Ako sa kalí oceľ (nielen na ministerstve obrany)

Budú slovenskí „papaláši“ lietať na svoje zahraničné cesty lietadlami ministerstva obrany alebo ministerstva vnútra? Túto pre obyčajných občanov absolútne nepodstatnú otázku nám hneď na začiatku januára podsunuli viac propagandistickí ako informační mágovia ministra Lišku. Mediálna akcia s jasným cieľom odviesť pozornosť od skutočných problémov našej spoločnosti celkom prirodzene nemohla nájsť žiadny ohlas. No za pokus to zrejme určite stálo. Najmä preto, lebo po jednom pokuse príde na rad ďalší a aj pár desiatok sekúnd vysielania v hlavných spravodajských reláciách televíznych staníc zaberie miesto, ktoré mohlo patriť veciam oveľa dôležitejším. Ochrana vodcov Zhodou okolností sme si len začiatkom januára mohli pripomenúť aj iné udalosti. Napríklad neslávne sedemdesiate výročie „hrdin-ského“ kúska šéfa sovietskej NKVD súdruha Beriju. Ten práve pred sedemdesiatimi rokmi osobne, v prítomnosti diktátora Stalina, zastrelil veliteľa jeho osobnej stráže, vzápätí jasne podozrivého z organizovania atentátu na veľkého vodcu. Do svojho posledného štádia tým vstúpila etapa čistky všetkých ozbrojených zložiek od tých, čo len trochu pochybovali o správnosti rozhodnutí nadovšetko najmúdrejšieho. O tom, že ochrana „führerov“ pred väčšinou úplne vymyslenými zradcami je jedným z najpoužívanejších spôsobov upevňovania vplyvu, je v podstate prirodzeným príznakom toho, že moci v spoločnosti sa uchopili priemerní ľudia. O tom nás nepresviedča iba história, ale aj iba nedávna minulosť, a žiaľ, dokonca aj naša prítomnosť. Vymyslená komunistická hrozba Iba pre zaujímavosť uvediem malú epizódku z čias bezprostredne po roku 1989. Písal sa rok 1990 a po slobodných voľbách sa ministrom obrany sa opäť stal pre svoje schopnosti v armáde mimoriadne obľúbený Miroslav Vacek. Človek, ktorý mal zaslúženú dôveru vtedajšieho prezidenta Václava Havla, sa pre svoju nadpriemernosť stal tŕňom v oku všetkých ľudí, ktorí si dodatočne potrebovali získať zásluhy v boji proti komunizmu. Tak prišla na svet séria anonymných listov, v ktorých ho rôzne, ako sa neskôr ukázalo, neexistujúce zoskupenia „ortodoxných komunistov“ vyzývali na vojenský prevrat a zvrátenie plynulého demokratizačného vývoja. „Priatelia, toto je spôsob politického boja o vplyv na moc, ktorému sa slušný človek nemôže ubrániť,“ konštatoval koncom leta na stretnutí s predstaviteľmi Vojenského združenia Obroda Vacek. „Ak si totiž tieto listy nechám pre seba, tak už skoro ich kópie dostanú nových adresátov a ja nikomu nevysvetlím, prečo som o nich neinformoval. V prípade, že budem o nich informovať, nechtiac potvrdím, že u nás existujú reálne sily usilujúce sa o vojenský prevrat.“ Výstraha ministrovi Liškovi Dôkazom, že aj na Slovensku majú podobné metódy upevňovania vplyvu na predstaviteľov vrcholovej politiky miesto, určite nie je iba dobre známy prípad takzvanej skupinky premiéra Dzurindu, ale aj očistný proces, ktorý nastáva po výmenách ministrov, dokonca aj v rámci tej istej koalície. Hlboký odpor najmä k úplne vymysleným politickým nepriateľom prejavuje už dva roky minister obrany Juraj Liška. Neuplynulo viac ako niekoľko dní od jeho nástupu do funkcie a nepohodlnými sa stalo množstvo ľudí, z ktorých všade prítomní lezci do zadných tvorov začali vyrábať nepriateľov. Za naozaj symbolické akty možno považovať aj udalosti prezentované v slovenských médiách. Prvou, paradoxne menej podstatnou udalosťou je príbeh údajného nátlaku vtedajšieho riaditeľa kancelárie ministra Mariána Bednára s cieľom, aby minister Liška neodkladne podpísal kontrakt na dodávku taktického komunikačného systému. Druhou – podstatnejšou, na ktorú sa časom už aj zabudlo, sa stalo uverejnenie informácie o výhražnom anonymnom liste. Ten údajne obsahoval varovanie pred fyzickým útokom. Minister má vždy pravdu Pre niekoho nepodstatné veci, ale pre zainteresovaných predovšetkým príležitosť na organizáciu zákulisného boja o vplyv na ministra, čo sa, samozrejme, najskôr týka jeho najbližšieho okolia a neskôr celej štruktúry riadenia rezortu. Po vzbudení dojmu o potrebe urobiť všetko pre bezpečnosť ministra prichádza logicky čas na uplatnenie doslova boľševických metód, za ktoré by sa ani mierne „zdemokratizovaný“ Beria nemusel hanbiť. O to viac, že v súčasnej ére doprivatizácie štátneho majetku v hre nie je iba pár desiatok dobre platených dočasných postov. Za najčerstvejší príklad toho, kam sa to dá v štýle vládnutia dotiahnuť, slúži proces očisty na ministerstve hospodárstva po nástupe Jirka Malchárka. Keby pán minister zavolal hoc aj o polnoci, že línia ministerstva je takáto, príslušný podriadený nesmie ani len myšlienkou spochybniť jeho želanie ako absolútny fakt – to je to najlepšie riešenie. A tomuto heslu je Malchárek verný nadovšetko. Po akomsi čudesnom audite, ktorého výsledkom sa stalo predvianočné vypudenie takzvaných nadbytočných pracovníkov, prišla na rad búrka odvolávania členov dozorných rád v podnikoch, kde si štát zachoval svoj akcionársky vplyv. Lukratívne trafiky za desiatky tisíc korún mesačne získavajú predovšetkým ľudia, čo svoj zakalený, priam oceľový charakter prejavili v čase rozkolu v Aliancii nového občana.