Ako vyhrať prehraté voľby

Ešte donedávna nepredstaviteľný scenár nadobúda v poslednom čase čoraz reálnejšie kontúry: v roku 2008 bude v amerických prezidentských voľbách zvolený republikán! Po všetkých Bushových prešľapoch (ako príklad stačí len stručne uviesť „Irak” a „Hurikán Katrina”) mali mať demokrati vyárendované miesto v Bielom dome a budúcoročné voľby mali byť len formalitou. Po minuloročných volebných ziskoch v oboch komorách Kongresu sa optimizmus demokratov ešte zvýšil. Do kariet im podľa očakávaní mala nahrávať aj čoraz horšie sa vyvíjajúca situácia na Blízkom východe, ktorá je personifikovaná v nepopulárnom republikánskom prezidentovi. Ako môže zvíťaziť kandidát strany, ktorá za posledných osem rokov zbabrala, čo mohla? Ako môžu voliči vysloviť dôveru republikánovi, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou bude pokračovať v katastroficky nastavenom kurze? Nuž jednoducho. Republikáni si totiž zvolili taktiku, ktorá v Amerike funguje dokonale: vystrašiť ľudí najhoršími možnými scenármi, akokoľvek nereálnymi. Čím väčší strach, tým väčšia šanca, že ľudia prestanú rozmýšľať racionálne a budú hlasovať na základe pudov. Voliči ,,strachopudi“ teda nebudú spočítavať republikánom ich prešľapy – oveľa dôležitejšie pre nich bude sústrediť sa na odvrátenie budúcich hrozieb. Na prekvapenie, voľby 2008 v Amerike nerozhodne Irak, ale Irán. Republikáni pochopili, že jedine bubnovanie na poplach a presmerovanie diskurzu z Bagdadu na Teherán je spôsob, ako politicky vstať z mŕtvych. Týmto geniálnym ťahom vzali demokratom vietor z plachiet a odvrátili pozornosť od zdochýnajúceho koňa bez toho, aby doňho museli kopnúť. V poriadku, že George urobil chyby, ale teraz je tu Rudy (Fred, Mitt, John, respektíve ktokoľvek, len nie Hillary) a on je najlepšie pripravený čeliť novým hrozbám. To, že sa republikánski kandidáti počas svojich kampaní pred straníckymi primárkami okrem vzájomných prestreliek primárne venujú líderke medzi demokratmi, je veľavravné. Všetci republikáni si ju doslova želajú ako svoju budúcu protivníčku. Veria, že vo vzájomnom súboji uspejú, lebo „mačovitejší” ako republikánsky kandidát nemôže byť nijaký demokratický náprotivok, a už vôbec nie žena. Aj preto bolo nevyhnutné nájsť tému, v ktorej by Hillary ťahala za kratší koniec. A nič lepšie ako vojenský konflikt s Iránom neexistuje. Ak sa k tomu priráta nevraživosť, ktorá voči Hillary a jej manželovi, bývalému prezidentovi Clintonovi, panuje v ich voličskej základni, niet pochýb, že republikáni našli recept na úspech. Nenávisť voči protivníkovi je vo voľbách vynikajúci mobilizačný faktor, a konzervatívnych patriarchov nikto neirituje viac, ako liberálna feministka. Čerešňou na pomyselnej republikánskej torte je kalkulácia, že voliči nebudú chcieť dať v post-bushovskej ére zelenú ďalšej dynastii. Najlepšou obranou na novozvolenú taktiku republikánov je zasadiť jej rozhodujúci úder hneď v zárodku. Ak by v demokratických primárkach zvíťazil kandidát mužského pohlavia s príťažlivým odkazom pre strednú vrstvu unavenú z politických elít, ich vojenského zbrojenia a politikárčenia, republikánska taktika by sa zrútila ako domček z kariet. Posledné prieskumy však naznačujú, že Hillary jasne vyhrá „bitku” v primárkach a nakoniec, spolu s demokratmi, prehrá vyhratú „vojnu” vo voľbách. Autor pôsobí na Center for European Studies, University of Florida