Keď legendárny primátor Viedne Helmut Zilk pred časom otváral neveľkú výstavu maliarov v „slovenskej“ galérii Mitte na Kohlmarkte, ostali vo vzduchu visieť jeho záverečné slová: „Kupujte zajtrajších Picassov!“ Vyzneli nielen ako kolegiálna reklama, bývalým manželom tam šéfujúcej Bratislavčanky bol rakúsky minister financií Nikolaus Michálek, ale aj ako skutočná výzva fanúšikom a dumajúcim investorom, či vyhodiť peniaze oknom, aby sa im dverami vrátili.
Obanovali tí, čo nepočúvli? Zbohatli tí, čo poslúchli? Ktovie prečo ľudia rozmýšľajú oveľa menej, keď vsádzajú na ruletu v kasíne, alebo do škatuliek škrupinkárov. Predajú majetok, aby naleteli dobrodruhom sľubujúcim stopercentný úrok. Ale umenie? Tomáš Baťa, keď bol v Paríži na medových týždňoch, nechal svoju milovanú driemať pod posteľným baldachýnom a on sa zatiaľ prechádzal pod montmartranským. nebom. A naletel: akýsi žobravý blázon mu na Place Tertre vnútil obraz tej známej špinavej uličky. „Si blázon,“ kričala zlostne budúca topánková kráľovná sveta, „z teba nič nebude, keď za takúto mazanicu minieš desať dolárov!“ Baťa dodnes rád spomína uličku hriechu, aj jej domáceho maliara, ale najmä svoj geniálny obchodný ťah – ten maliar sa totiž volal Utrillo.
Nemenej bohatý Baťov kolega Rockefeller po mnohých prehrách a výhrach, po mnohých paktoch a fúziách mrakodrapového panstva rád definuje svoje poznanie a skúsenosť: „Umenie je najlepšia investícia, akú som kedy v živote urobil.“ Keď som počúval záverečné prejavy vďaky na počesť „Festivalu objavov“ z úst ministra kultúry, richtárky Heidelbergu a starostu Mannheimu, okrem humoru mi zachutilo najmä ich čarovne voňajúce korenie: čísla. Boli nimi dobre investované milióny mariek do veľkolepého a osožného hľadania talentov, získavania divákov a nachádzania východísk z bludiska 20. storočia. Nebola to štatistika ani vykazovanie „povinných almužien“ pre kultúru. Mne pripomínali tie čísla svojou mrakodrapovou výškou a hlbokou úctou k umeniu čosi ako poéziu.
Mannheim rovnaký a rôznorodý
Mannheimský festival, jeden z najslávnejších v Európe, ani po 48-krát nezmenil svoje poslanie: objavovať a obhajovať nové talenty, debutantov, diela mladých, ešte málo známych tvorcov, dodať im odvahu, prípadné ocenenia a dať ich dielam vizitku do sveta. Dalšou už takmer polstoročia platnou zásadou je podpora nekomerčnej tvorbe a odolnosť voči filmovým monopolom. Slovensko, ako s vďakou spomíname, má tiež svoj podiel na mannheimskej úrode talentov, ktorým sa práve tu dostalo prvých ocenení spolu s domácim Fassbinderom a radom svetových hviezd. Azda ich paleta siahajúca od Juraja Jakubiska, Dušana Hanáka až po Martina Šulíka nekončí.
Mannheimský festival nepatrí medzi programovo a koncepčne strnulé festivaly. Rozrastá sa rozsahom, náročnosťou i hľadaním širšieho diváckeho záujmu, ako aj priamej podpory mladým talentom. Nespočíva len vo finančnej oblasti, ale hlavne v sprostredkovaní stretnutí organizátorov, producentov a sponzorov s tvorcami. Divácky záujem posledných rokov láme rekordy: minulý rok prekročil päťdesiattisíc, tento rok šesťdesiat. Pribudol „detský festival“, spočívajúci v premietaní pre najmladších divákov v ranných hodinách. V súvislosti s jeho organizáciou sa spoluusporiadateľom stalo mesto Heidelberg, kde bežia paralelne filmy mannheimskej svetovej súťaže i všetky sprievodné programy aj besedy s tvorcami a prehľad najnovšej nemeckej tvorby.
K najpríjemnejším rôznorodostiam patria stretnutia nazvané „burza nápadov“. Ide o dlhodobo pripravované kompletné projekty, v ktorých popri librete, obsadení a režijnej koncepcii zohrávajú podstatnú úlohu i vyčíslené podklady ekonomických, priestorových a cestovných nákladov. Z vlaňajších projektov sa podarilo realizovať desať, tohto roku z predloženej stovky prichádza do úvahy dvakrát toľko. Rôznorodosť a pestrosť nápadov nemusí byť a priori v rozpore s dodržiavaním princípov a ideálov, z ktorých sa rodí umelecké dielo. Ved organizácia a ovdušie festivalu môžu byť tiež takýmto umeleckým dielom.
Tmavá tvár Zeme
Aká je naša matka Zem z pohľadu jej detí? Predstavy mladých tvorcov o nej sa líšia. Spodobujú ju celkom rozdielne. Nie však preto, že by ju videli alebo prežívali protichodne. Príčina je jednoduchá: buď sa rozhodnú pravdivo a realisticky popísať všetky zlá páchané jej obyvateľmi, alebo ukázať východiská, nádej, hrsť slnečných lúčov a posvietiť si na cestu lampášom humoru. Začnime tými prvými – zachmúrenými, poznačenými skúsenosťami, tými, čo vykresľujú drsnú realitu ako výkričník a výstrahu. Anjel môjho otca. Sarajevo bez Sarajeva. „Som každú noc vo sne v Sarajeve a prebúdzam sa ráno vo Vancoueri,“ hovorí mladý hrdina spolu so svojím režisérom Davrom Marjanovičom vo filme vyrobenom v Kanade. Hlavnými hrdinami sú členovia bosnianskej rodiny, ktorá si útekom zachránila holé životy a trpké spomienky. Druhá, srbská rodina už dlhšie pobývajúca za oceánom, žije vedľa nich. Obe majú synov, obe si priniesli zo starej vlasti pre ich okolie nepochopiteľný „jed nenávisti“. Obe majú príbuzných ďaleko doma, v zakrvavenej domovine. Každý z nich verí len tej svojej pravde a obáva sa o svojich blízkych. Jedna rodina vzýva Alaha, aby im poslal „strážneho Anjela“ a otca zo Sarajeva, druhá sa márne usiluje o zblíženie. Posolstvo filmu, miestami až príliš drastického a temného je jasné: ukázať, že vojna a násiilie pokračujú v ľuďoch. Nenávisť zabíja všetok cit, prenáša sa z generácie na generáciu, z Európy za oceán napriek už utíchnutým zbraniam na bojiskách.
Poľský Exekútor je ešte desivejší. To už nie je niekdajší, európskym oscarom ocenený Kieszlowského „Krátky film o zabíjaní“ popisujúci len jednu a k tomu ešte aj náhodnú vraždu. Exekútor, vykonávateľ, vrah na objednávku dokonca svoje služby inzeruje, nerobí ich živelne, ani z rozmaru. Nad zväzkami dolárov si ešte raskoľnikovsky namýšľa, že koná prospešne. Perfekcionizmus, s akým Filip Zylber príbeh dneška prezentuje je alarmujúco dokonalý, vrátane hlavného predstaviteľa Rafala Mohra. Protagonisti sú receptom, ako aj po rokoch zrekonštruovať zdanlivo dokonalú vraždu, najmä keď objavovateľka súvislostí prichádzajúca na miesto činu je herečka. Hrá ju „superprotagonistka“ Tilda Swindonová v debute talianskeho režiséra, pochádzajúceho z Palerma, Luca Guadagnina. Podarí sa jej nielen odhaliť detaily vraždy, ktorú ako dobrodružstvo z dlhej chvíle „zahrali“ dvaja študenti z Cambridge, aj príbeh znova rozohrať a prinútiť divákov zamyslieť sa.
Myslím si, že moja priateľka Suzu má rada modrú, lebo krv, keď zasychá, tak vyzerá,“ povie Fu, kým sa obidve vydajú na cestu za hľadaním hrobu komiksového hrdinu, ktorého roztrhal pes. Príbeh o mŕtvom Pu-pu pôvabne nakrútil japonský režisér Kensaku Watanabe a už spomínanej krvi si v ňom užijeme až – až. Krvavá je i dánska kriminálka Lasse Spang Olsena Veď v Číne jedia psov. Požierači bankových kont a peňazí sa do krvi mlátia, statoční nie sú pochválení a tak sa sami menia na gaunerov. Niekdajší ochrancovia sejfov a trezorov sa menia na prepadávateľov vlakov a zlodejov storočia. A krv? Tá je len vedľajším menejcenným produktom popri horiacich autách, budovách vyhodených do vzduchu a idylke väzníc, kde sa kujú dokonalejšie plány na ovládnutie sveta peňazí. Všetko je náročky za hranicami reality, aj kúpa a predaj duší, kde obchodujú boh s diablom. Ešte šťastie, že sa napokon dočkáme zázraku. Pretože Pánboh je Američan.
Londýn – mesto gangov – tu odkrýva Simon Marschall svoje dobre známe sídlo, mesto, videné z podzemia, preto má aj film podtitul V najhlbšej hĺbke. Obrazy tmavých nocí a sivých dní „mesta hmly“ prelínané násilím, vydieraním, obrazmi gangstrov, pobehlíc, dôverčivých mamičiek pyšných na synáčikov, s pôvabnými milenkami pre oddych i na reprezentáciu. Ukážu a presne mapujú ako neoddeliteľne vedľa seba nažívajú a navzájom sa prelínajú obchod a zločin, politika a pretvárka, láska, kúpa, predaj i výpredaj všetkých ľudských hodnôt. Avšak nie sme u filmových McDonaldov, ani u Bondovcov, žiadne Miami Voice, ani Beverly Hills, ani naftoví magnáti z Dallasu – ešte stále sme tvárou v tvár tvorcom, možno neskúseným, ale snažiacim sa uzrieť v zrkadle neprikrášlenú podobu matky Zeme.
Svetlejšia tvár Zeme
Láska. Vždy a neopakovateľne mnohokrát šantivá, nezáväzná, zvádzajúca, zrádzajúca, aspoň na chvíľu hrejivá v chladnom svete – večná, vďačná téma. Dvaja anjeli stratili krídla a hľadajú dvoch princov, aby im ich pomohli znovu pohľadať. Princovia, čo práve stratili svoje kuriatka aj s krídlami, najskôr opľujú naivný inzerát, potom však napíšu odpoveď. Výsledkom je spoločný obed, spoločná posteľ, spoločná hra na mačku a myš, spoločné rozčarovanie. Jednej dvojici krídla sadnú ako šité na mieru, druhej perie lieta „vďaka“ prelietavej Jane, čo kradne ako straka všetko, dokonca i srdcia. Po nej sa aj nazvaná, v Mannheime víťazná, Lindsayova romanticko-vtipná komédia Kto môže porozumieť Jane! Štvorlístok tvorí súhvezdie, bez ktorého by nebolo lesku: Amelia Curtis, Louisa M. Haigh, John Simm a Kevin Mc Kidd. To sa to kradne!
Láska francúzskeho námorníka, ktorý je doslova na dne: bez mora, bez lode, bez zamestnania. Práve vtedy natrafí v Poslednom prístave Chitong na možnosť putovania Bangladéšom, aby tam, po mnohom kľučkovaní, zakotvil v ľúbostnom prístave, v náručí vdovy Alimy. Prenádherné obrázky neznámej panorámy a praznáma romantická láska medzi snom a skutočnosťou je neodolateľná ako dávny evergreen mladosti, najmä ak ho servíruje zo sladkého Francúzska režisér León Desclozeaux. Láska slepého japonského dievčaťa k európskemu predčítavačovi poézie á la Madame Butterfly je témou Isao Morimota. Lásky a lásočky poletujúcich motýľov hýria všetkými, aj zákonom stíhateľnými farbami v rakúskej veselohre Petra Fayera.
Jediný hrejivý lúč Slovenska sa mihne a blysne v poviedkovom filme štyroch režisérov, Pavlátovej, Michálka, Benkiho a Šulíka, Praha očima. Martin Šulík bez obligátnej slovenskej pálenky a halušiek, so spŕškou espritu a humoru, s modernou princeznou sexu Dianou Mórovou, všade hore i dole „bez“ a s Božidarou Turzonovovou, ako prívetivou slovenskou mamičkou, všade „s“, teda s morálkou, pochopením a láskou.
Objavovať objavené sa zdá samozrejmosťou. A predsa objavne zapôsobil Kristus ako Palestínčan Holanďana Lodowijka Crijnsa. Prastaré legendy, vrátane nahej devy posiatej mušľami a lastúrami pred milovaním, oživuje Marianne Eyde v Mori a živote. Najmä neopakovateľné čaro, nuda, pokoj, oddych a idylický vidiek kdesi v Provence idylicky, rozšafne a s úsmevom i sebairóniou ponúka Christina Philibert a jej Štyri ročné doby v Epignole.
Ako sa teda, ak niet osobitých starých a nových tém, ak nepomáhajú výdobytky techniky a všetko vytvárajúcej digitálne programy, ako na tej veľkej, už toľkými obývanej, oblohe zažiariť a nebodaj sa stať hviezdou? Hercom a herečkám to mnohorako poradil a mnohých tým aj odradil Marinerov Casting. „Ak si veľký, musíš sa zmenšiť, ak si krátky, narásť,“ a to vo všetkom. „Toto remeslo je predajné a kurevské,“ vyznieva protichodne k priznaniu: „Toto povolanie je vznešené a sväté.“ Skutočný recept je niekde medzi povedaným a ešte nevysloveným. A hviezdy? Hľadajte. Na nebi je dosť miesta pre mnohé a mnohé ďalšie.
Autor je publicista
