krajinách. „Napriek všetkej pestrosti a rôznorodosti byzantských prvkov, ktoré sa do slovanského prostredia dostávali a napriek tomu, že v ich prenikaní zohrali veľkú úlohu byzantské záujmy, v tej oblasti, ktorá sa s byzantskou kultúrou vo veľmi širokom zábere stretla najskôr – na Morave, dospel vývoj oproti očakávaniu v pomerne krátkom čase k vytvoreniu organickej kultúry, ktorá vyzerala značne integrovane. Zásluhu na tom má samostatná vlastná kultúrna politika Konštantina a Metoda, v mnohom sa odlišujúca od pôvodných byzantských zámerov.“ (s. 196) Cyrilometodskej kultúre a jej dôležitosti pre vývoj jednotlivých slovanských krajín a slovanskej vzájomnosti venoval Alexander Avenarius záver knihy. V roku 1996 sa stal spoluautorom monumentálnej publikácie Dějiny Byzance, (Academia Praha, 1996). Prispel do nej dvomi kapitolami: Období ikonoklastické krize a bojů s Araby a Byzantská kultura v slovanském prostředí. V druhej z nich nadväzuje na tému, ktorú spracoval vo vyššie spomenutej monografii. Venuje sa najmä cyrilometodskej misii a prenikaniu jej vplyvu na ďalšie slovanské územia, až po jej postupné doznievanie v 11. a 12. storočí, keď začína silnieť priamy byzantský vplyv, realizovaný v bezprostredných kontaktoch Slovanov s byzantskými územiami. Zároveň si všíma aj stopy ideologickej a politickej emancipácie, ktorá sa začína v tomto období objavovať (najmä Stará Rus). Avenarius však v texte poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že v slovanských krajinách v 11. – 12. storočí prevažuje divergencia kultúrneho vývoja, existovali aj prvky, ktoré ho spájali. Za také považuje mníšstvo, ktoré preniká do všetkých slovanských oblastí. Centrom sa stáva kláštorný komplex Athos. Odtiaľ sa šíril nie len monastický ideál. Athos sa stal dôležitým centrom gréckej, ale i slovanskej vzdelanosti a písomníctva. „Stretávala sa tu byzantská kultúra so slovanskou, ale i predstavitelia jednotlivých slovanských kultúr navzájom. Výsledkom tejto vzájomnej výmeny kultúrnych hodnôt boli preklady byzantských diel do slovanskej reči.“ (s. 347) Prostredníctvom byzantskej literatúry (teologické texty, historické texty, legendy…) čerpali slovanské kultúry impulzy nielen z geograficky vzdialených kultúr, ale prekročili i rámec, v ktorom samy vznikali. Nadviazali cez túto literatúru kontakt s kultúrou predchádzajúcich stupňov vývoja ľudskej civilizácie, z ktorých antika predstavovala ten najpodnetnejší a najvyspelejší. Kapitola knihy Období ikonoklastické krize a bojů s Araby predznamenáva ďalší ťažiskový okruh vedeckého bádania Alexandra Avenaria, ktorý vyvrcholil v knihe Byzantský ikonoklazmus 726 – 843. Storočie zápasu o ikonu (Veda, Bratislava 1998). V tejto publikácii Avenarius odkrýva mnohostrannosť problematiky zaradenia ikonoklazmu do kultúrnohistorického vývoja a poukazuje na rozporuplnosť jeho filozofických a teologických východísk. Sám tvrdí, že ikonoklazmus nie je iba zápasom o ikonu v úzkom slova zmysle a dosah ikonoklastického a ikonodulského konceptu, týkajúceho sa ikony, sa neobmedzil len na oblasť náboženskú a cirkevnú a nie len na stopäťdesiat rokov ich vzájomnej polemiky. Obe učenia, ikonodulské i ikonoklastické, majú podľa neho svoj hlbší a z hľadiska byzantského duchovného a kultúrneho vývoja i ďalekosiahlejší význam. A i keď v centre pozornosti ikonoklastického zápasu je ikona ako možný svätý obraz, jej podstata, charakter a funkcia, vidí Avenárius i ďalšie aspekty pozadia tohto boja – jedným z nich je aspekt politický, otázka geopolitickej orientácie Byzantskej ríše a spoločnosti. Ďalším je aspekt vyrovnávania sa s antickým dedičstvom. Za najdôležitejší však považuje aspekt viery a religiozity širokých vrstiev byzantskej spoločnosti. „Prílišná úcta a očakávania, vkladané do ikony, akoby zástankyne človeka pred Bohom, v niektorých prípadoch prekročili rámec skutočnej religiozity a viery, ktorá poklesla skôr na úroveň povery. S tým súvisí aj skryté nebezpečenstvo, že ikone (vytvorenej veci) sa dostáva viac úcty ako samotnému Bohu…“ (s. 110) V súvislosti s tým Avenarius hovorí aj o ďalšom pohľade z hľadiska tradície: „Ikonodulské zdôrazňovanie nepísanej tradície vyplýva z ich dôsledného učenia ekleziologického: akákoľvek tradícia, ktorá sa udržala v Cirkvi a Cirkev ju hneď v počiatkoch nezavrhla ako herézu je tradíciou správnou… Keďže sa Cirkev nepostavila v samých začiatkoch proti ikonám a úcte, ktorá je im vzdávaná, je táto tradícia správna.“ (s. 111). Ďalšou rovinou ikonoklazmu, ktorej sa vo svojej práci Avenarius venuje, je problematika rýdzo teologickej povahy – dogmatické učenie Cirkvi. Z tohto aspektu sa podľa neho ikonoklazmus niekdy chápal ako posledný z veľkých dogmatických sporov, ktoré sprevádzali cirkev od jej počiatku (arianizmus, monofyzitizmus a nestorianizmus). Všetky tieto aspekty Avenarius veľmi podrobne rozoberá analyzujúc filozofické a teologické texty, venuje sa historickému pozadiu vzniku jednotlivých fáz ikonoklazmu, najdôležitejším cikevným koncilom, ktoré ovplyvnili tento boj. V závere práce, dokazujúc obrovské znalosti nielen historického materiálu, poukazuje na analogické problémy a analogickosť ich riešenia v byzantskom ikonodulskom a ikonoklastickom koncepte na jednej strane a v modernom symbolizme na strane druhej. Tieto závery sú podnetné i pre ďalšie možné smerovanie vedeckého napredovania (či už z histórie, filozofie, umenovedy…) a dokazujú nesmiernu exaktnosť a vedeckú odvahu Alexandra Avenaria: „ Problematika byzantskej ikony predovšetkým ukazuje, že symbolický či semiotický prístup k skutočnosti, ktorý sa stal v modernej dobe dominujúcim pohľadom vo vedách humanitného zamerania, neexistoval v stredoveku len ako latentná tendencia, ktorú by sme mohli označiť zvyčajnými termínmi ako ‚zárodky, počiatky, predhistória‘ symbolizmu či semiotiky: tieto problémy sa už vtedy stali stredobodom pozornosti stredovekých mysliteľov… Symbol v ponímaní byzantských ikonodulov, zvlášť u Jána z Damašku, je chápaný veľmi široko; neobmedzuje sa na vlastný obraz, v podstate symbolom je všetko, čo v danom kultúrnohistorickom kontexte existuje. Tento pansymbolizmus je takisto príznačný pre moderné chápanie symbolizmu v jeho cassirerovskom podaní. Symbol nie je len obraz, povedané semioticky, nie je len icon; symbol, tak ako ho chápe byzantská ikonodulia, je v semiotike klasifikovaný a podaný vo viacerých druhových variantoch. Tak ako v chápaní Jána z Damašku, obraz sa nevyčerpáva len kategóriou skutočného obrazu, podoby, (keďže Ján z Damašku rozoznáva i vecné ‚neobrazné obrazy‘) a prílišné zdôrazňovanie tohto znaku obrazu vedie k asymbolizujúcim prvkom v myslení, to isté rozpoznala v iných súvislostiach i súčasná semiotika: ak má byť obraz jednoznačne rovnoznačný, rovnaký ako originál, ak je originál vyjadriteľný len podobou, dostávame sa do oblasti idolatrie. Paralely ikonodulského konceptu s modernou semiotikou a symbolizmom sa nekončia pri analogickom chápaní podstaty symbolu. I opačné, nesymbolické chápanie, prejavujúce sa v učení ikonoklastov a ktoré v konečnom dôsledku neuznáva možnosť existencie obrazu ako takého a ktoré v literatúre venovanej ikonoklazmu vyvolalo toľko sporov a stalo sa predmetom mnohých nejasností, je v modernej filozofii symbolizmu charakterizovaný v iných, ale presne analogických súvislostiach. Bádanie nad podstatou symbolizmu, jeho charakterom, genézou a prejavmi priviedlo E. Cassirera k poznaniu, že proti mysleniu symbolickému, vlastnému európskemu prostrediu, existuje myslenie mýtické, či nerozvinuté, ktoré podstatu symbolizmu nechápe a neuznáva rozdiel medzi skutočnosťou a jej obrazom, odrazom. A to je i prípad ikonoklazmu. Klasická ikonodulská teória zdôrazňuje, sledujúc patristický i biblický odkaz, možnosť určitého prístupu k originálu pomocou obrazu. Podobné opatrné a variantné, z viacerých možných pohľadov vychádzajúce poznanie, odkrývanie reality pomocou symbolu zdôrazňuje nielen cassirerovský symbolizmus, ale aj ikonologická metóda E. Panofského. Na príklade rozličnej interpretácie jedného latinského príslovia v rozličných dobách stvárneného rôznymi umelcami v rôznych podobách, ukázal tento variantný odraz reality vo svojom obraze a odraze. Rovnaký názor je zrejmý i v literárnom symbolizme: symbol, s ktorým moderná literatúra napríklad eklatantným spôsobom A. Belého pracuje, je takisto variantným, nejednoznačným priblížením sa k originálu. Tento názor je takmer v detailoch súzvučný s tým typom symbolizmu, ktorý poznáme z ranej ikonodulie, najmä z Jána z Damašku. Paralela k Panofského ikonologii sa v ikonodulskom učení objavuje ešte raz vo veľmi frapantnej podobe. Ak E. Panofsky zdôrazňuje z hľadiska interpretácie symbolu a jeho významu dôležitosť kultúrno-historického kontextu rovnako na tento predpoklad ako na nevyhnutnosť správnej interpretácie poukazuje i raná ikonodulia: istý symbol, znak, vec, jav dostávajú význam v kontexte, v ktorom vznikli, resp. pôsobia a existujú. Menej frapantných a menej závažných paralel ikonodulského a možno i ikonoklasického modelu myslenia so súčasným trendom v humanistike by sa iste dalo pri podrobnejšom bádaní zistiť viac. I tie, ktoré som uviedol, však sú názornou ilustráciou, že princíp ‚dlhého trvania‘ long durée, ktorý rozpracovala francúzska škola Annales, nie je nijakou teoretickou fikciou, ale reálne existujúcim historickým javom. Tento princíp zdôrazňuje, že jedným z najkonzervatívnejších prvkov vývoja ľudskej spoločnosti je zachovávanie vzorov konania a hlavne myslenia, zachovávanie ich foriem, ktoré sa v priebehu dejín len napĺňajú konkrétnym a momentálnym obsahom.“ (s. 116 – 118) Texty Alexandra Avenaria, a to som spomenula len nepatrnú časť jeho diela, sú výzvou a vzorom. Stali sa neoddeliteľnou súčasťou toho najlepšieho, čo vzniklo v posledných desaťročiach v humanitných vedách na Slovensku. Autorka je kunsthistorička