Dvadsiateho štvrtého novembra 1950 sa uskutočnil v Bratislave koncert, na ktorom došlo k umeleckej spolupráci dvoch osobností, ktoré azda najväčšmi ovplyvnili profil hudobnej kultúry svojho prostredia. Šesťdesiatsedemročný Václav Talich, kľúčová osobnosť pražského medzivojnového hudobného života a dlhoročný šéfdirigent Českej filharmónie, na ňom uviedol Sonatínu pre 11 nástrojov šesťdesiatpäťročného Alexandra Albrechta, niekdajšieho dirigenta bratislavského Cirkevného hudobného spolku a riaditeľa Mestskej hudobnej školy. Na koncerte okrem Albrechtovho diela odzneli aj skladby Vivaldiho, Mozarta, Respighiho a Cikkerove Spomienky. Talichovo pamätné uvedenie Albrechtovej Sonatíny s Komorným orchestrom Slovenskej filharmónie sa zapísalo do pamäti účastníkov koncertu zasväteným interpretačným poňatím i vysokou úrovňou zvládnutia sólisticky náročnej a zložitej partitúry. Albrecht napísal svoju Sonatínu roku 1925 ako štyridsaťročný. Hudobný život Bratislavy si len veľmi ťažko a pomaly vytváral inštitucionálnu bázu. Hudba tu žila najmä v kultúrnych domácnostiach, hudobné školy a koncertný život vznikali len napriek veľkému tlaku zotrvačnosti miestnej byrokracie. Neprofesionalita hudobného života podmieňovala konzervativizmus hudobného diania. Albrechtova Suita pre klavír (1924) a Sonatína boli prvé diela, ktorými prehovorila na Slovensku hudobná moderna – Nová hudba. Sonatína premiérovo odznela 26. marca 1926 v interpretácii členov Aktardžievovho kvarteta a amatérskej Slovenskej filharmónie. Albrecht bol rovesníkom, blízkym priateľom i žiakom Bélu Bartóka. Patril do generácie, ktorá zavŕšila vývoj hudobného romantizmu a hľadala pre hudbu nové cesty, nové výrazové okruhy, primerané dobe. Nezotrval na východiskách novoromantizmu, neprijal ani radikálne riešenia Schönbergovho expresionizmu, Stravinského neoklasicizmu či Bartókovho folkorizmu. Bol staviteľom hudobného života Bratislavy a jeho výstavba sa mu nespájala s heslom „épater le bourgeois“, šokovanie bolo cudzie jeho mentalite. Azda najväčšmi sa stotožnil s aktuálnymi ideálmi Novej vecnosti, zbavujúcej hudbu citovej hypertrofie. Trojčasťová Sonatína je neoklasická nadviazaním na predromantické hudobné formy, barokizujúca dominantnosťou kontrapunktu a moderná svojou textúrou a harmóniou. V celkovom vyznení tejto modernej skladby prevláda lyrický výraz a duchaplný humor – dominantné črty autorovej mysliteľskej osobnosti. Spomínaný koncert nebol vôbec samozrejmosťou. Václava Talicha v Prahe po vojne obvinili z kolaborácie a mal zakázanú akúkoľvek prácu s orchestrom. Alexander Moyzes dokázal v tejto zložitej situácii získať Talicha pre rodiacu sa Slovenskú filharmóniu i súhlas najvyšších štátnych orgánov s týmto riešením. Albrechtova modernistická skladba pritom zaznela len pár mesiacov po premiére Cikkerovej Zdravice Stalinovi, Očenášovho Spevu o komunistickej strane a Jurovského Kantáty o Gottwaldovi. Preložené Ždanovove texty už roznášali mor socialistického realizmu po našej vlasti. A len pár mesiacov po tomto koncerte si musel ísť do fabriky vylepšiť svoj kádrový profil ďalší slovenský modernista a (podobne ako Albrecht) absolvent budapeštianskej akadémie, mladý Ján Zimmer, označkovaný stalinistami za svoje neoklasicistické Concerto grosso ako formalista. Komunistický cukor a komunistický bič začali nahrádzať hodnotu. Prvá moderná skladba slovenskej hudby bola zabudnutá. Nespomeniem si, že by v druhej polovici uplynulého storočia zaznela na nejakom koncerte. Mám doma CD z tohto koncertu – vďačím zaň môjmu učiteľovi Hansimu Albrechtovi, ktorý si nechal v Komunálnom podniku Služba hl. mesta Bratislavy urobiť záznam koncertu na šelakové platne, Ing. Jurajovi Ďurišovi za vyčistenie záznamu a Antonovi Viskupovi, ktorý skladbu napálil na CD. Je to jedinečný záznam Albrechtovej kompozície naštudovanej počas života autora, Talichovho dirigentského umenia z čias, keď mal dirigovanie zakázané, a azda aj historicky najstarší záznam umenia hráčov Slovenskej filharmónie.
Menu
Menu
Menu
