Až priveľa sa napočúvame pripomínania dejín, ak to ich pripomínatelia momentálne potrebujú, keď im tečie do topánok, keď si vybavujú účty, píšuc dejiny s veľkým „D“ a sami sa pritom tisnú na ich podstavec.
Ako pražalostne málo počúvame poučenia z dejín alebo aspoň ich strohé fakty, keď si máme nastaviť zrkadlo dejín sami sebe, nie pre odsudzovanie jej jednotlivých aktov a aktérov, ale pre púhu maličkosť: aby sa tienisté a hanebné stránky histórie už nikdy neopakovali. Astorka, dedička legendárneho Divadla na Korze v Bratislave, na prelome mája a júna oslavuje svoje malé desiate jubileum. Dodajme k jej sláve, že je jedinou inštitúciou, ktorá prispela k oslave sviatku oslobodenia a prežitia pôvodným a vysoko aktuálnym dielom. Prešlo presne päť a pol desaťročia odo Dňa víťazstva, ktorý u nás mnohí čelní predstavitelia skromne nazývajú len „dňom skončenia vojny“. Vznikli viaceré literárne diela, ktoré okupáciu, Povstanie, aj víťazný záver vojny zobrazili na osudoch ľudí (Jilemnický, Mináč, Bednár, Krno, Bukovčan, Laloha a celá generácia básnikov). Zrodili sa vynikajúce filmové diela priamo v ohni Povstania (Vlčie diery Paľa Bielika, či Biela tma Františka Čápa). Ale len veľmi málo je tých, ktorí nastavujú zrkadlo národnému svedomiu a mapujú najhanebnejšie škvrny slovenských dejín. V próze je to predovšetkým Tatarkova Farská republika, v dráme Karvašova Polnočná omša a vo filme trpká romanca dueta Kádar – Klos Obchod na korze. Majú podobné kľukaté osudy: Dominika Tatarku ocenili a vysoko vyzdvihli doma aj v cudzine, dostal vysoké pocty, dokonca aj Rad práce. Karvašovu Omšu slúžili po Európe a v Rakovského réžii, s hercami „slnečnej generácie“ ju prirovnávali k triumfom Brechta a Vilara. A Obchod na korze zožal úspech dokonca za oceánom, kde mu prišpendlili prvého československého Oskara.
Aj ďalšie osudy týchto malých slovenských zrkadiel sa na seba ponášajú: proti Tatarkovi zorganizovali hanebný „aktív spisovateľov“ a v malej imitácii veľkých procesov ho slovenskí ždanovovci zmietli z paluby literatúry. Petra Karvaša krátko po triumfálnej Omši postihlo úplné javiskové embargo. Tvorcovia Korza, vrátane autora, po okupácii opustili krajinu. Dnes? V jedinom kníhkupectve, ani v pasáži nedostať Tatarku, pre mnohých je asi lepšie zabudnúť. Z celého objemu Karvaša je na divadelnom plagáte jediná hra. Preto zložme poklonu malému divadielku, čo sa kedysi nachádzalo na bratislavskom korze, za to, že vytiahlo z prachu zabúdania poviedku Obchod na korze, aby v dramatickej podobe mohla prehovoriť ako aktuálny varovný výkričník.
Obyčajná pravdivosť výpovede Autor Ladislav Grosman prežil dobu temna v pamätnom pracovnom tábore Šiesty prápor. Spolu s ním tam „slúžil vlasti pod slovenským práporom“ aj Emil Knieža, ktorý tento pobyt našsky zvečnil v humoristickom románe Šiesta rota – na stráž! Obchod na korze je jednou z jeho próz, pôvodne pomenovanou Pasca, z ktorej neskôr vznikol legendárny film s Idou Kamiňskou a naším „hercom storočia“ Jozefom Krónerom. Aktuálnosť oživenej legendy nespočíva v žiadnom filozofickom tajomstve, ale výlučne v obyčajnej pravdivosti svojej výpovede: pravde o vlastnom národe. A to, nie aby mu vyčítal, aby ho obviňoval, burácal odplatou. Ale ani, aby ho ospravedlňoval, kľučkoval, retušoval. Nehovorí ani o šiestich miliónoch ponížených a zavraždených, nehovorí ani o procese, ktorý v knihe Prežili holokaust mapuje Peter Salner, kedy za „historicky krátky čas piatich rokov prišli Židia o svoje práva, dôstojnosť, majetok, a napokon aj väčšina z nich o život“. Ani slovíčko u Grosmana nepadne o malichernosti malého príživníckeho bryndzového, krpčiarskeho, haluškového fašizmu, ktorému bolo „pomalé riešenie židovskej otázky“ blízke. (Viď vo veľkom predstihu: Gardista, 29. apríl 1939!) Namiesto toho prerozpráva jediný malý príbeh: jeden obchod, jedna chudobná vdova, jedna slza v mútnych vodách histórie, jeden osud osamotenej ženy, ktorý skríži jediný, tiež ojedinelo nešikovný arizátor, ťažkopádny, zato veľmi ľudský, až normálny v nenormálnom svete. Všetko ostatné je kulisa.
Príbeh na malom priestore Literatúra je základom každého veľkého, aj dramatického diela. Podstatný podiel na tom, že sme sa opätovne, po zdanlivo nenahraditeľnom dojme z Oskarom oceneného filmu, dostali na slovenské korzo obdobia temna, má predloha v dramatizovanej podobe. Nie je proti dávnej legende, ani ju nenapodobuje. Je jednoducho iná. Alta Vášová je skúsená autorka všestrannej palety, od knižiek pre malé a veľké deti, až po libreto Cyrana z predmestia. Vytvorila zovretý dramatický dej s plynulými nezáväznými dialógmi. Postarala sa predovšetkým o atmosféru doby a nebola to len vec rutiny, ale aj jej osobný záujem – emocionálny náboj. Ponúkla pre tento citový rozmer priestor hercom a nespotrebovala na to záplavu vysvetľovačiek a ozdobných slovíčok, obvyklých rekvizít dramatikov. Príbeh na malom priestore vidieckeho arizovaného krámu postupne rastie, mohutnie vnútorným nábojom, chveje sa v ňom úzkosť a neistota doby, aby napokon podal svoju výpoveď, svedectvo a odkaz dnešku. Ten tichý vzlyk ženy a ten tichý strach muža pred sebou samým, to je varovný výkričník. Hoci režisér Jaro Rihák takmer dvadsať rokov pre javisko netvoril, preukázal značnú rozhľadenosť a zmysel pre dramatický skrat, ale i výsostne osobný vzťah k téme. Pravdaže, veľká zanietenosť hereckého kolektívu mu bola vo veľkej miere nápomocná.
Ako to bolo v Astorke A tak vstupujeme do deja, keď novopečený vlastník obchodíka na korze preberá arizátorský dekrét. V trocha prehnanej, až s karikatúrou hraničiacej scéne, utešená rodinka búrlivo oslavuje. Vlastný príbeh sa odvíja od prvého veľkého entré – šábesovej ryby. V bravúrnej súhre dvoch hlavných hrdinov, Marián Zednikovič a Zita Furková, plnej váhavosti, odmĺk a milých, takmer familiárnych momentiek sa dozvieme, že títo dvaja „rasovo“ odlišní ľudia sú si vlastne rodinne blízki, navzdory „kódexu“ jednej krvi. Režisér poľahky servíruje chamtivé obdobie, postupné odcudzovanie sa ľudí – kedysi susedov, výkriky „Pozri, kde má tá Židovka zlato!“, až po deportácie cudne skryté za kulisami. Prichádza druhý vrchol: veľká gombičková scéna. Tu sa ukáže, ako Furková úsporne gazduje so svojím citovým arzenálom, ako si ho šetrí, postupne dávkuje a rozmotáva. Ako tie čipky, ktoré vybaľuje a dáva pri tom brilantnú ekonomickú inštruktáž svojmu pomocníkovi – arizátorovi.
Tretím vyvrcholením je bicyklová scéna. Tu na malom priestore Anna Šišková a Zuzka Krónerová dôverne milo predvedú dobovo charakteristické, špecificky domácke malozbohatlíctvo a malomeštiactvo. Scéna vrcholí arizátorským striptízom na východniarsky spôsob. Hra nekončí žiadnou gardistickou brutalitou, finále súboja zla s dobrom. Príbeh vrcholí ako idylka v nežne vysvietených pastelových farbách. Všetko je a bude krásne, ľudia sú a budú dobrí, budú sa nežne a milo prechádzať pod bielym slnečníkom po svojom nebeskom korze. Jubilujúce divadlo Astorka dokázalo, že umelecké dielo môže povedať ľuďom viac, ako lavíny politických diskusií a agitácií. Využila na to svoj všestranný generačný herecký repertoár. Zita Furková po vynikajúcich skúsenostiach z diel „jej“ autora Ruda Slobodu ukázala nielen to, aká veľká je herečka, ale najmä to, aká vie byť v jednom akorde s kolektívom vynikajúca partnerka. Zednikovič svojím herectvom pripomenul jednu z hviezdnych chvíľ slovenského divadla, keď sa Fero Dibarbora, komik par excelence, dokázal premeniť v trpiaceho hrdinu v dramatizácii Záborského Dvoch dní v Chujave. Prirátajme ešte jeden z najcitlivejších a ľudsky precítených výkonov Petra Šimuna ako holiča Katza. Ani postavy mestečka (V. Hajdu, R. Mešťan, J. Kemka, Ľ. Moravčík) nie sú len figúrkami.
Astorka nezabudla dať príležitosť aj tým hercom, ktorí neoddeliteľne patria do rodiny: v menších úlohách sa blysli Peter Debnár, jedinečný charakterový herec, čo by trafikantka Klára Dubovicová, niekdajšia najpoetickejšia slovenská Manon Lescaut, s niekdajšou protagonistkou Novej scény i Košíc Naďou Kotršovou. Nakoniec rarita dávno nevídaná: od čias Juraja Váha, ktorý si ako dramaturg zahral v Gorkého Nepriateľoch, zahrala si aj domáca dramaturgička Andrea Dömeová, ktorá stihla aj mimoriadne pekný a poučný bulletin, najkrajší nielen na korze.
Autor (1921) je publicista
