Ako riešiť politickú mizériu v parlamente

Po odchodoch poslancov NR SR z „materských“ politických klubov sa čím ďalej tým viac prehlbovala politická mizéria a sťažoval chod parlamentu. Riešenie situácie vyústilo do predčasných volieb. Tie však nemôžu byť v budúcnosti všeliekom a treba hľadať preventívne riešenie zamedzujúce nárastu „nezávislých“ poslancov. Ako možné riešenie tohto problému bol do parlamentu predložený návrh novely volebného zákona (dvojicou poslancov za ĽS – HZDS K. Tóthová a T. Cabaj), ktorý by umožnil občanom zjednať nápravu. Na základe miestneho referenda by mohli odvolať poslanca za ich územný volebný obvod, v ktorom bol väčšinovo s určitým programovým zmocnením zvolený, ak sa spreneveril tomuto volebnému programu. Išlo o návrh, ktorý by menil pomerný volebný systém (ktorý neumožňuje občanom odvolať poslanca, ktorý ich zradil) na väčšinový volebný systém (ktorý umožňuje odvolať poslanca, ktorý zradil.) Návrhom sa vlastne rešpektoval názor vyše 80 percent občanov, ktorí sa v prieskume verejnej mienky pre takéto riešenie vyjadrili. Imperatívny mandát V parlamente tento legislatívny návrh bez akejkoľvek väčšej diskusie poslanci nepodporili do druhého čítania – čím ho vlastne zamietli. Jediný diskutujúci, ktorý v rozprave vystúpil, bol poslanec Rudolf Žiak (nezávislý), ktorý „zmietol návrh zo stola“ s argumentmi, čo návrh nerieši, hoci pri jeho preštudovaní by zistil, že pravý opak je pravdou. Uplatnenie možnosti referendom odvolať poslanca, ktorý zradil, niektorí kritici označili za imperatívny mandát. Takýto názor nie je správny. O imperatívnom mandáte možno hovoriť tam, kde politický subjekt môže disponovať s mandátom poslanca v tom zmysle, že keď neposlúchne rozhodnutie straníckych orgánov, okrem sankcií uvedených v stanovách môže ho postihnúť i strata mandátu. Ak však má právo o strate mandátu rozhodovať ten, od koho mandát pochádza, t. j. občan, o imperatívnom mandáte nemožno hovoriť. Ako spolupredkladateľka spomínanej novely volebného zákona som presvedčená, že mizériu politickej kultúry na Slovensku treba riešiť. Účinným a prijateľným riešením v budúcnosti je zmena pomerného volebného systému na väčšinový volebný systém. Keďže konštrukcia legislatívneho riešenia už bola spracovaná a domyslená aj do detailných súvislostí, čo podporili resp. sa s nimi stotožnili už viacerí politici (naposledy M. Beňová v relácii V politike v televízii TA3), je možné len dúfať, že po opätovnom predložení návrhu v budúcom volebnom období návrh uspeje. Väčšinový systém na centrálnej úrovni Návrh je akceptovateľný aj z ústavnoprávneho hľadiska. Podľa ústavy totiž občania, pokiaľ štátnu moc, ktorá od nich pochádza, nevykonávajú priamo, vykonávajú ju v NR SR prostredníctvom zástupcov, ktorých si zvolili. Inými slovami, poslanec zastupuje v parlamente skupinu politicky rovnako zmýšľajúcich občanov, ktorí sú združení v určitom politickom subjekte alebo s ním sympatizujú. Ak poslanec opustí svoj politický subjekt a spreneverí sa programu strany, koho potom zastupuje? Správna odpoveď je, že nikoho. Túto skutočnosť nemožno zakryť ani citátom z Ústavy SR, že poslanci „…mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi…“ (čl. 73 ods. 2) Tento citát totiž nasleduje až po vete: „Poslanci sú zástupcovia občanov…“ Osobne zastávam názor, že ak neplatí prvá veta, nemôže platiť ani druhá. Ďalej vzniká otázka, ako k tomu prídu občania, ktorým ústava garantuje, aby štátnu moc, ktorá od nich pochádza, realizovali prostredníctvom poslanca, aby ich ten po voľbách už v parlamente nezastupoval. Nemajú mať občania právo takéhoto poslanca odvolať? Zastávam názor, že jednoznačne áno. Od ústavného práva občanov vykonávať štátnu moc prostredníctvom svojho zástupcu nemožno oddeliť právo občanov mať právny prostriedok na zjednanie nápravy, ak stav nie je v súlade s Ústavou SR. Väčšinový volebný systém už máme v komunálnych a regionálnych voľbách a niet prekážok zakotviť ho s úpravou v ústave aj do parlamentných volieb. Autorka je poslankyňa NR SR za ĽS-HZDS