Keď chceme pochopiť, čo sa deje v určitej spoločnosti, prečo sa ľudia správajú tak a tak, prečo raz konajú „rozumne“ a inokedy zasa „iracionálne“, tak často urobíme lepšie, keď sa budeme zaujímať nielen o „reálie“ ich života, ale aj o ich ašpirácie, sny, o to, čo vlastne chcú, namiesto toho, aby sme sa pýtali ako žijú, čo fakticky určuje ich konanie v každodennom živote.
Predstavivosť, zmena predstavy o tom, ako to „má byť“, je za všetkými spoločenskými zmenami. Stačí, keď si pripomenieme, ako kresťanstvo svojou ideou rovnosti ľudí prispelo k rozkladu Rímskej ríše. Idea rovnosti bola potom pozadím všetkých emancipačných hnutí až po súčasnosť. Tak isto za genézou novovekých národov je istá predstava o možnostiach spolupatričnosti medzi rovnými. Niektorí teoretici dokonca považujú národ za „imaginárne spoločenstvo“, teda za spoločenstvo, ktorého spojivom sú predstavy o spolupatričnosti medzi určitou skupinou ľudí. Koniec koncov, takýmito „imaginárnymi“ spoločenstvami sú aj cirkvi, politické strany, dokonca aj štáty. Keď občania NDR v novembri 1989 začali skandovať „Sme jeden národ“, tak štát, ktorý sa svoju legitimitu pokúšal postaviť na predstave, že ide o dva národy, musel abdikovať.
„Všetko záleží na predstavách“
Nakoniec už veľmi dávno, ešte v antike, rímsky cisár, filozof na tróne, Marcus Aurelius vedel, že „všetko záleží na predstavách“. Tak je to aj dnes, ba dokonca to platí s oveľa väčším dôrazom. Úlohu predstavivosti v živote spoločnosti a možnosti jej ovplyvňovania modernými komunikačnými technikami veľmi rýchlo pochopili propagandisti všetkých politických táborov a značná časť politických dejín nášho storočia sa dá vysvetliť ako boj o ovládnutie predstavivosti más. Nakoniec, o čom boli tie veľkolepé manifestácie, vojenské prehliadky, spartakiády, zjazdy, snemy, o čom sú dnes televízne seriály, reklamné spoty, populárne umenie?
Továrne na sny
Dnes sa totiž oveľa lepšie predáva to, čo oslovuje našu predstavivosť, než to, čo oslovuje naše reálne potreby. O tom, akú silnú úlohu hrá v našom živote predstavivosť, veľmi dobre vedia tvorcovia reklám – tí sa vlastne rozhodli, že nám budú predávať naše sny. O tom, ako narábať s predstavami, to vždy veľmi dobre vedeli vychovávatelia, kňazi, umelci i politici. Všetci veľmi dobre vedeli, že ak chce niekto ovládať ľudí, musí ovládnuť ich predstavivosť a usmerniť ich životné ašpirácie. Temer by sa dalo povedať, že skutočnú moc má dnes ten, kto ovláda prostriedky zábavy. Moc, ktorá nám dokáže nahovoriť, že to a to chceme, je dlhodobo vždy silnejšia ako tá, ktorá hovorí „Musíš!“. Sféra predstavivosti sa totiž už dávnejšie odpútala od súkromia, stala sa nielen predmetom politického spracovávania, ale aj doménou konzumu, predmetom obchodu. Obsadzovanie predstavivosti novinami, časopismi, populárnou literatúrou na konci 19. storočia bolo však len predohrou toho, čo priniesol presun ťažiska zo slova na obraz, čo priniesol film, rozhlas a neskoršie televízia. Nie nadarmo sa Hollywoodu už v dvadsiatych rokoch hovorilo „továreň na sny“. Totalitné a autoritárske režimy sa usilovali ovládnuť medzi prvými filmový priemysel. O tom, ako dokáže aj dnes demokratická moc využiť film pre zahraničnopolitické ašpirácie už v SLOVE písal Juraj Hocman.
Nová podoba politiky
Sféra politiky sa tradične považuje za miesto stretania sa záujmov. Úlohou politických strán bolo formulovať tieto záujmy, nájsť spôsob ako ich presadiť. Vo vzťahu strán a záujmov sa presadili dva modely. Prvý vychádzal z toho, že úlohou politických strán je zverejniť záujem, skúmať podmienky jeho realizovateľnosti, hľadať spôsob, ako ho realizovať. Boli aj politické strany, ktoré postupovali ináč: usilovali sa vniesť vedomie do más, presvedčiť ich o tom, čo sú vlastne ich „skutočné záujmy“. V obidvoch týchto modeloch strany dokázali relatívne jasne identifikovať svojich možných podporovateľov: spýtať sa ich, čo potrebujú, diskutovať s nimi o tom, ako dosiahnuť spoločne v dialógu strany a jej prívržencov formulované ciele. Tí, ktorí vnášali uvedomenie medzi svojich voličov zasa vedeli, na koho sa majú obracať, kde by ich teórie mali byť „inštinktívne“ prijímané s pochopením. Dokonca ani rozvoj prostriedkov masovej komunikácie, nové techniky „priemyslu vedomia“ nezmenili radikálne situáciu. Na novú situáciu politické strany reagovali dvojako: pokúsili sa využiť prostriedky masovej indoktrinácie na presadzovanie záujmov svojich skupín. Druhou reakciou bol pokus vychovať svojich voličov ku kritickosti, naučiť ich vzdorovať vplyvu propagandy.
Zmena situácie
Antonio Gramsci kedysi hovoril o „organických stranách“, teda o stranách, ktoré sú hlboko zakorenené v záujmoch hlavných sociálnych skupín. Nechajme zatiaľ bokom dôvody, je však faktom, že súčasná situácia je radikálne iná. Spoločnosť sa diferencovala, zmizli veľké deliace čiary, objavilo sa množstvo malých, ktoré sa vzájomne križujú a prekrývajú. Volič už od politickej strany neočakáva, že mu vysvetlí, aké sú vlastne jeho záujmy, čo vlastne on chce. Dnes už nijaká politická strana nemá „vyárendovanú“ konkrétnu spoločenskú skupinu, na ktorú sa môže obracať ako na svojich. Dá sa povedať, že v poslednom polstoročí sa zmenilo voličstvo všetkých veľkých strán. Tí britskí voliči, ktorí podľa tradičných predstáv mali voliť labouristov, volili konzervatívcov a naopak. K podobným posunom došlo vo všetkých západoeurópskych krajinách. A ako ukazujú analýzy voličského správania sa v nových demokraciách, aj tam každá politická strana zaznamenáva posun svojho voličstva, ani jedna sa nemôže „spoľahnúť“ na svojich, musí o nich vždy znovu a znovu zápasiť, resp. každá zaznamenáva posun voličstva. Táto situácia mimoriadne vyhrocuje zodpovednosť politických strán: do istej miery akoby sa pohybovali v prázdne, nedokázali nájsť skutočné „korene“ v spoločnosti.
