Produktivita práce je pojem označujúci, koľko práce je nevyhnutné vynaložiť na vytvorenie určitého výrobku alebo služby, respektíve koľko zamestnancov treba na vytvorenie určitého výrobku alebo služby. Karol Marx ju vo svojom diele Kapitál chápal ako „akúkoľvek zmenu v pracovnom procese, ktorou sa skracuje pracovný čas spoločensky nutný na výrobu nejakého tovaru, teda zmenu, ktorou menšie množstvo práce nadobúda schopnosť vyrábať väčšie množstvo úžitkovej hodnoty.“
Zvyšuje sa, ale intenzita
Ak sa produktivita práce na Slovensku zvýšila môže to znamenať jedinú vec: Technológia na pracoviskách radikálne pokročila až natoľko, že sa to odrazilo na celoslovenských ukazovateľoch produktivity práce. V čase krízy si však máloktorá firma dovolí nakupovať nové a moderné zariadenia.
Reálnejšie sa preto zdajú byť iné dve možnosti, ktoré neznamenajú zvýšenie produktivity, ale intenzity práce. Firmy prepustili určitý počet zamestnancov a ostatných prinútili, aby odrobili aj prácu za prepustených kolegov. Menej zamestnancov teda vyrobí to isté množstvo výrobkov. To je zrejme najrozšírenejší prípad dnešného variantu „rastu produktivity práce“ na slovenský spôsob.
Ako príklad možno uviesť martinskú Neografiu, kde objednávky napriek kríze neklesli, ale prebehli tu už dve vlny prepúšťania. V spomínanej reportáži TA3 tento variant predstavila firma Samsung. Jej zástupca, Ondřej Lukáč, to potvrdil slovami: „Produktivitu sme zvýšili tak, že zostala na úrovni, z predchádzajúceho obdobia.“ (pri zníženom počte zamestnancov)
A druhá možnosť? Firmy zamestnancov neprepustili, ale ich „vybičovali“ k vyššiemu výkonu. Rovnaký počet zamestnancov teda vyrobí väčšie množstvo výrobkov. Toto je prípad podniku KIA Motors. Jej hovorca Dušan Dvořák v reportáži uviedol: „Tým ,že došlo k poklesu výroby v minulom roku, tak firma teoreticky mohla prepustiť ľudí a vyrobiť rovnaký počet automobilov s nižším počtom zamestnancov. To sme však neurobili, ale aktuálne teda s rovnakým počtom zamestnancov vyrábame oveľa viac.“
Pojem „produktivita práce“ by bolo vhodné zameniť za slovné spojenie „intenzita práce“, lebo menšie množstvo zamestnancov vyrobí rovnaký počet tovarov alebo rovnaký počet zamestnancov vyrobí väčšie množstvo tovarov. Predpokladá sa tu zvýšenie technologickej úrovne výroby. To by sme však museli zaznamenať aj pokles cien, čo sa nestalo.
Zákonite sa teda napĺňa druhá možnosť, keď pri zvýšenej intenzite práce ostáva hodnota nezmenená, lebo výrobok stojí aj naďalej rovnaké množstvo práce. Teda na jeho výrobu treba ten istý pracovný čas.
Z pohľadu majiteľa to ale znamená zásadnú zmenu. „Pri nezmenenom počte pracovných hodín sa intenzívnejší pracovný deň stelesňuje vo vyššej novovyrobenej hodnote,“ napísal K. Marx, „teda pri nezmenenej hodnote peňazí sa stelesňuje vo väčšom množstve peňazí.“ Potvrdil to aj redaktor, ktorý povedal, že sa zvýšili zisky firiem.
Žijeme v nízkonákladovej krajine
Podľa analytika Volksbank Vladimíra Vaňa sa tak Slovensko stáva konkurencieschopnejšou krajinou. To znemená, že pre potenciálneho investora sú tu lepšie podmienky ako v iných štátoch. Tieto lepšie podmienky, ale spočívajú len v lacnejšej pracovnej sile, ktorá za tie isté, alebo menšie peniaze, vyrobí viac tovarov a služieb ako pracovná sila v iných krajinách. Často sa aj na internete mnohí investori, napr. Visteon, vyjadrujú o Slovensku ako o „nízkonákladovej krajine“.
Naša „konkurencieschopnosť“ nespočíva v tom, že sme národ pracovitejší, ale v tom, že sa necháme viac vykorisťovať. Existuje niečo ako „spoločensky nutný pracovný čas“, potrebný na výrobu nejakej úžitkovej hodnoty v daných spoločensky normálnych výrobných podmienkach a pri spoločensky priemernom stupni zručnosti a intenzity práce. Keďže sa u nás nezmenili spoločenské podmienky, ani sa nezvýšil stupeň zručnosti práce, narástla len intenzita práce. Z toho vychádza, že zvyšujeme svoju konkurencieschopnosť na úkor zdravia našich občanov.
Na ilustráciu uvediem príklad ani nie tak zvyšovania produktivity alebo intenzity práce, ale zisku. Deje sa tak pri znižovaní pracovných úväzkov u zamestnancov v stálom trvalom pomere a poskytnutí týchto odňatých pracovných hodín brigádnikom. Kým zamestnanec čerpá dovolenku, poberá príplatky za odpracované dni pracovného pokoja a sviatkov, brigádnik je ukrátený o tieto výhody a poberá iba holú hodinovú mzdu. Takýmito praktikami sú ukracovaní aj zamestnanci aj brigádnici. Jediný, kto má z toho prospech, je zamestnávateľ.
Žiadne zvyšovanie produktivity práce sa na Slovensku nedeje. Sme však svedkami uplatňovania stále tvrdších a dôslednejších zákonov kapitalizmu.
Artur Bekmatov, Martin
