Záložne. Miesto, ktoré mnohí z nás poznajú iba z kníh, filmov alebo z rozprávania starších. V predstavách sa spájajú s bezcitnými úžerníkmi, ktorí nemorálne bohatnú na cudzej biede, s tmavými uličkami minulých storočí. Žiaľ, tento fenomén po nežnej revolúcii opäť nachádza pevné miesto v každodennom živote. Ak záložne nepoznáte, buďte vďační, tak ako sú za ich existenciu vďační tí, ktorí takéto služby využívajú.
Veľké kovové dvere otvára staršia žena. Najprv sa rozhliadne, očami prebehne po prítomných a potom zrak rýchlo sklopí. Nenápadne sa presunie k pultu, za ktorým sedí mladá slečna. „Zaplatiť,“ odpovie na otázku, čo si praje.
„Vyplatiť alebo iba percentá?“ „Iba…“ hlas sa jej chveje. Podá predavačke lístok. Tá niečo naťuká do počítača. „Takže zlatý prsteň,“ zašomre dievča za pultom samo pre seba, ale dostatočne nahlas, aby to počuli všetci prítomní. Žena stŕpne. „Idete o päť dní neskôr,“ obráti sa na čakajúcu. Tej sa v očiach zjaví strach. „Skôr som nemala, ale… Ešte ho máte, však?“ „Máme, je v trojtýždňovej ochrannej lehote. Zaplatíte okrem percent aj pokutu za omeškanie. Bude to dvesto korún.“
Pani vytiahne z peňaženky bankovku a podá ju predavačke. Preberie potvrdenie, obráti sa a so zvláštnym smútkom v očiach odchádza. Prsteň ostáva v obchodníčkiných rukách.
Ako novinár by ste nemali šancu
Toto je len jeden z obrazov, ktorý som mala možnosť vidieť pri potulkách podtatranskými záložňami. Na začiatku treba povedať, že som sa na netradičnú exkurziu vybrala ako predvianočná kupujúca, ktorá hľadá vhodný darček pod stromček pre mamu. Ak by som sa na tieto miesta vybrala ako novinárka, ktorá chce čosi zverejniť, všetky dvere i ústa by ostali zamknuté.
Ako prvú som navštívila záložňu, o ktorej putuje dobrý chýr. Zameriava sa iba na zlato, elektroniku ani iné výrobky neberie. Na všetok tovar, založený i zakúpený, vystavuje potvrdenie. Aj keby to bolo len dvesto korún. Už pri vstupných dverách lákal veľký nápis, že v tejto prevádzke práve prebiehala vianočná akcia. Za žltý kov vám tu zaplatili viac ako kdekoľvek inde. Gram neopuncovaného použitého zlata za 120, opuncované za 250, za nové dokonca 280 korún.
Vstúpila som a rozhliadla sa. Pri pokladni stála mladá dievčina s krikľavo odfarbenými vlasmi. Podávala predavačke retiazku. So zbystreným sluchom som sa tvárila, že si prezerám vystavený tovar. Bolo toho veľa. Prstene, náušnice, náramky, prívesky. Dokonca aj zlaté hodinky či svadobné obrúčky. Pri vitríne s použitým zlatom stála matka s dcérou, obzerali si prstienky. S červeným očkom, s modrým…
„Tento,“ ukáže dcéra. Obom sa páčil, rozhodli sa ho kúpiť. Veď nebol vôbec drahý, päťsto korún za gram, v zlatníctve by stál aspoň o polovicu viac. Keď matka vybrala z tašky peňaženku, dcéra zrazu začala cúvať. Veď ho už niekto nosil, nevie ani, kto to bol. A čo keď zomrel? Taký prsteň veru ona na prste mať nechce. Nepomohlo ani ubezpečenie predavačky, že sa všetko zlato pred vystavením čistí. Peňaženka putovala naspäť do tašky, šperk na svoje pôvodné miesto. Spolu s dvoma ženami odišla aj mladá červenovlasá slečna. Retiazku niesla v ruke, ponúknutá suma sa jej zrejme zdala primalá. Ostala som v záložni sama. Prv ako ma predavačka stihla osloviť, poďakovala som sa a zamierila do ďalšej.
Bolo z čoho vyberať
Na moje prekvapenie tam stála tá istá slečna s retiazkou. Okrem nej tam bol starší pán, ktorý si vyberal video. Zrejme vianočný darček.
„Toto by som bral bez rozmýšľania, je to najnovší typ, najlepšia značka, aká je teraz na trhu. Dáme vám aj zľavu, päťsto korún. Takúto výhodnú ponuku…“ usiloval sa ho presvedčiť predavač. Pousmiala som sa. Tá značka nebola ani zďaleka najlepšia, dokonca to nebol ani jej najnovší model. „Alebo si zoberte toto, lacnejšie, pred Vianocami je tu toho dosť, je z čoho vyberať,“ pokračoval obchodník.
Naozaj bolo z čoho. Okrem elektroniky a zlata sa v maličkej miestnosti tlačilo množstvo tovaru. Od televízorov a videí cez rádiá, čajové súpravy a porcelán až po detský kočík, smutne opustený v kúte. Starký si nakoniec nevybral. Zamrmlal čosi ako „ešte sa možno zastavím“ a odišiel, nasledovaný mladou slečnou. Retiazku opäť nepredala, vari sa jej to podarí v ďalšej záložni. Pri odchode z miestnosti som vo dverách stretla počerného mládenca. Vo veľkej plachte na chrbte nesie nový farebný televízor. Nuž čo, Vianoce sa blížili. Hádam sa mu ho podarilo výhodne založiť.
Neplánovaná svadba?
Ďalšou z prevádzok je firma fungujúca na území celého Slovenska. V jej predajni tiež dominuje zlato, hoci mnohé jej prevádzky berú aj oveľa väčšie kúsky – autá, domy, vily. Vo väčšine prípadov býva poslednou inštanciou. Ak človek potrebuje rýchlo vyššiu sumu, peniaze sú ihneď po ruke. No málokomu sa podarí založený majetok takejto ceny ešte splatiť. Poväčšine sa s ním nadobro rozlúčia. Tu však stretávam samých kupujúcich. Okrem panej v stredných rokoch, ktorá si so záujmom prezerá zlaté súpravy a každú si hneď aj dostatočne dlho skúša, tu vidím i zaujímavejší obraz.
Staršia dáma a mladý pár, držiaci sa za ruky, vyberajú obrúčky. Pod kabátom mladej ženy sa jasne črtá rastúce bruško. Zrejme neplánovaná svadba. Je to tak, peňazí v dnešných časoch nie je nikdy dosť a vstup manželov do spoločného života stojí nemálo financií. Nuž treba ušetriť, kde sa dá, hádam aj na prsteňoch. Azda budú títo dvaja šťastnejší a v menšej núdzi ako tí, ktorí sem symbol manželskej vernosti prišli založiť.
Toto je len zlomok príbehov, ktoré sa v takýchto zariadeniach odohrávajú každodenne. Nad niektorými sa človek pousmeje, väčšina z nich je však smutná a niekedy dokážu vyvolať až zdesenie. Ako príbeh staršej ženy, ktorý som počula od známeho. Zrobená babička z času na čas zamieri do záložne, stískajúc pod pazuchou vzácnu ikonu Panny Márie. Všetci vedia, že k nej prišli na návštevu deti. Nechce od nich pýtať peniaze, nechce si ani požičiavať. A tak ďakuje Bohorodičke za to, že jej takto pomáha.
Svet nie je iba ružový
Ani z opačnej strany pultu však nie je svet ružový. Ako to vlastne celé prebieha? Zoberme si napríklad, že ktosi príde založiť prsteň. Po odvážení a s ohľadom na to, či už zlato bolo používané a či je opuncované, sa stanoví suma, ktorú zaň zákazník dostane. Dajme tomu, pre ľahšie počítanie, tisíc korún. Založí sa trebárs na mesiac. Za každý týždeň sa účtuje päť percent úrokov, teda po mesiaci dvesto korún. Ak si zákazník po založenú vec nepríde včas, má právo na trojtýždňovú ochrannú lehotu. Počas nej však pri vyzdvihnutí zaplatí ešte ďalšie peniaze ako pokutu. Za každý deň jedno až dve percentá.
Po uplynutí tohto času sa založený šperk stáva majetkom záložne. Potom sa prsteň vyčistí, čo tiež niečo stojí, a cena sa vyšplhá aj na tritisíc korún. Zdalo by sa, že je to pre majiteľa záložne mimoriadne výnosný obchod. Ak však odrátame nájomné, platy zamestnancov, bezpečnostný systém, napojenie na políciu… Zisk nie je až taký veľký. Mnohí majitelia jedinej záložne majú s prežitím problémy. Vytláčajú ich väčšie spoločnosti, vlastniace celé siete takýchto zariadení.
Záložní stále pribúda. Každá z nich vo svojom vnútri ukrýva zlomky ľudských osudov, kúsky nešťastia, malé ľudské drámy. Tie ostávajú pred našimi zrakmi schované v prevádzkovom sklade, v policiach, za sklenenými vitrínami. Každý kus zo založeného tovaru má svoju minulosť. Možno sa ho majiteľ zdal, aby získal peniaze na alkohol, možno bol gambler, hazardér. Možno ho predal, lebo práve potreboval peniaze. A možno chcel jednoducho iba prežiť. Ktovie…
